Otec ho portrétoval jedinýkrát. „Mal som asi tri roky, stál som na stole vyzlečený a maľoval ma. Trvalo to dosť dlho a musel som vydržať. Ten fyzický pocit nahoty si pamätám. Aký je? Zaujímavý,“ spomína kurátor a galerista Juraj Čarný. Samozrejme, ako chlapec sa tešil, že ho po toľkom trápení s pózovaním na obraze bude aj vidno. Napokon mu tam zostali akurát oči a chodidlá, no predsa môže oceniť čosi špeciálne: ako dieťa dostal povolenie obraz dotvoriť.
Cez mreže k farbám
Všetko sa začalo vtedy, keď otec, výtvarník Ladislav Čarný, doma maľoval a potreboval pokoj. Malý Juraj bol však opäť nešťastný, lebo kým ostatní otcovia chodili do práce a deti o nich ani nevedeli, ten jeho sedel doma zavretý v izbe a nemohol k nemu ani nakuknúť. „Vedel som, že je tam a trpel som, že sa s ním nemôžem hrať,“ spomína s úsmevom. „Otec však chcel byť zodpovedný a ku mne dobrý. Preto sa zatvoril do mojej detskej ohrádky, že bude maľovať v nej. Tak som ho mohol aspoň vidieť.“
Juraj sledoval otca zavretého „vo väzení“, ako maľuje. Vyskytol sa však ďalší problém – cez mreže ohrádky už bolo veľmi blízko k farbám a pre malú rúčku boli dokonca dostupné. Otec sa rýchlo dovtípil, že sa bude musieť vynájsť. Tak sa začala spolupráca. „Dal mi k dispozícii farby a naviedol ma, čo s nimi môžem robiť. Mohol som zobrať autíčko, namočiť ho do farby a maľovať po jeho obraze. Vzniklo jediné umelecké dielo, ktoré som v živote urobil,“ hovorí Juraj. Dnes je súčasťou aktuálnej výstavy Zostane to v rodine v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci. Predstavuje diela slovenských autorov, ktoré vznikali v spolupráci s ich deťmi či vnúčatami.
V rokoch 1983 a 84 vytvoril Daniel Fischer spolu so synom Filipom a dcérou Elou obraz Expresivita. Na otcovu výzvu deti kresbou okomentovali to, čo sa uprostred otcovej grafiky deje. Samozrejme, nemohli pri tom chýbať zvieratá (na fotke ich nevidno, treba ísť do galérie). "Chcel som, aby deti pochopili, že aktivity, ktoré vnímajú ako dospelácke, sú autonómnym priestorom aj pre ich prejavy a pre to, čo im je najbližšie," hovorí výtvarník, ktorý v tom čase už mal skúsenosti ako pedagóg na ľudovej škole umenia. Na snímke s vnučkami, synovými dcérami. FOTO SME - Gabriel Kuchta
Aj Picasso sa vedel hrať
Keby sa niekomu zdalo, že slávni maliari a výtvarní umelci odjakživa len sedeli zašití v ateliéroch a nemali ani poňatia o bežnom živote rodiny, určite sa mýli. Vlastne je to úplne naopak – výtvarníci, žijúc v rodinných konšteláciách so svojimi partnermi, partnerkami a deťmi, o ktoré sa v istom období života treba starať, sa rodinou často priamo inšpirujú. Výsledkom toho môžu byť spoločne strávené tvorivé chvíle, keď vznikajú fantastické diela, ktorých autormi sú rodičia a deti. Vtedy je jedno, či ich nazveme umením, alebo hrou.
Tak to robili už kedysi svetoznámi maliari – Paul Klee sa dokonca venoval výskumu tvorby syna Felixa a niektoré vlastné detské kresby zaradil do súpisu svojich diel. Pablo Picasso pracoval na viacerých dielach so svojimi deťmi Palomou a Claudom a tvrdil, že mu trvalo celý život, kým sa naučil opäť maľovať ako dieťa. U nás sa detskou tvorbou priamo inšpiroval vo svojich dielach Ľudovít Fulla a niektoré z takýchto detských prác sa stali súčasťou jeho pozostalosti. So svojím synom Georgeom maľoval aj Koloman Sokol: tak vznikol napríklad jeho obraz Býčí zápas.
