V utorok ráno prichádzame do Bedřichovíc, malej dedinky, kde žije asi tristo obyvateľov, stodvadsať čísel, ako hovoria domáci. Je to len pár minút od Brna, no na prvý pohľad je jasné, že je to ťažký vidiek. Všade ticho, nikde nikoho, kaplička, kulturák, krčmu otvárajú až o štvrtej.
Pred pár dňami sa Bedřichovičania ocitli na stránkach domáceho spravodajstva – 3. septembra totiž oslavovali nový ´obecný sviatok´ Třetí září. Dospelí si vzali v práci voľno a deti vypýtali zo školy, aby sa mohli zúčastniť celodennej súťaže v "lelkování" - zaháľaní.
Že neviete čo je to obecný sviatok? Niet divu, nič také totiž doteraz neexistovalo. Až kým ho nevymyslela výtvarníčka Kateřina Šedá. V Bedřichoviciach pôsobí už tri roky a plánuje tam zostať ešte minimálne dva.
Čo presne robí, sa trochu ťažšie vysvetľuje, no veľmi ľahko sa to dá pochopiť, ak to človek zažije. V Bedřichoviciach sme strávili iba jeden deň, no ten deň sa stal neopakovateľným zážitkom.
Bedřichovice - malá dedinka kúsok od Brna.
Prvý kontakt: Šok!
„Od Kateřiny som najprv dostal mail, že si nás vyhliadla a rada by u nás urobila jeden projekt,“ opisuje prvý kontakt so Šedou starosta Bedřichovíc Ivan Vavro. Ten mail mu prišiel úplne zmätený a mal z neho dojem, že si niekto iba robí žarty. Dlho mu svietil v schránke, kým naň odpovedal.
„Ona potom prišla - taká nenápadná pekná mladá dáma, hovorila mi o svojich projektoch a mne to pripadalo úplne šialené,“ hovorí so smiechom. „Bol to šok!“ A keďže Šedá sa nezvykne predstavovať ako „umelkyňa, čo študovala v Prahe a vystavovala tam a tam“, až neskôr si ju vyhľadal na internete a zistil, čo je vlastne zač.
O nejaký čas sa vrátila aj s konkrétnym plánom projektu Od nevidím do nevidím, v rámci ktorého chcela odviezť osemdesiat obyvateľov Bedřichovíc do Londýna, aby sa tam správali ako doma. „Viete, bol tu už všelikto – predajcovia diek, hrncov a všelijaké iné predvádzačky. Všetci hovorili, že v tom skrátka musí byť nejaký fígeľ, podfuk, aby vás niekto len tak zobral zadarmo do Londýna, veď to je predsa nemožné, dnes vám nikto nič zadarmo nedá,“ spomínajú manželia Ježovci.
Na prvé stretnutie, ktoré malo byť v kultúrnom dome, sa preto nikto nechystal. „Prišli za mnou dcéry a hovoria mi – Tati, veď tam nikto nejde. Tak som im povedal, že musia presvedčiť všetky kamarátky a tie zasa ďalších, len aby tam išli,“ hovorí starosta.
Starosta Šlapaníc Jaroslav Klaška (vľavo) a Bedřichovíc Ivan Vavro s plánmi nového námestia.
Červená londýnska búdka na dverách v kultúrnom dome.
V Londýne ako doma
Tých osemdesiat ľudí sa napokon nazbieralo pomerne rýchlo, hoci, väčšina ešte mala pochybnosti, či ich v tom Londýne naozaj nečaká nejaká pasca. Dopadlo to však úplne opačne.
„Nezabudnem na ten moment, keď v noci odchádzali na letisko a po chodníku hrkali kufre. Aj naši mladí išli. Ja som Katke tiež veril, ale manželka ísť nechcela,“ opisuje jeden z najstarších obyvateľov Bedřichovíc. Keď sa vrátili, opäť sa so ženou zobudili a o pol tretej nadránom spoza okna sledovali, ako tie dva autobusy Bedřichovčanov tlieskajú a skandujú Katkino meno. „Väčšina ľudí bola úplne nadšená a ten zvyšok bol nadšený ešte viac,“ spomína Jirka, miestny kronikár.
Akcia sa konala 3. septembra a zastrešovala ju prestížna londýnska galéria Tate Modern, od ktorej sa tiahlo pomyselné územie Bedřichovíc, presne vytýčené podľa mapy. Úlohou ľudí bolo, aby robili to, čo doma.
