Literárium / Ján Buzássy
Keď píšem tieto riadky, leto sa už prestupuje s jeseňou. Slnečný svit, keď prenikne atmosférou, je jasný, ľahší vzduch má skvelú priehľadnosť. Ženské šaty sú ešte pestré, ale ich farby začínajú vážnieť. Červená fialovie a niekde aj hnedne. V jeseni sa ľudské telo väčšmi ukrýva, schováva sa v šatách. Paradoxne teraz uvažujem aj o nahote. Je teraz stále v móde, ale v minulosti bola nahota často aktom poníženia, biedy, úbohosti. Dnes sa ľudia dávajú fotografovať nahí a vo veľkých skupinách, aby tak niečo manifestovali, možno opak úbohosti. Z nahoty sa už stalo zlaté teľa. Ja si pritom spomínam na časy, keď partia chalanov chytila cudzieho chlapca, a aby ho ponížila, vyzliekla ho, a potom sa mu smiala: Aké úbohé rebierka!
V istom zmysle takýmto obnažovaním na verejnosti je aj umelecká práca. Nesiete na trh svoje intímne zážitky, sny a úvahy, a neviete, možno by som sa mal hanbiť. Ľudia si aj tak pomyslia, že hrdina prózy alebo básne som ja sám. Darmo napíšem, že je vysoký a má tri autá. Keď maliar namaľuje postavu ženy, iste je to jeho manželka, iba jej primaľoval čierne vlasy. Autori to aj vyvracajú, ale márne. Najviac ľudia rozumejú telenovelám.
Iná je skutočná pravda umenia. Pracuje so skutočnými detailmi, ale malo by prevýšiť všetko, s čím sa bežne stretávame, a malo by poskytovať i výklad, pravdu, ktorú nevidíme.
Isté odhaľovanie poskytuje aj umelecký preklad. Moderný preklad býva oproti originálu trochu expresívnejší, výraznejší, ale nemusí to byť pravidlo. Osobnosť prekladateľa sa presadí originálne už v samotnom výklade textu, ale i v jednotlivých slovíčkach, ktoré prekladáme ostrejšie alebo jemnejšie podľa vlastného vkusu a temperamentu. Na prvý pohľad poznáme, čo preložil Turčány alebo Feldek. Sú v tom preklade schovaní, ale dobre čitateľní.
A čo je za tým všetkým obnažovaním? Nemecký básnik Reiner Maria Rilke vo svojej básni Básnik hovorí, že hoci básnik nič nemá, je to aj ináč: „Každá vec, ktorej sa vzdám, však zo mňa zbohatne tak, že ma zase rozdá.“ Dáva bohatstvo poznania. Tento úryvok uvádzam podľa českej interpretácie básnika Ladislava Fikara. Práve toto miesto prehovorilo do môjho príspevku.