Pablo Picasso so svojimi deťmi Palomou a Claudom. FOTO - Profimedia
Nestačí maľovať ako učiteľ
Detské kresby sú zdrojom čistého, spontánneho vyjadrenia, znásobené čarom okamihu ich vzniku. O tom vedia čosi výtvarní pedagógovia, ktorým sa pod ruky dostávajú deti s výtvarným talentom a s chuťou vyjadriť sa. Kedysi si učitelia výtvarnej výchovy veľmi neuvedomovali, ako tvorivosť svojich zverencov zabíjajú, keď ich nevedú k ničomu inému, iba k napodobňovaniu a kopírovaniu cudzích predlôh. Boli však aj takí, ktorí dobové tendencie vyvracali.
„Mnohí pedagógovia v minulosti trvali na tom, aby žiak zodpovedal ich parametrom, tomu, čo oni sami robili. Teda, aby maľoval tak pekne ako oni. To sa mi vždy zdalo dosť obludné,“ hovorí výtvarník Rudolf Fila. „Keď maliar učí maľovať len tak, ako sám vie, odovzdáva síce štafetu do ďalších rúk, ale to je málo. Dôležité je dostať z detí a mladých ľudí, ktorí sa chcú stať výtvarníkmi, niečo také, aby sa v nich skutočne prebudila ich vlastná tvorivosť.“
Nájde sa v každom ateliéri
Napriek tomu, že detská výtvarná tvorivosť na aktuálnej scéne v súčasnosti nedominuje, je skryto prítomná v archívoch a v tvorbe mnohých slovenských autorov. Potvrdzuje to Daniela Čarná, ktorá sa už dlhšie venuje okrem kurátorskej práci aj galerijnej pedagogike, teda spôsobu intepretácie originálov výtvarných diel. V rámci spomínanej výstavy sa venuje práve tejto téme. „Zaujímajú ma témy, ktoré nejakým spôsobom presahujú tie dominantné v rámci súčasnej teórie umenia,“ hovorí.
O niektorých autoroch vedela kurátorka už pri nápade usporiadať výstavu. Postupne, ako pátrala po ďalších, však zistila, že aspoň jedno takéto dielo sa nájde takmer u každého slovenského výtvarníka. „Je to prirodzené vyústenie vzťahu rodiča a dieťaťa alebo starého rodiča a vnúčaťa,“ hovorí. Navyše mnohí slovenskí výtvarníci sú dnes aj známymi pedagógmi. Tí starší nimi vlastne ostali z dôb pred pádom komunizmu, keď viacerí z nich nemohli vystavovať a učenie na ľudových školách umenia bolo pre nich jedinou možnosťou, ako sa uplatniť.
Rudolf Fila so synom Vítom (9 r.): Bez názvu, 1969. Majetok autora.
Július Koller s vnukom Michalom(3 r.): Lietacia kultúrna situácia, 1983.
Fotografia na papieri, Foto Květa Fulierová
Zásahy do čierneho
Práca na projekte Daniely Čarnej bola od začiatku špecifická. Samotný koncept výstavy otváral možnosť rozprávať sa s tvorcami o dielach z iného, akéhosi familiárneho uhla pohľadu.
„Keď som navštevovala ateliéry jednotlivých výtvarníkov, zrazu sme sa dostali pod povrch osobnejších vzťahov. Mohla som sa dozvedieť čosi viac aj o rodinnom zázemí či o tom, v akej profesii sa detskí spoluautori diel, dnes už väčšinou dospelí ľudia, vlastne uplatnili a ako sa k nej dostali. Často sú to zamestnania, ktoré nemajú na prvý pohľad s umením nič spoločné – programátor, matematik, novinár, právnik. No tvorivosť je dôležitá v každej profesii,“ hovorí Čarná.
Stratégie a formy spolupráce rodičov s deťmi boli rôzne. Niektoré obrázky vznikali spoločne, inokedy výtvarník siahol po detskej predlohe, ktorú následne už len dotvoril. Alebo naopak, dieťa si vzalo ako predlohu prácu svojho rodiča a či už dovolene, alebo nie, zasiahlo do nej a buď rodiča napodobnilo, alebo naopak vytvorilo čosi kontrastné, paradoxné.
