Príbeh filmu (1): Zrodenie

Náš seriál vychádza z veľkolepého dokumentu francúzskeho režiséra Marca Cousinsa Príbeh filmu: Odysea, ktorý bol vlani vo Veľkej Británii vyhlásený za kultúrnu udalosť roka. Epizódy nášho seriálu budú časovo naviazané na premietanie jednotlivých častí Cousinovho dokumentu v českých a slovenských kinách, ktoré realizuje Film Europe. Pätnásť týždňov teda môžete sledovať príbeh filmu v kinách, alebo si o ňom čítať vďaka textom renomovaného pedagóga, filmového teoretika a publicistu Martina Ciela.

Prvá, úvodná epizóda veľkolepého pätnásťdielneho dokumentárneho seriálu o dejinách filmu Marka Couinsa je sústredená na vznik a začiatky kinematografie.

Má príznačný názov Zrodenie kinematografie a sústreďuje sa na obdobie do roku 1920. V rámci nej sa dostaneme do starých filmových ateliérov a uvidíme, ako sa nakrúcali prvé diela tohto zvláštneho, nového umenia.

Dôležité je, ako tu fungovali emócie a vášne. Ako vznikali prvé filmové hviezdy a prvé filmové triky. A ako sa z obyčajného predmestia Los Angeles stal Hollywood, mýtus kinematografie a zábavy.

Zábavné nemusí byť len veselé

Pri filme predpokladáme jeho zábavnú funkciu viac-menej automaticky. Kinematografia vznikla ako jarmočné umenie, vtedajší distribútori-premietači zaparkovali svoje vozy na trhoch, roztiahli plátno a zábava sa začala.

Začal sa oddych od každodennosti vďaka spoluprežívaniu atraktívnejšej a exotickejšej každodennosti iluzívnych hrdinov. Postupom času si kinematografia stanovila určité pravidlá (ktoré vzápätí porušovala) a vyjadrovacie postupy (ktoré vzápätí inovovala).

Zábava začala vyplývať i z formálnych štruktúr, z radosti z rôznych spôsobov rozprávania a z odhaľovania týchto spôsobov.

A, samozrejme, z hry s očakávaným, prípadne z nenaplnenia očakávaného. Kinematografia sa tak stala plnohodnotným umeleckým druhom.

Miera neusporiadanosti sa stále zvyšovala a zvyšuje a všetky pravidlá sa porušujú. Zábava teda neznamená len žánrovú komédiu, ktorá by asi mala byť veselá, ale znamená aj odhaľovanie symboliky vo filmoch Bélu Tarra a Davida Lyncha.

Znamená aj zábavné potešenie zo zvláštnych formálnych štruktúr Bergmanových filmov, ak im, pravda, chceme porozumieť. A ak je teda zábavou sledovať simuláciu reality, odhaľovať možnosti a postupy tejto simulácie je bonusom.

Umenie filmu je tak z hľadiska zábavnosti „vyššie“ ako hra. Svojou neuzatvorenosťou otvára širší priestor pre rôzne potešenia. Nie je tu dôležité len „čo“, ale aj „ako“.

Dokumentárne skvosty

S istou dávkou zovšeobecnenia možno konštatovať, že pokiaľ nechápeme kategóriu zábavnosti automaticky ako niečo vyvolávajúce humor, tak táto kategória je neoddeliteľnou súčasťou filmového umeleckého diela. Z uvažovania nad daným problémom vyplýva, že umenie by malo byť zábavné. Ale to v žiadnom prípade neznamená, že musí byť veselé.

Mark Cousins to dokumentuje vynikajúco, pomocou inscenovaných situácií, vtipného a presného komentára a nespočetného množstva archívnych materiálov.

Sústreďuje sa aj na to, ako vznikali prvé možnosti záberovej skladby. Ale i na to, že najlepšími a najviac platenými scenáristami raného obdobia kinematografie boli ženy.

Takýchto historických objavov či odhalení je mnoho v každej epizóde tejto nezvyčajnej dokumentárnej série o dejinách filmu, úvodná epizóda je však pozoruhodná aj tým, že divákom umožní vidieť ukážky z filmových diel, ktoré jednoducho nikdy vidieť nemohli a poznajú ich možno len z učebníc či encyklopédií filmu.

Sú tu dôsledne vybraté časti diel, ako povedzme Príchod vlaku na stanicu Louisa Lumiéra z roku 1986, Cesta na mesiac Georgesa Meliésa (1898), povestné a často citované Zavraždenie vojvodu de Guisea (1908), jeden z prvých veľkofilmov Cabiria Giovanniho Pastroneho (1914) či preslávená Intolerancia D. W. Griffitha z roku 1916 a mnoho ďalších scén z filmov, ktoré perfektne dokumentujú búrlivé obdobie začiatkov nového umenia. Pretože šlo o umenie, i keď sa nad touto témou sústredili hádky rôznych teoretikov.

Nový umelecký druh

Na začiatku dvadsiateho storočia nebolo celkom jasné, či je film samostatný umelecký druh, alebo len akási odroda divadla alebo výtvarného umenia. To bezprostredne súvisí s pojmom „obraz“ a tento pojem hrá zásadnú úlohu pri vzťahu filmu k realite.

Je to jedna zo zásadných oblastí, okolo ktorej sa točia úvahy filmových teoretikov. Problematika obrazu sa objavuje už v začiatkoch filmovej teórie a dodnes je preverovaná rôznymi špekuláciami. Ide o to, čo najpresnejšie pomenovať, resp. definovať film v stále nových, meniacich sa podmienkach. Či už technologických, alebo metodologických.

História skúmania obrazu tak kopíruje dejiny kinematografie a pomerne presne umožňuje chápať jej vnímanie a zmeny v tomto vnímaní v priebehu celého jej fungovania. Mnoho prvkov základnej charakteristiky obrazu sa opakuje často u viacerých teoretikov, ale je i mnoho bodov, v ktorých sa ich pohľady odlišujú.

Samozrejme, sú i viacerí filmoví vedci, ktorí sa obrazu explicitne nevenujú. Povedzme Vachel Lindsay vo svojej zásadnej knihe The Art of the Moving Picture už v roku 1915 zdôraznil, že film rozpráva predovšetkým silou a krásou obrazu a tvorivý proces sa skladá z kompozície obrazov a ich spájania, ale tieto základné fakty nerozvíjal, resp. použil ich ako dôkaz, že filmu je najbližšie výtvarné umenie.

Nehľadiac na to bol jedným z prvých teoretikov, ktorý definoval a kodifikoval film ako umenie. Pretože film samostatným umeleckým druhom naozaj je. I keď vznikol na pomedzí literatúry, výtvarného umenia a divadla, i keď vznikol vďaka vynálezu fotografie a rádia. I keď v súčasnosti pozornosť médií priťahujú zväčša filmy, ktoré sa za umenie rozhodne pokladať nedajú.

Film umením v princípe je, sám osebe obsahuje mnoho umeleckých možností. Pravdaže, záleží na jednotlivých tvorcoch, ako a či vôbec tieto možnosti využívajú. O tom všetkom a o mnohom ďalšom rozpráva Mark Cousins v úvode svojho dokumentárneho cyklu. Rozpráva zábavne, vtipne a bez akéhokoľvek poučovania, s istou mierou nostalgie. A s láskou.