Za roky hereckej praxe precestoval MAREK MAJESKÝ celé Slovensko. Napokon zakotvil v rodnej Bratislave. Tvrdí, že človek nemôže mať všetko, ale v poslednom období mu naozaj ide karta. Založil si rodinu, je obsadzovaný v seriáloch aj v divadle a najnovšie ho uvidíme v hlavnej úlohe nového slovenského filmu Kandidát. Na prvý dojem zádumčivý fešák je mimoriadne zhovorčivý. Na stretnutie za ním prišla aj trojročná dcérka Ema. Malá princezná sa do rozhovoru zapojila bez najmenších problémov. Asi bude v niečom po tatovi.
Užili ste si divadelné prázdniny?
Celkom áno, začiatkom prázdnin sme boli s manželkou a dcérou v Grécku na Kréte, v septembri pár dní v Tatrách, jeden deň som dokonca absolvoval 25 kilometrovú trasu výstupu a zostupu na končiar Východnej Vysokej v 2428 metrov nad morom. Milé rodinné dovolenky. Minulý rok som bol v Tatrách na jeseň aj s chlapskou partiou, a to bolo niečo celkom iné. S horolezeckým vodcom sme za nádherného počasia vystúpili na Lomnický štít a bol to pre mňa nezabudnuteľný dramatický zážitok.
Prečo dramatický?
Keď sme si spokojne porobili na vrchole fotky, dali si kávičku a chystali sa zísť za svojimi rodinami, dozvedeli sme sa, že lanovky sú úplne plné a nenájde sa pre nás ani jedno miestečko. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Blížila sa tma a hrozilo, že budeme musieť nocovať na Lomničáku. Vtedy horolezecký vodca zavelil: Ide sa čo najrýchlejšie dole. Jeden na druhého naviazaní sme sa "šrégom" spúšťali snehovými poliami s cepínmi v rukách. Naozaj to nebola sranda. Pri zostupe sme zbadali v kosodrevine asi tristo metrov od nás aj medveďa. Pomaly za tmy sme dorazili pešo na Skalnaté pleso, kde sme akurát videli pracovníka, ako odchádza poslednou sedačkou do Tatranskej Lomnice. Museli sme za hlbokej tmy pešo schádzať po lyžiarskej zjazdovke skoro až na základňu. Skoro týždeň som potom nevedel chodiť.
Aký typ dovolenky vám viac sedí?
Momentálne asi rodinky s deťmi, Kréta mi v tomto smere veľmi vyhovovala. Príjemný vzduch a výborná grécka strava. Nerobili sme veľa výletov, ale zopár zákutí sme si pozreli, sú úžasné. Mám rád pridanú hodnotu, nie uzavreté rezorty. Vlani sme boli v Dubrovníku, aj to bola paráda. Kedysi dávno som tam chodieval ako dieťa s rodičmi na devízový prísľub. Aj do Makarskej, odkiaľ sme si robievali výlety po celej Juhoslávii, tralágali sa starou fiatkou. Klasický obrázok.
Foto SME - Gabriel Kuchta
Z akej ste vlastne rodiny?
Z takej kombinovanej. Otec a strýko sú lekári a ich synovia športovci, presnejšie hokejisti. Okrem mňa, ja som sa odkotúľal ďaleko od rodinného stromu. Keď sme sa v detstve stretli u otcovej starkej celá rodina, boli sme skoro všetci iba samí chlapi, čistý patriarchát. Väčšinou sme sedeli pokope v obývačke a mamy klebetili v kuchyni. Dnes to máme už vyváženejšie. Mne aj bratrancom sa narodili aj dcérky.
Nie je náročné držať sa v takejto zostave?
