Pesničkárka Katarzia: Psychodepky si radšej skryte do záchodovej misy

Tvrdí, že hrá otrasne, a práve to sa ľuďom zapáčilo. V skutočnosti je netuctovým zjavom na našej scéne.

Tvrdí, že hrá otrasne, a práve to sa ľuďom zapáčilo. V skutočnosti je KATARZIA – Katarína Kubošiová – netuctovým zjavom na našej hudobnej scéne. Aj v Česku ju považujú za nový objav. V tomto roku sa s jej koncertmi vysypalo vrece. Vystupuje sama s gitarou a spieva vlastné pesničky.

Vaša mama je herečka. Bolo ťažké s tým v detstve žiť?

Bola som v detstve trochu trubka. Spolužiakov som sa často pýtala, čo robia ich rodičia, aby som im mohla povedať, že moja mama je herečka. V šestnástich som išla do Ameriky, a to ma vzkriesilo. Keď som sa vrátila, začalo ma spájanie s mamou otravovať. Dodnes nemám rada, keď ma niekto s niekým zoznamuje a povie: Toto je Katka, vieš, dcéra Evičky Pavlíkovej. Najradšej by som sa vtedy vyparila, je to, akoby som nemala vlastnú identitu a bez spojenia s mamou bola neznámy okoloidúci. Okrem toho ma otravuje aj to, keď človeka považujú za niečo viac len preto, že pôsobí v oblasti, ktorá ho robí verejne známou. Kult hviezdy? Na Slovensku? To je kravina.

Nechceli ste byť aj vy herečkou?

Áno, strašne som chcela. Mama ma do toho nechtiac zatiahla, musela ma brávať so sebou do divadla. Otec chodí už dlho na týždňovky do Rakúska, vždy sa vracia a je to skvelý človek, ale mama si ,,zlízla” väčšinu výchovy aj hádzania sa o zem. Chcela som ísť na konzervatórium, ale skončila som na osemročnom gymnáziu, ktoré som neznášala. Prepadala som z matiky a fyziky a bola som pre spolužiakov aj pedagógov lúzer. A divný exot.

Prečo?

Čudne som sa obliekala. V ich očiach som bola klaun, a za hranicami tejto krajiny smerom na západ sivá myš. Klasický slovenský fenomén. Ale môj vesmír bol vo svete divadelných hier a kostýmov. Vyrastala som medzi dospelými ľuďmi. Mohli to chápať len ostatné deti, ktorých rodičia mali podobne začarovaných rodičov a práve tie sa potom stali mojimi najbližšími priateľmi, sú nimi dodnes. Videla som veľa predstavení, tu aj vo svete. Určite to ovplyvnilo môj – nielen kostýmový – vkus.

Malá Katka dlho túžila byť herečkou. Nechtiac ju do toho zatiahla mama, často ju brala so sebou do divadla. Dnes dcéra ďakuje školskej komisii, že ju nevzali.
FOTO - COLLAVINO

Spomínali ste Ameriku. Išli ste tam dobrovoľne, či vás poslali rodičia?

Už v ranom tínejdž-lomcovaní, čiže okolo trinástky, som chcela zmiznúť. V Nitre bola a je nuda. Mala som dobrého kamoša z Tokia, ktorý bol na našom gymnáziu výmenným študentom. To on sa ma spýtal, prečo niekam nejdem, akoby to v šestnástich bola samozrejmosť. Videl, že sa dlhodobo nudím. Neskôr vyšlo najavo, že to nie je mestom, lebo po čase sa nudím všade a s každým. Som ako vietor, často ma to mrzí. Rodičia, hlavne otec, boli z predstavy, že sa na rok odpracem niekam do pofidérnej Oklahomy, dosť vydesení, ale v kútiku duší šípili, že by mi to mohlo prospieť. Bolo tam úžasne a nikdy na to nezabudnem. Nie kvôli Oklahome, ale pre prvú a možno poslednú skutočnú životnú príležitosť na absolútnu samotu. Tam som zložila aj prvú pesničku, volala sa Home (smiech). Keď som ju zahrala mame, tvárila sa pomerne neisto a zdôraznila, že sa mám radšej učiť fyziku, lebo je to také jalové a nemám až taký talent ako moji kolegovia v orchestri v ZUŠ-ke. Chodila som totiž osem rokov na priečnu flautu a ostatné baby boli naozaj lepšie. Nebavilo ma cvičiť stupnice, som netrpezlivá. To isté husle - po dvoch rokoch skončili v skrini, kde dodnes čakajú na svoj veľký comeback.