Samozrejme, pri úvahách nad takýmito dielami môže človek začať riešiť, čo je umenie a čo nie. „Detským prácam sa väčšinou nezvykne pripisovať štatút umeleckého diela, no v tomto prípade sú s umeleckými dielami vzácne prepojené. Najdôležitejším sa stáva vzťah k umeleckému dielu, ktorý takto rodič-umelec veľmi prirodzene sprostredkuje svojmu vlastnému dieťaťu. Z hľadiska galerijnej pedagogiky je podstatné, ako na originál diela reagujú deti, ako ho dokážu interpretovať,“ vysvetľuje kurátorka.
Vladimír Kordoš so synom Samuelom (4 r.): Voľná interpretácia barokového motívu,
1998. Majetok autora.
Veronika Rónaiová so synom Petrom (8 r.): Petrík (Interpretácia synovej kresby), 1984.
Majetok autorky.
Cesty do fantázie
Väčšina z diel 27 súčasných slovenských autorov, vystavených v rámci výstavy, pochádza z dávnejšej minulosti. Nájdeme tu viaceré diela Rudolfa Filu, ktorý je okrem iného aj významným pedagógom a svoju filozofiu a metodiku preniesol prirodzene aj na rodinu. Tvoril so svojimi synmi, vnukmi a najnovšie už aj s pravnukom. Napríklad jedno z diel vzniklo tak, že vnuk Lukáš pozoroval svojho deda pri práci a chcel ho napodobniť, dostal teda rovnakú podložku a nakreslil svoju verziu.
Ďalším je napríklad Július Koller, ktorý so svojím vnukom vytvoril mnohé svoje diela. Viaceré majú podobu prirodzených rodinných fotografií, ktorých autorkou je jeho partnerka, výtvarníčka Květa Fuliérová. Koller fotky povyšuje do svojej konceptuálnej tvorby. U Erika a Gabiky Binderovcov sa do výtvarnej tvorby zapojili obe deti a tvorili pod menom Kunst Fa.
Že to skutočne „zostane v rodine“, priznáva aj sama kurátorka, ktorej otec Ladislav Čarný zase „zamontoval“ do svojej tvorby syna Juraja Čarného. Z popudu kurátorky vzniklo aj niekoľko diel špeciálne pre túto príležitosť, keď výtvarníci vzali tému ako výzvu vytvoriť niečo nové – také je napríklad video Pavlíny Fichty Čiernej, v ktorom sa jej školopovinná dcéra štylizuje do pozície telesne hendikepovaného človeka a skúša, aké by bolo byť v jeho koži.
„Tvorivosť je dôležitá pre každú oblasť nášho života, je dobré podchytiť ju v každom veku. To vie iste každý, kto listoval niekedy v knihe Antoina de Saint-Exupéryho Malý Princ a narazil na obrázok veľhada požierajúceho slona,“ hovorí Daniela Čarná. Je na každom rodičovi, aby našiel tie správne cesty, ako zobrať fantáziu svojho dieťaťa vážne.
Kto vystavuje
Milan Bočkay so synom Marcelom – Erik Binder so synmi Maxom a Alexom - Gabika Binderová so synmi Maxom a Alexom - Ladislav Čarný so synom Jurajom – Anton Čierny s dcérou Johanou – Pavlína Fichta Čierna s dcérou Johanou – Rudolf Fila so synom Vítom, Marekom a vnukom Lukášom – Dorota Filová so synom Marekom – Daniel Fischer so synom Filipom a dcérou Elou – Květa Fulierová s dcérou Miriam – Jozef Jankovič s dcérou Sabinou – Michal Kern so synom Michalom – Martin Knut so synom Leom – Július Koller s vnukom Michalom Hrapkom – Vladimír Kordoš so synom Samuelom – Stano Masár so synom Filipom – Juraj Meliš so synom Jurajom – Eva Cisárová-Mináriková so synmi Matúšom a Lukášom – Roman Ondák so synom Adamom – Vladimír Popovič s vnukom Maximiliánom – Peter Rónai s vnukom Samuelom Kotáskom – Veronika Rónaiová so synom Petrom a dcérou Barbarou – Rudolf Sikora so synom Michalom – Dana Sochorová s dcérou Katarínou – Ľubo Stacho so synom Ondrejom a dcérou Pavlínou – Dezider Tóth (Monogramista T.D) so synom Šimonom – Emöke Vargová s dcérou Laurou
