Autorka úspešného románu 27 čiže smrť robí umelca vydala knihu rozprávok. Časť z nich napísala po slovensky, ďalšie vo fínčine a kým sa dopracovala k finálnej verzii, všetky niekoľkokrát poprekladala z jedného do druhého jazyka.
„Treba jednoznačne prepnúť z jedného jazyka do druhého a v ňom myslieť a písať,“ povedala nám pred tromi rokmi Alexandra Salmela na margo toho, že po odchode zo Slovenska do Fínska slovenčinu ako autorskú literárnu reč opustila. „Jedinou výnimkou,“ dodala vtedy, „sú rozprávky, tie by som asi ani nedokázala písať inak ako po slovensky.“
Jej kniha rozprávok práve vyšla v Artfore, volá sa Žirafia mama a iné príšery, a na prvý pohľad to vyzerá, že všetko je tak, ako vravela. „Nie veru,“ hovorí dnes so smiechom o neobyčajnom vzniku tejto knihy, ktorá vyšla paralelne aj vo fínskom vydavateľstve Teos. Ako vzápätí vysvetlí, tento fakt nie je až taký nepodstatný, ako sa môže zdať.
Preklad ako súčasť tvorby
V tomto vydavateľstve jej vyšiel v roku 2010 román 27 čiže smrť robí umelca, teda 27 Elikuolema tekee taiteilijan, a Salmela zaň získala prestížnu fínsku literárnu cenu za debut. Ako historicky prvá autorka, ktorá sa nenarodila vo Fínsku. Teos získal úspešnú a perspektívnu autorku, ona zasa „svojho“ vydavateľa.
„Tam vznikla aj myšlienka vydať moju rozprávkovú knihu,“ hovorí Salmela. „Keď sa vo vydavateľstve dozvedeli, že píšem krátke rozprávky do detskej rubriky SME, musela som im niektoré preložiť. Zapáčili sa, tak som ďalšie napísala priamo vo fínčine a niektoré som písala dokonca súbežne v oboch jazykoch. Potom som ich všetky párkrát preklápala z jedného jazyka do druhého, horu dolu, asi tri rundy prekladov, tak sa to čistilo, až som sa dopracovala k definitívnym verziám jednotlivých príbehov i celej knihy.“
Aj preto nie je v knihe (a ani v jej fínskej verzii) uvedená aj ako autorka prekladu. „Nešlo o klasický preklad hotového diela, viacnásobné prekladanie z jedného jazyka do druhého a naopak bolo významnou súčasťou tvorby rozprávok.“ Aj preto čitateľ ťažko rozlíši, ktorý z príbehov bol pôvodne slovenský a ktorý fínsky.
Radšej viac hrdinov
Pomôckou mu nebudú ani mená rozprávkových hrdinov. „Niektoré sú neexistujúce, viaceré som pri prekladaní menila, aby zodpovedali charakteru postavy.“ Je tam Janko, Petra či Alica, ale aj Rororo, Softar či Ossi, a množstvo ďalších, bežných i vymyslených. „K tým druhým patrí určite dievčatko Ííí, ktoré som odkukala od mojej malej dcérky Sofie, ktorá o sebe veľakrát hovorila ako o Ííí. To neznamená vo fínčine, a už vôbec nie v slovenčine nič, proste si to vymyslela.“ Zato iný hrdina Vitrok nezaprie inšpiráciu synom Viktorom.
Salmela priznáva, že testovanie vznikajúcich rozprávok na vlastných deťoch nemalo príliš veľký úspech. „Obľúbili si ich, až keď bola kniha na svete, s úžasnými ilustráciami Martiny Matlovičovej a v nemenej krásnej grafickej úprave Janky Bálik.“
Koniec svojej predstavy, že rozprávky by vedela písať len po slovensky, Salmelu vlastne potešil. „Samozrejme, slovenčina je stále materinským jazykom, skúsenosť s tým, ako sme hovorili, keď sme boli malí, ako sme komolili slová, je stále v pamäti. Výhodou fínčiny je zasa jej zvukomalebnosť a využívanie neskutočného množstva polovetných konštrukcií, ktoré umožňujú vyhýbať sa siahodlhým vetám a neustálemu pomáhaniu si slovkami ktorý, ktorý, ktorý a že, že, že. A vo fínčine je tiež prakticky nekonečná možnosť skladania nových slov, novotvarov. Pokiaľ majú nejakú vnútornú logiku, odborníci ich akceptujú.“
Kniha obsahuje 21 rozprávok, a s výnimkou prvej a poslednej, ktoré rámcujú dramatický oblúk vzťahov detí a dospelých, má každý príbeh svojich hrdinov. „Vo Fínsku sú populárne dlhé série kníh s jedným protagonistom, a to v literatúre pre deti i pre dospelých, tomuto som sa programovo vyhýbala.“
Anarchistické rozprávky?
Žirafia mama a iné príšery je jednoznačne rozprávkovou knihou, no spektrum tém sa okrem komplikovaných vzťahov rodičov a detí inšpirovalo napríklad aj problémom znečisťovania životného prostredia či rozpínavosťou developerov. „Žerú nám dom,“ vydýchol Majko neveriacky, keď sa v tisícročnom pralese objavili čudní obri a začali jesť ich medovníkovú chalúpku. Deti sa však vynašli a nevítaní hostia naleteli na ich radu odísť do púšte, zasadiť tam semienko stromu a po ňom sa vyšplhať na mesiac, kde si stavitelia z celého sveta merajú sily, kto postaví najvyššiu vežu vo vesmíre.
Vo Fínsku sa už objavila prvá recenzia. „Dosť si to cením, tam nemá detská literatúra v médiách veľký priestor. A to, že recenzent nazval rozprávky anarchistickými, vnímam pozitívne,“ hovorí spisovateľka, ktorá má v závere nevšednej publikácie spolu s ilustrátorkou aj svojrázny životopis. Kým o Martine Matlovičovej sa okrem iného dozvieme, že sa vozí na kolotoči, kým ostatným sa hlava točí, na Alexandru Salmelu padá mierna výčitka, že už dlho býva vo Fínsku, ale ešte stále sa nenaučila bežkovať.
„Je to pravda,“ priznáva. „Vo Fínsku je beh na lyžiach samozrejmosťou, dokonca je to povinný predmet v škole.“ A tak sa autorka s týmto svojím handicapom vyrovnala aspoň v rozprávke o letnolyžovaní, v ktorej starý otec v jeden nádherný letný deň zavelil Jankovi: „Šup na bežky a hor sa na bielu stopu!“ O tom, že sa Janko absurdnému príkazu nakoniec vyhol, netreba pochybovať. Salmelu síce v lete nikto bežkovať nenúti, no ona bežkám odoláva aj v krásnej fínskej zime.