Bývalo vám aj smutno za veľkou mlákou?

Niekedy áno, musela som si postaviť novú realitu – priateľov, rodinu, priestor. To je pri odchode do inej kultúry výhoda, ste pre nich tabula rasa. Ale ja som až príliš kamarátska, do týždňa som už mala sedem ,,najlepších” kamošiek, medzi nimi aj Nadine. Samozrejme, po návrate domov sme našu komunikáciu do týždňa navždy uzavreli. Bola z Bolívie a patrila medzi zopár zahraničných študentov, ktorí boli na Bishop Kelley High School. Bývala som za ten rok v troch rodinách, vystriedala som černošskú, mormónsku aj rodinu metodistov. A chodila som do katolíckej školy, ktorú mi tam našiel Rotary klub. V rámci zábavy som raz bola za riaditeľom s prosbou, či by som nemohla spievať pred športovými hrami americkú hymnu. Každý mesiac ju spieval niekto iný. Riaditeľ ma poznal, pretože som u neho bola párkrát na koberci za prílišné skracovanie uniformnej sukne, raz som za tú hlúpu sukňu dostala pokutu desať dolárov!

A dovolil nakoniec spievať?

Dovolil, a Nadine so svojou nulovou angličtinou ma asi týždeň trénovala v správnej vyslovnosti toho krkolomného textu. Jeden tón je v tej hymne pekelne vysoko! Dala som to bez ujmy na zdraví, hoci som skoro odpadla, keď som vyliezla pred tých tisíc športom nadchnutých tínedžerov, tesne pred školským zápasom amerického futbalu. Nadine robila roztlieskavačku, tak sme to potom oslávili obrovským hamburgerom.

FOTO - KATARÍNA ACÉL

Bola to dobrá škola?

Pokladali ju za perfektnú, ako stvorenú pre mňa - bola to súkromná stredná škola zameraná na šport, hlavne futbal a bejzbal. Medzi výberovými predmetmi bola ledva jedna hodina zborového spevu do týždňa a mala som povinnú algebru, zato na biológii Nadine pitvala naozajstnú mŕtvu mačku. Všetci sa celý deň modlili, nosili uniformy, a na parkovisku v drahých autách na zadnom sedadle oplývali kokaínom, čo ma skôr desilo ako lákalo. Väčšina z nich mala praďaleko od obezity, boli chudí a svalnatí. Okrem mňa a Nadine, pribrala som tam dvanásť kíl a ona sedemnásť. Tlačila som sa pri metodistickom bazéne ovsenou kašou a pukancami. Bez modlitieb.

Ako ste to tam vydržali?

Neskôr vysvitlo, že okrem zboru sa skrývajú medzi voliteľnými predmetmi aj réžia, herectvo alebo gitara, na ktoré som sa hneď prihlásila. Hrala som v školskom muzikáli Annie, jednu z desiatich slúžok, tancujúc asi desať metrov za hlavnými postavami. Inak som chodila normálne na bežné predmety. Boli celkom náročné ako naše. Vlastne to bolo fajn, pedagógovia vedeli, že mi celkom ide angličtina, na literatúre som preto musela čítať dosť ťažké knihy a učila som sa slovíčka z ,,college vocabulary”, ktoré sa americkí študenti učia, aby boli pripravení na širšiu a bohatšiu vysokoškolskú slovnú zásobu. Väčšina z týchto slov je vlastne latinčina.

Nadviazali ste po návrate na tú svoju prvú pesničku?