Zo mňa si naši chlapci v rodine vždy trošku uťahovali, že som herec, teda komediant. Zo všetkých bratrancov som bol skoro najstarší. Mladší mali radi športové témy, ale ani ja som sa im nevyhýbal. Myslím si, že keby otec nemusel počas môjho detstva stále ešte študovať a robiť si ako lekár atestácie a mal čas chodiť so mnou na štadión, tak sa dobre uplatním aj v hokeji. S mojím bratom otec vstával ráno o piatej a vozil ho na tréningy, čo je dosť veľká rodičovská obeta. Kolektívne športy ma však stále priťahujú a fascinujú, dodnes hrávam futbal za Mužstvo futbalových zázrakov, teda zoskupenie slovenských hercov a umelcov.
Ako ste vnímali brata hokejistu?
Je odo mňa mladší o šesť rokov, keď ako dieťa začínal, tak som sa v ňom videl. Je veľmi talentovaný, veď nie náhodou bol členom hokejovej reprezentácie do dvadsať rokov, pôsobil aj v juniorskej lige v Kanade. Ibaže, ako to už pri športe so zdravím často býva, odišlo mu najprv jedno koleno, potom druhé a kariéra sa spomalila. Najďalej to dotiahol bratranec Ivan, ktorý hral vo Švédsku, Fínsku, v kanadsko-americkej NHL, ešte doteraz hráva na Kladne s Jágrom a stále sa mu darí.
Prečo ste sa odkotúľali práve k herectvu?
Náhodou. Mám z detstva pomerne silné útržky zážitkov z divadla, kam ma rodičia brávali, ale žeby som zdedil nejaké gény alebo mal nejakú dlhodobú predprípravu, to určite nie. Jednoducho, k herectvu som neinklinoval. Dodnes nemám pocit, že by som v sebe mal dar veľkej extroverzie. Keď som začal študovať, často som aj bojoval s predstavou, či v tom pokračovať, a boli obdobia, keď som to už vážne išiel nechať. Dodnes si nie som celkom istý, či som sa rozhodol o svojej ceste životom správne.
V inscenácii hry Laca Keratu Večera nad mestom v réžii J. A.
Pitínského (Divadlo A. Bagara v Nitre) Foto: Archív M.M.
Naozaj pôsobíte skôr zádumčivo. Je to dobrý predpoklad?
Nie som ten typ, čo by vedel v spoločnosti rozprávať vtipy, ani si ich nepamätám. Je kopa ľudí, ktorí nerobia herectvo a vedia byť úplne zábavní, ale na druhej strane, byť len zábavný nestačí, aby sa človek stal a bol dramatickým hercom a nie iba pouličným zabávačom. Fakt je, že do druhého ročníka gymnáziu sa mi o povolaní herca ani nesnívalo. Všetko sa to však odštartovalo cez dobrého kamaráta, konškoláka, dnes známeho dramaturga Martina Kubrana, ktorý teraz pôsobí v brnianskom divadle. Pamätám si ako som k nemu chodieval na návštevy, rozprávali sme sa o umení, divadle, požičiavali si knižky - Vonneguta, Viana, Brautigana, púšťali minimalistickú hudbu. A vďaka nemu som sa napokon ocitol aj v známom amatérskom mládežníckom súbore Biele divadlo. Bolo to obdobie blížiaceho sa konca socializmu v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sme to však netušili, a tak umenie a divadlo ma podvedome priťahovali ako jediná alternatíva slobodného prejavu v tom násilnom spoločenskom zriadení.
Páčilo sa vám v amatérskom divadle?
Išiel som na konkurz, ktorý som v podstate nespravil a poslali ma domov s tým, že som príšerné drevo. Po dvoch týždňoch mi však z divadla zavolala umelecká vedúca Nina Zemanová, že pripravujú veľký dobový muzikál, a vraj im chýbajú chlapci a že by ma teda skúšobne na týždeň-dva vzali, aspoň do davu. A tak som v Bielom divadle zostal. Začalo ma to viac a viac priťahovať. Možno aj preto, že som mal od detstva blízko ku knihám. Prázdniny som trávieval buď u starej mamy v Zlatých Moravciach alebo u starkej v Slovenskej Ľupči, zbožňoval som ich obrovské staré knižnice, doteraz si pamätám, ako v nich tie všakovaké knihy voňali.