„Jedna pani si privstala a zametala ten kovový most Millenium, lebo tam by sa nachádzal jej dom. Hasiči mali také menšie cvičenie, niekto sa opaľoval, decká stavali bunker, ďalší hrali bedminton, nohejbal, jeden chlapík umýval auto, hrali sa karty, spievalo sa a hralo na gitare a ja som robil to, čo aj tu – fotil a natáčal,“ vysvetľuje Jirka, ktorý pozorne dokumentoval aj našu reportáž.
Mnohým sa zrazu zdalo, že ich obec je vlastne oveľa väčšia, ako si mysleli. „O viacerých, čo tam boli, som ani nevedel, že sú odtiaľto, a pritom sme taká malá dedina. Dali sme sa do reči a zistil som, kam sa prisťahovali. Normálne by sme sa aj s ďalšími iba pozdravili, ale zrazu sme mali dôvod rozprávať sa,“ hovorí Jirka.
„Bolo to báječné. Taký zážitok už asi nikdy v živote mať nebudem. Aj keby som tam išla na dovolenku, tak už to nebude také ako s Katkou. Je to príma ženská, fandím jej a išla by som s ňou aj do pekla,“ hovorí nám so smiechom pani Hana.
Jirka nám ukazuje spoločnú fotku dedinčanov z tohto roka.
Třetí září - nový obecný sviatok oslávili Bedřichovčania súťažou v chytání "lelků".
Nezavrú vás za to?
Londýnsky výlet bol síce „poprask“, no z pohľadu Kateřiny Šedej to bol iba úplný začiatok.
Keď sa jej spočiatku ľudia pýtali, prečo si ich dedinu vybrala, odpovedala, že najmä preto, lebo keď cez Bedřichovice prechádzala, tak tam nikdy nevidela na ulici ani jediného človeka. Všetci jej hovorili, že predsa pracujú od nevidím do nevidím. Cieľ nového obecného sviatku „Třetí září“ mal byť teda jednoduchý – všetci mali ostať doma.
Vlani zorganizovala platené ničnerobenie. „Mala to premyslené do poslednej bodky. Ráno sme prišli do kultúrneho domu, podpísali zmluvu, že nás zamestnáva a každú hodinu sme si mali prísť po výplatu,“ opisujú Ježoví. Náplňou práce bol oddych.
„Hovoril som jej, veď to nie je možné! Nebudem nič robiť a ešte dostanem 48 korún v čistom? Aj som sa jej pýtal – pani Šedá, nezavrú vás za to?“ Celý deň však prešiel presne podľa jej plánu – ľudia chodili každú hodinu po výplatu, debatovali na ulici, navštevovali sa a celý deň trávili spolu.
Tento rok vymyslela súťaž v zaháľaní. Povinnou výbavou bol zaháľací dres a chuť zaháľať. Bedřichovčania sa nahodili do pyžám, županov, teplákov a čo najviac na očiach druhých oddychovali a zbierali medaily od druhých. Nevyhral však prvý, ale tretí, aby bolo jasné, že zaháľal aj v snahe zaháľať. „Až vtedy sme si uvedomili, že názov sviatku 'Třetí září' vlastne platí dvakrát,“ smeje sa starosta. „Viete, takéto niečo, to môže vymyslieť iba umelec. To by nikoho iného ani nenapadlo.“
Jedna z víťaziek v súťaži zaháľania.
Zdochol by tu pes
„Ja som sa tam nechystala – mám problémy s nohami a okrem doktorov nechodím nikam už veľa rokov,“ hovorí nám staršia pani zo svojej izby cez otvorené okno do ulice. „Katka ma tu však uvidela a odviezla ma tam. Bola som nadšená, zrazu som videla toľko známych ľudí, čo som nevidela celé roky,“ hovorí dojatým hlasom.
O niekoľko dverí od nej býva ďalšia, takmer deväťdesiatročná starenka, čo nás hneď pozýva do kuchyne. „Katka tu urobila veľa práce, viete, je tu veľa nových ľudí a ona nás takým zvláštnym spôsobom dáva všetkých dohromady a zbližuje nás. Vytvorila tu takú dobrú, pohodovú atmosféru a ja som sa ako starý človek dostala medzi mladých a bolo to veľmi milé.“
Šedá zorganizovala v dedine aj spoločné fotenie – samozrejme, dobrovoľné. V sále kultúrneho domu už visia dve veľkorozmerné fotografie z minulých rokov, počet ľudí na nich pribudol. Ostatné dediny im to vraj už začali závidieť. „Nikto z domácich takú iniciatívu nemal, nič by sa tu nedialo a zrazu prišla ona a máme spoločné fotky aj nový sviatok, a pribudne nové námestie,“ vymenúva zmeny Jirka.