Nie, bohužiaľ som sa nevyliečila z túžby byť herečkou. Po skončení gymnázia v Nitre som sa dvakrát hlásila na herectvo. Jasné, že som tam bola za úplného debila, lebo to neviem a ani mi to nejde. Bez irónie: naozaj ďakujem pedagógom herectva, že ma nezobrali a nevyšliapali mi cestičku netalentovanej neobsadzovanej nešťastnej pseudoherečky.

Prečo ste po tom tak túžili?

Zdalo sa mi vtedy, že je to jediná cesta. Mama sa ma pokúšala zmanipulovať, presviedčala ma, aby som sa dala na žurnalistiku, vedela, že sem-tam niečo napíšem. Ale z mojej strany to neprichádzalo do úvahy! Tak som chodila dva roky na divadelný manažment, to bola najjednoduchšia cesta, ako sa dostať na vysokú, ktorú si vysníva pre svoje dieťa každý rodič. Strašne ma to nebavilo a nezaujímalo, napokon som ušla na filmovú scenáristiku a dramaturgiu. Tam mi je dodnes veľmi dobre a už sa nenechávam ovplyvniť inými názormi na to, čo mám v živote robiť.

FOTO - SME - GABRIEL KUCHTA

Scenáristika vás baví?

Baví, ale ešte mi to nejde podľa mojich predstáv. Niektoré nápady sú celkom O.K., len sa podľa mňa sa nevymykajú vyššiemu priemeru. Takže ma to nemotivuje. Možno po štyridsiatke zo seba vydolujem niečo zmysluplné a výnimočné. No textov som mala a mám veľa. Tiež nie sú podľa mňa ľadoborné, ale motivujú ma. Nedávno som našla jeden, ktorý som si písala v jedenástich a zdal sa mi celkom znesiteľný.

Za posledný rok ste sa stali obľúbeným hudobným hosťom klubov a festivalov. Na koncertoch rozprávate, že ste začali s gitarou ako samouk spievať svoje texty. Ako to vlastne bolo?

Pri flaute som po dovŕšení oficiálnej dospelosti nevydržala, nemala som s kým hrať a je to melodický nástroj, nikdy mi ani nenapadlo na nej niečo vymýšľať. Už nebola dobrým dôvodom, ako sa uliať zo školy, lebo gymnázium som skončila. A improvizovať neviem. Ako som spomenula, v šestnástich som asi mesiac chodila na gitaru. Minulý rok na jar ma to zase chytilo. Trochu som sa opäť nudila a utápala v melanchólii, pocite, že som neschopná a nič zo mňa nebude. Začala som si len tak hľadať akordy a spievať text, ktorý som mala načmáraný na nákupnom zozname. Odvtedy je to vlastne tak - len intuitívne hľadám, čo sa mi páči, teóriu neovládam ani nepoužívam. A nie je to nič, čím by som sa mala chváliť, a ani sa nechválim.

Z čoho žijete?

Trochu mi ešte pomáhajú zlatí, večne a dobrovoľne vyciciavaní rodičia, ale keď mi to čas v škole dovolí, robievam pre televíziu asistentku réžie. Snažím sa držať v štábe relatívny pokoj a dobrú náladu. Baví ma, že je tam veľa ľudí a stále prichádzajú noví. To, čo sa na Slovensku točí, je už iná kapitola, ale stále verím, že raz začneme robiť aj televízne filmy a postupne sa prefinancujeme až na plátna. Niektorým šikovným a talentovaným sa to už podarilo aj bez toho, aby museli mať kamarátov v audiovizuálnom fonde. Obzvlášť sa teším na film Kandidát, ktorý bude mať premiéru v októbri.

Čo všetko robí asistent réžie?

Na tento džob neexistuje žiadna škola, len sa hodiť do vody. Práve preto je to niekedy pre nás nováčikov vo fachu ťažké. Niektoré skúsené osoby, mnou rešpektovaní profesionáli, na mňa chodili kydať do produkcie, namiesto toho, aby mi poradili, ako robiť veci lepšie. Tie rady by som s otvorenou náručou prijala, ďakujem tým ľudskejším, ktorí mi ich dávajú. V tomto biznise, rovnako ako v divadelnom a mnohých iných umeleckých, občas vyhrávajú intrigy. Okrem toho som musela začať trochu rozmýšľať, ako si zladím v diári prácu s hudbou.