Na VŠMU vás otestovali lepšie ako na konkurze v Bielom divadle?
Dostal som sa v podstate bez problémov do tretieho kola. Tam sme však dostali zadanie na scéne herecky v dialógu stvárniť verše z básne Válka a ja som zrazu zistil, že neviem nič, že mám úplné okno. V zúfalstve som pri kolegyni, s ktorou som dialóg interpretoval, začal pantomimicky improvizovať. Keďže ona vedela texty, nahadzovala mi ich, no a ja keďže som ich nevedel, tak som robil iba všelijaké bezradné pohyby, ktorými som jej texty ilustroval. Pamätám si, že som mal na sebe frajerské traky od strýka z Kanady, ktorými som sa v hlbokej beznádeji skoro zaškrtil. Keď som si už myslel, že moja púť za herectvom sa skončila, prišli za mnou vtedajší zástupcovia študentov VŠMU v talentovej komisii – Peter Mankovecký s Rišom Stankem, a povedali mi: kamarát, tak tá pantomíma ťa zachránila. To, čo si tam stváral, nás vlastne nakoniec všetkých tak pobavilo, že sme ťa poslali ďalej. A vzali ma. Po prvom semestri som si ešte stále myslel, že poletím, ale náš ročníkový pedagóg, legendárny slovenský divadelný režisér Miloš Pietor povedal: – pustite ho ďalej, ešte by som mu dal šancu. Nakoniec som školu dokončil a skoro celý ročník sme nastúpili do trnavského divadla.
S Jozefom Kronerom si stihol zahrať v roku 1994 v televíznom filme režiséra Miloslava
Luthera Spoveď, nakrúteného podľa francúzskeho románu Alfreda de Musseta.
Vyhovovalo vám, že ste išli mimo Bratislavy?
Približne do Kristových rokov som nemal žiadny problém pohybovať sa po celom Slovensku. Vždy som to cítil tak, že musím veľa vidieť, zažiť, skúšať. Ešte na škole som dostal ponuku nastúpiť do SND, ale desil som sa predstavy, že po štyridsiatich rokoch ma odtiaľ vynesú nohami napred. Potreboval som načerpať skúsenosti, istotu, že ako mladý herec sa vyhrám. Nie, že budem mať hrdú nálepku člen Národného a pritom sedieť v divadelnom bufete, počítať si prsty na nohách a čakať na dvojvetový výstup, alebo nejaké kšeftíky pomimo. Pôjdem tam rád, ale možno tak v päťdesiatke, ak o mňa bude vôbec nejaký záujem. Trnava bola pre mňa oveľa zaujímavejšia, bol to prienik rôznych mladých ľudí, inšpirácií. Po troch rokoch som však získal pocit, že sa akosi rýchlo cítim v divadle isto a prestávam na sebe pracovať. Preto keď prišla ponuka z Nitry od mladého dramaturga Svetozára Sprušanského a zhodou okolností zároveň aj z Ústí nad Labem od kamaráta českého režiséra Jirku Pokorného vedel som, že z Trnavy odídem. Nakoniec som sa rozhodol pre Nitru a nikdy som to neoľutoval. Pôsobil som tam päť rokov.
A zase sa dostavil pocit prílišnej spokojnosti?
Bude to znieť ako paradox, ale uvedomil som si, že je mi tam dobre, mám dobrú pozíciu, dostávam hlavné postavy a je to pohodlné. Práve preto som si povedal, že na takéto "nohy na stole" je ešte priskoro a išiel som, na rozdiel od väčšiny mojich kolegov, ešte ďalej od Bratislavy - do Košíc za režisérom Romanom Polákom. Samozrejme, ako prišla rodina, bolo treba zmeniť priority a zapustiť korene.
Študovali ste začiatkom porevolučných deväťdesiatych rokov. Ako ste ich vnímali?