V spolupráci s radnicou v Šlapaniciach, pod ktoré Bedřichovice patria, sa podarilo vybaviť peniaze na obnovu centra dediny. Do roka, presne v deň obecného sviatku, by malo byť hotové nové námestie. Budú tam brezy, aké rastú aj pred Tate Modern a londýnska červená telefónna búdka, aby pripomínali to, čo spolu dedinčania zažili.
Najprv pritiahli aktivity Kateřiny Šedej najmä mladých, teraz už aj najstarších.
Čo to vlastne je
Keď sa Bedřichovčanov pýtame, čo to vlastne Kateřina Šedá u nich robí a prečo, majú v tom jasno: nedá sa to presne pomenovať a asi ani pochopiť. „Keď to vysvetľujem v práci, všetci len krútia hlavami, nerozumejú tomu a niekto to hneď berie tak, že sa to skrátka nedá. Kateřinu asi baví robiť s ľuďmi. Dnes je iná doba ako kedysi, ľudia sa už nepoznajú, ale ona nás dáva dohromady – o tom to je,“ vysvetľuje pán Straka.
„Sú umelci, čo maľujú obrazy alebo robia sochy, ale toto – to sa nedá uchopiť, je to niečo úplne iné a nevieme, ako to nazvať, no isté je, že je to úžasné,“ hovorí pani Ježová. „Ona presne vie, čo chce, ale vôbec nie je namyslená, naopak, je veľmi skromná. Ona nie je nejaký umelec, čo nám sem prišiel kázať. Nikdy sa tak ani neprezentovala. O tom, čo už dokázala, sme sa dozvedeli až časom. Tou svojou dobrou povahou, úprimnosťou, kamarátstvom si nás získala. Keby bola nafúkaná, tak by to nešlo,“ zhodujú sa Ježovci.
Starosta Ivan Vavro si tiež myslí, že si ľudí získala bezprostrednosťou a nie nejakým dlhým vysvetľovaním. „Má to napísané niekde v očiach, že to, čo hovorí a robí, nie je faloš,“ vraví po chvíli premýšľania. „Myslím, že skrz všetky tie jej projekty sa ako hlavná myšlienka tiahne akési búranie plotov – búranie plotov a nadväzovanie ľudských vzťahov.“
Umenie vraj v jeho očiach postupne celkom zmenilo podobu – už to nie je len niečo statické, tradičné, ale „niečo, čo vám úplne prerastie do života“.
Zatiaľ vôbec nie je isté, či si Bedřichovčania udržia spoločné fotenie, nový sviatok alebo bližšie vzťahy, aj keď Kateřina Šedá raz odíde. No väčšina z nich dúfa, že to tak bude. Že raz ju pozvú a ukážu jej, čo bláznivé vymysleli. Ak by sa im to aj náhodou nepodarilo, prinajmenšom im zostanú silné spomienky na dni, keď nemuseli nikam chodiť, lebo všetko dôležité mali doma.
Deti z dediny dostali do rúk kameru a vyrábajú televízne noviny.
Pán Straka nám ukazuje obraz, ktorý vznikol v Londýne. Okolo pomyselného územia Bedřichovic stáli britskí maliari a z fotografií maľovali českú dedinku, hoci sa pred nimi rozpínala britská metropola.
O tom, či sa sviatok Třetí září zachová, rozhodne len iniciatíva obyvateľov obce.
Čo to znamená, keď všetci poskočia o centimeter dopredu
Kateřina Šedá je živel. Stretávame sa s ňou v Lišni na okraji Brna, odkiaľ pochádza. Začne rozprávať už vo dverách a zastaví sa až po hodine nepretržitej debaty o Bedřichoviciach, ale aj o tom, prečo nerada používa slovo umenie.
Nikdy vraj nerobila žiaden šport, nehrala na hudobnom nástroji, nemá vodičský, žiadne koníčky a netrávi veľa času pri počítači. Do svojich projektov dáva všetok čas a aktívne zapája aj celú svoju rodinu.