Načítavam video...

Ako to znelo, keď ste po prvý raz skúsili zhudobniť svoj text?

Najskôr to znelo strašne, nevedela som, čo mám robiť s rukami, veci trvali trikrát dlhšie, stále som len pátrala po správnych akordoch. Otravovala som kamáratov, aby si to vypočuli. Alebo som posielala videá, v ktorých strašne zle hrám a falošne spievam, nech si to pustia. Dodnes ich ľutujem, ale ďakujem im. Niektorým sa páčili texty a podporovali ma.

A potom ste takmer zo dňa na deň stáli na pódiu. Čo ste pre to urobili?

Info o tom, že takto ,,vystrájam”, sa dostalo k dramaturgovi jedného bratislavského hudobného klubu. Pozval ma robiť predkapelu jeho vlastnej kapele. Mala som vtedy štyri pesničky a zahrala som ich otrasne, ale práve to sa tomuto mladému mužovi páčilo. A potom sa to šialene rozbehlo. Dalo mi to veľkú nádej, zapálilo to vo mne vášeň. Keď hrám, strašne ma to baví, nikdy v živote ma nič tak nebavilo. Cítim pri tom eufóriu a dúfam, že sa mi podarí preniesť ju aj na poslucháčov. Začala som dostávať pozvania, pesničky pribúdali. Hovorím v nich vlastne vždy o tom, ako sa cítim. A niekedy si domýšľam, aby to bolo dramatickejšie.

Odkiaľ beriete istotu, ako to robiť?

Istotu nemám a ani ju nikdy nebudem mať, no prestala som mať strach z toho, že nič neviem a zistila som, že dokážem niečo vymyslieť. Strach je vo všeobecnosti hrozný pankhart. Tým, že sa učím hrať na gitare sama, prídem časom do bodu, keď sa všetko, čo zložím, začne na seba veľmi podobať. Potom sa musím pohnúť ďalej aj v hudobnom vzdelaní. Myslím, že by mi pomohli hodiny gitary, ale s niekým, kto chápe, čo potrebujem vedieť a čo nie. Asi to znie, akoby som sa smiešne pokúšala predvídať budúcnosť. Ale je to tak.

A čo keď vás nejaký učiteľ hudby príliš ovplyvní?

Čo keď zajtra príde tornádo? (smiech)

Už teraz hráte občas aj vo dvojici.

Áno, raz som počula hrať na gitare Miša (Michala Tolgyessiho). Hovorila som si: on by mohol zvládnuť moje neupratané tempo a cítiť, čo tými pesničkami myslím. Poprosila som ho, či by to neskúsil. Najskôr nechcel, presviedčal ma, že by som mala hrať iba sama, že to celé aj tak stojí na mne. Ale potom som ho zlomila a začali sme spolu hrávať. A tuším ho to celkom baví.

Na niektorých vystúpeniach sa objavila aj vo dvojici. Gitaristu Michala
Tolgyessiho to s ňou začalo celkom baviť. Foto - Petra Šištíková

Vaša exotika má aj výtvarný rozmer. V čom je pre vás dôležitá vizáž na javisku? Dodáva vám guráž?

Mám špeciálny vizuálny kód na odevné haraburdy. Páčia sa mi napríklad veci od módnej návrhárky Lenky Sršňovej. Je dosť šikovná a celkom známa, inšpiruje ľudí k odvahe a farebnosti, má zmysel pre podčiarknutie ich osobnosti. Okrem toho sa mi zdá fér, keď je môj koncert aj vizuálne rušivý. Páči sa mi, keď sa na pódiu všetko so všetkým prepojí, keď je dianie na ňom obrazom. Vyosenie z bežnej sivoty. V zime som vytiahla z garáže kroj. Prišlo mi ho ľúto, ako tam márne čaká na svoju slávu. Ušila ho dedova sestra Anna zo Zvolenskej Slatiny. Sukňu vyšívala asi rok. Podobné kroje dostali aj sesternice, je to rodinná tradícia a hlavne úcta k minulosti, koreňom a našim predkom.