Vnímal som silné študentské prostredie, v ktorom bolo veľa revoltujúcich študentov s rozorvaným srdcom a veľkými ideálmi. Často nahlas hovorili o tom, ako sa nikdy nezapredajú, že budú iní ako predchádzajúce generácie, a odsudzovali okolie. Bolo to obdobie, keď ísť do dabingu bolo pod úroveň a objaviť sa v televíznej reklame znamenalo nemravný koniec. Teraz, po rokoch, si uvedomujem tú iróniu života. Dnes sa doma zobudím, zapnem si telku a vidím voľakedajšieho revolucionára, ako ho život dobehol a robí ťuťuli muťuli za päť korún, vlastne centov. Je to presne ten, čo kedysi najviac vykrikoval.
Vy ste boli iný?
Tak áno aj ja som mal na škole takzvané pyšné umelecké obdobie, ale našťastie som sa nikdy nebil do pŕs a neštylizoval sa do pozície hrdinu - revolucionára. Vždy som sa snažil rozumne zachovať pomer, aby bola aj umelecká duša sýta aj reálny život bol na úrovni. Ale myslím si, že nikdy nemožno odsudzovať človeka za to, čo robí, lebo nikdy neviete, či nemá mamu chorú na rakovinu, alebo aké motivácie ho vedú. Na druhej strane, poznám dosť dobre takých, ktorí si dajú pre euro aj koleno vŕtať a alibisticky sa vyhovárajú na pôžičky a hypotéky. Samozrejme, rozdiel je vyhovárať sa na hypotéku na bývanie v garsónke a rozdiel na haciendu s garážou pre štyri autá.
Na bratislavskej Novej scéne v hlavnej úlohe muzikálu Agent Krowiak, napísaného podľa
poviedkového cyklu Roger Krowiak.
S Rebekou Polákovou v inscenácii Closer v divadle Aréna. Foto - Divadlo Aréna
Ste známy aj ako dabingový herec, dokonca sa o vás píše ako o výhradnom dabérovi Nicolasa Cagea. Ako ste k takému titulu prišli?
S dabingom som začal, keď som mal tridsať rokov a keď som sa vrátil z Košíc do Bratislavy. Vtedy bola pôvodná hraná tvorba na Slovensku prakticky mŕtva. Dva-tri roky som bol len radový zborista, postupne toho začalo pribúdať. Čo sa týka titulu výhradného dabéra, nie je to úplne tak. Zvyknem síce Nicolasa Cagea dabovať, dokonca po dlhšom čase aj nedávno, ale v minulosti dostal hlas Borisa Farkaša či Martina Kaprálika. V Česku sa výhradný dabing dodržiava oveľa viac, u nás vôbec.
Prečo?
Keď vám zavolajú a vy náhodou nemôžete pretože nakrúcate, alebo skúšate v divadle, tak sa vašej zaneprázdnenosti prispôsobovať nebudú. Druhá vec je, že stále prebieha súboj súkromných televízií v čudnom duchu, že nejakí herci patria do toho košiara a druhí do iného, a to sa v dabingu tiež odráža. Posledné dva roky som dabing okrem RTVS skoro nikde nerobil, a dnes naozaj len výnimočne v prípade, že ide o niečo zaujímavé.
Viacerí herci odmietajú dabovať, lebo v dabingu sa pred časom znížili honoráre. Súvisí s tým aj váš prípad?
Áno, bolo to pred dvoma rokmi. Vzniklo hromadné vyhlásenie, ktoré podpísala drvivá väčšina bratislavských hercov s tým, že odmietajú dabovať za znížené honoráre. Pôvodné sa myslím vyše dvadsať rokov nezvyšovali. Lenže, čo sa dohodlo, na druhý deň neplatilo a polovica podpísaných kolegov sa natajno dohadovala s dabingovými štúdiami, že budú pracovať aj za nižšie honoráre. Druhá polovica nevedomky sedela doma, dodržujúc vyhlásenie, a prišla tak o robotu. Kým nevzniknú herecké odbory s nezávislým vedením, tak sa to asi žiaľ nezmení.
Ako ste to obdobie prežívali?
