„Nehlásil som sa k nijakej generačnej alebo inej skupine, nedal som sa poviazať nijakými vplyvmi, lebo som chcel byť slobodný.“ Tvorivé krédo básnika i fotografa Jána Motulka (na snímke Petra Procházku), ktorý zomrel 7. septembra vo veku 93 rokov, možno niekoho prekvapí. Jeho tematická i duchovná spriaznenosť s básnikmi katolíckej moderny ho totiž akosi automaticky „skupinovo“ priraďovala k Silanovi, Dilongovi či Veiglovi, a hoci ho s nimi pútali osobné väzby, vždy sa snažil o výsostne vlastný básnický pohľad.
Ten bol konzistentný od debutových vojnových Blížencov z roku 1944 („Na očiach obraz ženy, / bajonet obnažený, / hriešnejší ako krásny. / Pritíska prsia k zemi. / Je z bojovníka básnik“) až po zbierku Na Božej brúske o šesť desaťročí neskôr.
Motulko, ktorý sa stal symbolom existencie ľudskej i umeleckej mravnosti, stihol do nástupu komunizmu vydať ešte básnickú zbierku V mimózach vietor a prózy Z ohňa a krvi, no po roku 1948 sa z oficiálnej literatúry vytratil. Hoci mu knihy nevychádzali (výnimkou je Zobúdzanie popola z roku 1970), popri práci v Spolku sv. Vojtecha a Katolíckych novinách neprestal byť básnikom. V čase básnickej odmlky sa prejavil aj ako pozoruhodný umelecký fotograf.
Po páde totality mu vyšli knihy Fialové žalmy, Havrania zima či Strmé schody a s nepochopiteľným meškaním Čas Herodes. Poetická apokalyptická skladba, vzdorujúca nastupujúcemu „červenému kráľovi“ Herodesovi, vznikla totiž ešte v roku 1948. „Čas Herodes a jeho herodesi králi / (vydali toto nariadenie: / Nech žije čevená!) / Prinútia všetkých k stene na kolená.“
