Charles Chaplin a Buster Keaton sa stali prvými oslavovanými hviezdami. Zdalo sa, že film sa bude ďalej rozvíjať ako veľká iskrivá komédia, jednoduchá a veselá. Ale nestalo sa tak. Nezáväzná iluzívnosť filmu v súvislosti so vzťahom k realite vyprovokovala režisérov ako Robert Flaherty, Eric von Stroheim, Carl Theodor Dreyer a mnohých ďalších k tomu, aby začali brať kinematografiu veľmi, preveľmi vážne. A zmenili ju na umenie seriózne, dospelé. Skončilo sa obdobie jarmočnej atrakcie – film sa začína sústreďovať aj na neveselé témy.
Bitka o dušu filmu
Podľa Marka Cousinsa to boli práve divoké dvadsiate roky, v ktorých sa odohrala bitka o dušu filmu. Ako dnes vieme, táto bitka, podobne ako mnohé iné, sa skončila bez víťaza. Dodnes sa nakrúcajú filmy, ktoré patria vďaka svojej jednoduchosti, prvoplánovosti a snahe len pobaviť do komerčného stredného prúdu, a na druhej strane originálne filmy, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou inovatívnosti a zvykne sa im hovoriť „artové“.
Na prelome 19. a 20. storočia otcovia – zakladatelia bratia Lumiérovci a Georges Meliés rozdali karty. Lumiérovci zobrazeniami Príchodu vlaku a Odchodom robotníkov z továrne, Georges Meliés fantastickou Cestou na Mesiac. Niekde v strede medzi týmito krajnosťami by sa mohlo nachádzať to, čo pracovne nazveme skutočnosťou a okolo tohto stredu zatiaľ v storočnom časovom horizonte kinematografia osciluje, prikláňajúc sa proklamatívne raz na jednu a raz na druhú stranu.
Expresionizmus sa štylizovanými kulisami a ateliérom, herectvom a dôrazom na výtvarno snažil vyjadriť vnútorné stavy, zobraziť skutočnosť ako objektivizovaný výraz pocitov a nálad.
Neorealizmus hľadal podstatu filmu mimo ateliérov a mimo fikcie, mimo štylizácie, mimo akejkoľvek obrazotvornosti. Stotožnenie diváka s fikciou jeho predstavitelia chápali jednoznačne negatívne: ako únik od skutočnosti. Film sa mal stať kronikou a nie fabulovať témy.
Francúzska Nová vlna bola komplikovanejšia a menej jednoznačná – často používala odcudzovacie efekty a dokumentárne postupy na štylizovanom pozadí.
Dôležité však je, že už v dvadsiatych rokoch sa naštartoval proces akéhosi roztvárania nožníc medzi výsostne komerčne orientovanou kinematografiou a intelektuálnym filmom, ktorý chcel priniesť a dodnes prináša pozoruhodné výpovede o našej skutočnosti.
Film ako pamäť doby
Mark Cousins to v tejto druhej epizóde dokumentuje pomocou obrovského množstva ukážok z diel spomínaných režisérov, ale aj mnohými ďalšími scénami z filmov sledovaného obdobia. A aj keď sa epizóda nazýva Hollywoodsky sen, rozhodne sa nesústreďuje len na predmestie Los Angeles.
Cousins nakrúcal aj v Škandinávii, kde pomenúva najslávnejšie obdobie (v prvom rade dánskej) kinematografie, aj v Moskve a na mnohých iných miestach. Podáva nám komplexný obraz doby a toho, ako ju vtedajšia kinematografia dokázala zachytiť. Pretože film je v istom zmysle aj pamäťou.
Pamäť tvoria spomienky. Ale spomienky sú len také klebety mozgu. Kinematografia je tiež pamäťou, je to podobne ako ľudská pamäť procesný nástroj na uchovávanie skúsenosti. Tvoria ju filmy. A film je rozprávanie obrazom. Tieto obrazy zobrazujú formy, štruktúry, resp. formové príznaky reality. Obrazy sú totiž spôsobom, akým skladáme svet okolo nás, nie sú obrazom tohto sveta. Sú samostatnou inštitúciou. Ako klebety. Zároveň istým spôsobom referujú o „skutočnom“ svete, o jeho príznakovom spôsobe bytia. Môžeme sa z nich dozvedieť, ako ľudia v určitom období uvažovali, na čo upriamovali svoju pozornosť a na čo nie, jednoducho povedané ako si vytvorili svoj svet. Vytvárali jeho pamäť. I keď falošnú a klebetnú. Svet obrazov sa totiž pozdvihuje na vlastnú skutočnosť.
Takže i keď má kinematografia nepochybne určitú schopnosť dokumentovať povrch vecí, ako povedzme dobová móda či architektúra, v prvom rade je pamäťou ľudského uvažovania. Mark Cousins to veľmi dobre vie a ukazuje, ako v tomto zmysle film dvadsiatych rokov fungoval. Dáva odpoveď na to, ako je možné, že sa aj dnešní diváci smejú na groteskách a dokážu dlho diskutovať o výpovediach filozofujúcich filmov z týchto rokov.
Zrod filmových konvencií
V tomto období sa rodili aj prvé filmové konvencie, ktoré hrajú dodnes zásadnú úlohu. Zásadnú preto, lebo umožňujú pochopiť výrazovú a významovú vrstvu filmu. Konvencie a spôsob ich používania zároveň budujú štýl jednotlivých tvorcov a ich poznanie umožňuje filmovému divákovi orientáciu medzi jednotlivými žánrovými či inými smermi. V neposlednom rade sledovanie a analýza konvencií vo filme je možno najzábavnejšou oblasťou teórie.
Filmové konvencie sa prejavujú ako účinné nástroje, ktoré menia prvky reálneho sveta a premieňajú ich na prvky sveta filmu. Čiže na filmové obrazy. Ide teda o zavedené schémy (ako povedzme označenie plynutia času pomocou odpadávajúcich lístkov z trhacieho kalendára), ktoré realizátori filmov používajú na oznámenie významov filmovému divákovi. Sú to relatívne ustálené vzorce a postupy, nesúce dohodou stanovený význam.
Tá dohoda, samozrejme, nemusí byť vždy vedomá, všeplatná a ustálená ako povedzme dohodnutý počet políčok za sekundu pri premietaní, formát plátna alebo perforácia filmového pásu. A sú to zároveň štruktúrne prvky, teda v takej či onakej forme sú prítomné v každom filme. Tak ako sú konvencie v takej či onakej forme stále prítomné v našom živote. Či chceme, alebo nie.