Priznám sa, že som bol z danej situácie veľmi sklamaný. Nie že by som bol zaryto proti znižovaniu honorárov, chápal som situáciu v akej sa ocitli súkromné štúdiá, skôr ma prekvapilo, že mnohí kolegovia sa tvárili hrdinsky, bili sa do pŕs a potom to prví porušili práve tí, ktorí si mohli dovoliť najdlhšie odmietať ponuky. Samozrejme, postupne sa skupinka odmietajúcich zmenšovala a dnes zostala veľmi malá hŕstka. Chápem, že nie každý si môže dovoliť štrajkovať, ale načo potom podpisovali nejaké vyhlásenie. A takýchto hereckých plamenných vyhlásení a štrajkov som v minulosti už zažil viac. Priviedlo ma to k poznaniu, že sa treba podpisovať za konkrétnu vec iba ako jednotlivec.
Ako Gabriel Bathory, jeden z najlepších priateľov Alžbety Bathoryovej
vo veľkofilme Juraja Jakubiska.
Seriály vám to zrejme finančne vynahradia.
To nepopieram, účinkovanie v televíznych seriáloch mi vynahrádza bývalý príjem z dabingu. Je pre mňa veľmi úsmevné, že som sa v nich v 37 rokoch "narodil" a zrazu sa cez bedňu dostanem do každej obývačky. Predtým ma poznala len úzka skupina ľudí, ktorí chodili do divadiel. Na druhej strane, len vďaka seriálu si môžem dovoliť ísť robiť aj nízkorozpočtové projekty, zahrať si Gogoľa a Dostojevského na Malej scéne, o ktorej viem, že má finančné problémy, alebo s postihnutými hercami v Banskej Bystrici v Divadle na rázcestí.
Čoskoro vás uvidíme v premiére nového filmu Kandidát v hlavnej úlohe. Ako si vás našli?
Bol som vlani v lete na vernisáži výstavy kamaráta Mareka Ormandíka v Pálffyho paláci a predo mnou stál spoluautor knihy a filmového scenára Maroš Hečko. Zrazu sa ku mne otočil, zadíval sa na mňa a opýtal sa: počúvaj, nechcel by si robiť s nami film? Prečítaj si do zajtra túto knihu a potom sa stretneme. Vravím, prečo nie. Samozrejme, nebolo to také jednoduché, musel som absolvovať viacero kamerových skúšok a paralelne sa hľadali na moju postavu Adama Lamberta aj iní herci a rôzne iné herecké obsadenia. Režisér Jonáš Karásek bol napokon so mnou spokojný, tak sa mi začalo prispôsobovať aj herecké obsadenie.
Čo hovoríte na túto príležitosť?
V rámci slovenského filmu je to niečo nové – cynický politický triler nakrúcaný v mestskom prostredí, nie v lone slovenskej prírody a v zátišiach kompótov a lekvárov. Páči sa mi, že tvorcovia nemajú ambíciu zahrnúť doňho všetky žánre, to je problém, ktorým slovenský film často trpí. Dúfam, že to bude normálny divácky film, nebude v ňom chýbať čierny humor na politickú situáciu, v ktorej momentálne v našej krajinke žijeme.
Príbeh sa krúti okolo odpočúvaného reklamného mága Adama Lamberta, ktorý chce vyrobiť víťaznú kampaň na prezidentského kandidáta. Mnoho reálií a postáv v knižnej predlohe vychádza zo skutočných slovenských. Ovplyvnilo to váš pohľad na stvárnenie vašej postavy?
Moja postava je jednotkou na reklamnom mediálnom trhu, nepovedali sme si presne, kto by to na Slovensku mohol byť, ale myslím si, že by sa našla konkrétna osoba, podobne ako na viaceré ďalšie postavy v príbehu. Celý film je vlastne iróniou na politiku a na naše spoločenské prostredie. Dávalo to našej práci zaujímavý náboj. Pri hľadaní prejavu a myslenia Adama Lamberta sme strávili s Jonášom a Marošom veľa času, tak verím, že sa nám napokon podarilo nájsť správnu farbičku. Snažili sme sa odpichnúť od základného sloganu Lambertovej reklamnej agentúry "Aj boh potrebuje reklamu".