Čo bude s vašimi pesničkami ďalej?

Teším sa na ďalšie koncerty, napríklad tri naraz za sebou na festivale Divadelná Nitra. Potom hrám v Jihlave na festivale dokumentárnych filmov. V Štúdiu L+S nás aj s mamou čaká koncert v rámci Music a la carte, ktorý sa pripravuje každý mesiac v spolupráci s Oskarom Rózsom, Martinom Valihorom a Eugenom Vizvárym. Oskar, mimochodom skvelý, ochotný a energiou nabitý človek a muzikant, mi v súčasnosti produkuje a pomáha zrealizovať album. Aj môj drahý otec, ktorý ma vozí do Štiavnice (smiech). Možno bude krst aj v Prahe. Uvidím. Je toho teraz veľa.

Vašu mamu asi bavia projekty s mladými, objavila sa dávnejšie aj v klipe Horkýže slíže.

Mama je tragéd, ale aj komik, rovnako ako ja. Nikdy v sebe nezabila Petra Pana. Aj preto ju mladší priatelia radi pozývajú na spolupráce. To video im v rámci žánru celkom vyšlo. Smiať sa na ľudskej hlúposti nie je práve moja obľúbená forma zábavy, ale zasmiala som sa. Experimentálne psychodepky nech si každý radšej skryje do záchodovej misy. No viem, že mamu veľmi mrzí, keď za ňou teraz chodí oveľa viac ľudí ako kedysi, a namiesto toho, aby povedali: videli sme vás hrať Lorcovu Plánku alebo Oľgu v Troch sestrách, jej povedia, že fakt super robí tú ezoterickú vešticu v Búrlivom víne, alebo tetu v teplákoch z klipu Horkýžov Slížov.

S mamou vystúpili v Starom divadle v Nitre: Katarzia spievala vlastné pesničky a herečka Eva Pavlíková šansóny. Zaspievali aj jednu spoločnú – o mame.
FOTO - COLLAVINO

Čo si o tom myslíte vy?

Bohužiaľ, kritériá divákov v kultúre prudko klesajú. Ja k tomuto javu prácou v televízii rovnako prikladám svoje polienko. Ale divadlo je na Slovensku otrasne platená inštitúcia, preto sú umelci nútení skákať po krehkých ľadoch hodnotných diel. Vláda nemá skutočné umenie v blízkej budúcnosti medzi prioritami, radšej investuje do pokusov uskutočniť v Tatrách olympijské hry... Na druhej strane, každému sa páči niečo iné.

Inšpirujete sa nejakou hudbou?

Dave Matthews, Lianne Le Havas, Alicia Keys, Fink, Rachmaninov, Jaromír Nohavica, Zuzana Navarová... Nepoznám toho veľa, nepokúšam sa od nich nič preberať ani kopírovať a ani to neviem.

Ako vznikol váš pseudonym?

Vznikol ako fór, a napokon z neho vyplynulo, že si svojimi songami čistím dušu. Znie to pateticky aj narcisticky, no myslím to s pokorou oproti nášmu údelu na tejto planéte. Mám radšej oslovenie ,,Kata". Zo všetkých skomolenín mena Katarína na túto formu najviac reagujem. Je to ostré, rýchle a presné. A z toho vznikla Katarzia.

Čo vám hovorí vaša hudba o vás samej?

Že som náladová, výbušná, impulzívna a tichá (smiech). Precitlivená, nevyspytateľná, ale aj spoľahlivá a pevne stojím na zemi. A že to ,,dám”. Hoci som mizantrop, milujem svojich divákov. Želám im, aby každý z nich zažil to, čo mi oni dávajú, keď pre nich hrám. Je to veľmi silné a som im za to naozaj veľmi vďačná.