Prečo to všetko Kateřina Šedá robí, vraj najlepšie vystihol jej manžel David – „Ja bez toho nemôžem byť, to je celé,“ hovorí nám. „Toto jediné ma skutočne fascinuje, nič iné ma nezaujíma. Mamka tiež hovorí, že od detstva vlastne robím stále to isté – už ako malá som organizovala decká na ulici, aby sme niečo spolu robili,“ vraví so smiechom, ale pritom nesmierne vážne.
Spája tým, čo rozdeľuje
Už dlho vraj pociťuje, že na vidieku a periférii miest je kríza. „Ak sa tam niečo rieši, tak iba to, ako vyzerá verejný priestor, ako je urobené námestie, ale vôbec sa nepozerá na verejný život. Opakujú sa tie isté hody, jarmoky, tradície, ktorých sa zúčastňujú tí istí ľudia, ale nevzniká nič nové,“ vysvetľuje Šedá.
Rozmýšľala, čo najviac rozdeľuje ľudí v Bedřichoviciach a zistila, že je to vlastne fakt, že všetci ráno odídu do práce, domov sa vrátia večer a keby sa aj chceli niekde stretnúť, nemajú kde a prečo. Snažila sa ich teda prilákať späť do stredu obce. „Mojím cieľom je ukázať ľuďom, že to najlepšie majú doma,“ hovorí výtvarníčka.
Nečaká na divákov
Nie je tajomstvom, že sa vyhýba slovám umenie či umelkyňa a takmer ich nepoužíva. „Keď ľuďom poviete, že sa zúčastnili na nejakej umeleckej akcii, tak to len zopakujú a nebudú vôbec premýšľať nad tým, čo to naozaj bolo,“ vysvetľuje Šedá.
Spomína príhodu, keď mali Bedřichovčania za úlohu pomenovať to, čo sa v ich dedine vlastne udialo, odkedy prišla a dvaja z nich po dlhej debate v jednom momente vyhŕkli: „Je to, ako keby sme všetci naraz poskočili o centimeter dopredu.“
Nie je to však tak, že by Šedá úplne zanevrela na galerijný svet alebo naopak. „Prestalo ma zaujímať vystavovanie, lebo do galérií dnes chodí šialene málo ľudí a ak sa aj nejakí nájdu, je to stále tá istá skupina.“ Nechce však, aby to pôsobilo namyslene. „Nie je to kritika, je to môj pohľad. Čím menej ľudí sa však zaujíma o galérie, tým viac tí ľudia zaujímajú mňa,“ vysvetľuje. „Nemám čas na divákov čakať. Rozhodla som sa, že za nimi musím ísť.“
Ako vystavíte zážitok?
Keďže svoje poslanie berie aj ako profesiu v rámci výtvarného umenia, musí rozmýšľať aj nad tým, či sa jej projekty dajú nejako pomenovať, dokumentovať a ak áno, tak akým spôsobom. „Ťažko však viem v galérii ukázať, že ľudia, ktorí sú ich súčasťou, z toho majú radosť, že je to pre nich typ zážitku. A keď o tom aj s teoretikmi hovorím, mám pocit, že to pre nich nie je dôležitý parameter.“
Keď sa jej ľudia pýtajú, kto vlastne je, odpovedá jednoducho, čo ju zaujíma a čo by chcela urobiť. „Dnes máme všetci tendenciu rozumieť všetkému, alebo to aspoň tvrdiť – ale veď to je hlúposť, prečo by sme museli všetkému rozumieť? Napríklad obrazom – pre mňa je obraz aj to, keď jeden vidí druhého a umenie je predsa aj v tom umením, že dokáže veci spochybňovať,“ hovorí Šedá. „Ja nie som veľká intelektuálka – fakt nie, je to moja kvalita aj problém, no pripadá mi dôležité hovoriť o veciach jasne.“
Darí sa jej to. Dokonca tak dobre, že už dostala ponuky z politiky aj z reklamy. „Mali pocit, že viem hlásať myšlienky, no ja som to odmietla, lebo chcem slúžiť iba svojim myšlienkam,“ hovorí. Navyše je presvedčená, že veci sa dajú meniť iba odspodu. „Ľudia hneď vycítia, ak sa povyšujete, ak nie ste jedným z nich, prestane to fungovať.“
Zatiaľ nevie, čo bude o ďalšie dva roky, keď má svoj projekt v Bedřichoviciach ukončiť. „Možno stadiaľ neodídem a možno sa to otočí proti mne a začnú ma tam ľudia nenávidieť, som na to pripravená – nie som tam na to, aby ma všetci milovali, moja úloha je iná.“
Jana Németh