S divadelníkom a hercom Dušanom Vicenom v pripravovanom celovečernom
filme Kandidát, ktorý vzniká podľa knihy Maroša Hečka a Michala Havrana.
Foto - Peter Krchňavý
Aké vyhliadky odhadujete Kandidátovi? Vzhľadom na blížiace sa prezidentské voľby ste sa s jeho výrobou časovo trafili.
Film vznikal v pomerne tvrdých podmienkach ako malá interiérová snímka, potom sa trochu rozrástol, samozrejme, s obmedzeným rozpočtom. Úžasné je, že na filme robilo aj veľa študentov filmovej fakulty VŠMU. Pôvodná ambícia bola stihnúť s ním v lete festivaly v Trenčianskych Tepliciach a v Karlových Varoch, ale budeme všetci radi, ak stihneme ôsmy október. Je to celovečerný režisérsky debut a verím, že dobre dopadne. Samozrejme, kdesi vzadu v hlave budem mať vždy ten pocit ako v divadle na premiére, že ešte trošku času by sme na dotiahnutie istých vecí potrebovali. Ale pri práci na postsynchrónoch to pôsobilo na mňa veľmi sľubne, veď som aj strávil v štúdiu skoro dva týždne a nebola to zábava.
V čom to bolo pre vás náročné?
Celý film sa v podstate kompletne nanovo ruchoval a nahováral. Robiť postsynchróny sám na seba je niečo úplne iné, ako robiť dabing. Občas som sa chytal za hlavu, čo som to na kameru všetko porozprával, a teraz sa musím znova trafiť na vlastné ústa, aby to bolo presné. To je poriadne ťažké. Raz sa vám nepáči intonácia a dikcia, inokedy vybočíte z tempa. Je to až popoluškovská robota. V dabingu to spravíte aj na prvú ostrú, tu robíte jednu vetu aj hodinu a stále nie ste spokojný.
Ste herec na voľnej nohe. Je to výhoda, keď máte rodinu?
Je to otázka rozhodnutia. Keďže som bol v angažmán vo viacerých kamenných divadlách po celom Slovensku môžem porovnávať. Predstava, že idem so svojou vysmiatou dcérkou na bicykli do lesa a zrazu mi zazvoní mobil, že Jožko Mrkvička ochorel a okamžite sa zbaľ a utekaj na záskok, ma dosť desí, podobne ako žabomyšie vojny, ktorým sa v kamennom divadle nedá uniknúť. Byť na voľnej nohe je v tomto smere oslobodzujúce. Jednoducho, robím na projektoch s ľuďmi, ktorí so mnou naozaj chcú robiť a s ktorými chcem robiť ja. Podružné elementy ma tak netrápia. Jasné, že niekedy mi príde ľúto, keď vidím dlhodobo fungujúci tím, ktorý urobí vynikajúcu hru. Vtedy si poviem, aké by bolo výborné byť medzi nimi. Ale platí, že ako v živote, tak ani v práci človek nemôže mať všetko.
S manželkou Janou. Foto - Jano Horák
Marek Majeský (1972)
16-ročný prvýkrát okúsil herectvo v Bielom divadle.
2 roky bol doktorandom na VŠMU v Bratislave, kde vyštudoval herectvo. Teraz ho na škole sám učí.
4 divadlá, v ktorých interne pôsobil – v Trnave, v Nitre, v Košiciach a na bratislavskej Novej scéne. Okrem toho hosťoval v mnohých ďalších (Divadlo a.ha., Divadlo v podpalubí, MDPOH, Malá scéna STU, Potôň, Divadlo z Pasáže a ďalšie).
3 celovečerné filmy, v ktorých účinkoval - O dve slabiky pozadu, Bathory, Kandidát.
2 deti chcú mať s manželkou, herečkou Jankou Knapíkovou. Zatiaľ majú trojročnú Emku.
