„Môj problém je, že si neviem vymýšľať, a preto píšem o svojom živote a svojej rodine,“ priznal sa SME ruský spisovateľ MICHAIL ŠIŠKIN. A bola by chyba, keby o tých skúsenostiach nepísal. Jeho otec bojoval vo vojne v ponorke a mama učila budúceho disidenta Bukovského. V slovenčine má teraz premiéru so svojím netradičným románom Listovník.
Rusko ste prirovnali k metru, ktorého vlak jazdí od jednej totality k druhej. Ako by ste opísali stanicu, kde zastavil ten vlak teraz?
„Je to pravdivý obrázok našej histórie, ale teraz sa všetko zmení. Som presvedčený, že naša tradičná patriarchálna spoločnosť, kde jednotlivec neznamená nič a je len ponižovaný autoritami, sa pomaly približuje k demokracii, kde je naopak osobnosť všetkým. Otázkou je, ako urobiť v Rusku ten krok k demokracii...“
Čo tomu bránilo?
„Mali sme dva pokusy. Vo februári 1917, ale ten zlyhal pre svetovú vojnu, druhý bol po perestrojke na konci 80. a začiatku 90. rokov, keď 150 miliónov otrokov zrazu dostalo slobodu. Lenže neboli pripravení na demokraciu. Nevedeli, čo robiť so slobodou, pretože demokracia je závislá od slobodných ľudí, strednej triedy. Takže sme sa vrátili do diktatúry, tentoraz Putinovej. Za tých 20 rokov však už máme nejakú strednú triedu vo veľkých mestách. Každý vie, že diktátori nemôžu vládnuť večne, prichádzajú a odchádzajú, ale čitatelia a dobré knihy ostávajú.“
Tento rok ste odmietli ísť za Rusko na výstavu do New Yorku, robiť reklamu „na skorumpovaný kriminálny režim“. Čo vás tak nahnevalo?
„Tou poslednou kvapkou bol nechutný pocit, že ma chcú zneužiť. Nejde im o literatúru, ale len o imidž Putinovho impéria, a preto sa snažia zneužívať spisovateľov, dávajú im peniaze, platia letenky do New Yorku. Môžete predstavovať svoje knihy, to je krásne, ale ak to máte robiť pod Putinovým portrétom... Nechcem byť ľudskou tvárou tohto režimu...“
Aký je Putinov režim?
„Bol veľmi šťastný, že založil diktatúru 21. storočia, kde už nemáme hranice. Každý, kto je nešťastný, môže odísť, povedal už dávnejšie Dmitrij Medvedev. V Kremli nepotrebujú ľudí, len plyn, ropu a potrubia. Len predávajú, čo patrí národu. Peniaze potom investujú do futbalových klubov a svojich palácov na Západe. Pamätáte si ten krásny obrázok z Putinovej prezidentskej inaugurácie? Ako prichádza do Kremľa a celá Moskva je prázdna, ulice sú bez ľudí. Má panický strach z ľudí, ktorí ho zvolili. To je jeho ideálny obraz Ruska – on, Kremeľ a žiadni obyvatelia.“
Terajšie voľby starostu Moskvy ukázali, že čoraz viac ľudí je proti nemu...
„Putin vytvoril veľmi stabilný systém, niečo ako v stredoveku, kde každý sa nezodpovedá zákonu, ale svojmu šéfovi. Pre všetkých ľudí, ktorí sú nešťastní, vytvoril akési internetové geto, podobné stredovekým židovským getám, kde mohli robiť Židia čo chceli, no nie mimo nich. V internetovom gete v Rusku si môžu ľudia povedať, čo chcú o Putinovi a jeho režime. Lenže len online, nie offline. Milióny ľudí nemajú internetové pripojenie a vláda vládne cez televízie. Tie vymývajú ľuďom mozgy, že Rusko je obklopené nepriateľmi, najväčším sú Spojené štáty, ktoré chcú zničiť naše impérium, a že jedine Kremeľ môže zachrániť národ. V lete vo voľbách starostu Moskvy sme však videli prelom, protesty už boli offline - dostali sa z internetového geta. Ôsmy september bol prelomový bod, z ktorého už niet cesty späť pre režim. Putin raz bude musieť odísť.“
Líder protestov Alexej Navaľnyj vymyslel pre vládnu stranu Jednotné Rusko názov – strana zlodejíčkov a podvodníkov (žulikov i vorov). Vystihol to?
„Nemám rád, že mojej krajine vládne ’partia žulikov i vorov’. Ale myslím si, že Navaľnyj je medicína, aké sa raz za čas objavujú. História potrebuje ľudí, aby niečo zmenili, akýchkoľvek. Navaľnyj má všetko, čo potrebuje dobrý politik – je mladý, múdry, vie, čo má rozprávať. Narodil sa politikom. Mnohí ľudia ho nemajú radi, ale to je jedno, je to ako s liekom pre deti, ktorým nechutia kvapky, ale musia ich vypiť, aby vyzdraveli. Putinova strana sa po tom všetkom zrútila, nemá šancu... Predstavte si, že by bola celý rok sloboda v médiách, že by tam debatovali vedľa seba Navaľnyj a Putin. Po tom roku by už za Putina nehlasovali. Dôležité je doniesť slobodné informácie k ľuďom a Navaľnyj urobil ten medzikrok.“
Je Rusko superveľmoc?
„To je najväčší problém Ruska. Populácia si zvykla, že ju vláda zneužíva, režim jej rozpráva, že sme superveľmoc. Ľudia sa s tým potom identifikujú ako napríklad môj otec, ktorý išiel do druhej svetovej vojny, keď mal osemnásť rokov. To je strašné, môj syn má teraz 25, druhý osemnásť, veď sú to len chlapci. Môj otec sa po víťazstve s režimom identifikoval celý svoj život. Ľudia nemali čo jesť, čo si obliecť, bol to zúfalý život. Jediné čo mali, bol pocit, že žijú v impériu,. A preto nenávideli Michaila Gorbačova vrátane môjho otca, pretože sa zrazu nemali s čím identifikovať. Identifikácia s impériom je v Rusku späť, režim s tým opäť manipuluje obyvateľov a nie je to nič nové, stále ten istý trik.“
Váš otec bol námorníkom ponorky, rozprával vám o svojej skúsenosti?
„Ako chlapec som bol taký hrdý na svojho otca. Zbieral knihy o námorníkoch z ponoriek. Bol som veľmi šťastný, keď som ho videl, ako si každý 9. máj oblieka uniformu a pripína svoje štátne vyznamenania. Lenže neskôr som si uvedomil, za akú cenu. V roku 1945 sa utečenci z Rigy snažili utiecť a niekoľko tisíc civilistov bolo potopených v chladnom Baltickom mori pričinením môjho otca. Nie som na to hrdý, ale nemôžem ho za to viniť. Bola to vojna, chcel dostávať rozkazy a pomstiť svojho staršieho brata, ktorý v nej zahynul a bolo to jeho víťazstvo.“
Vo Voloďovi vo vašej knihe Listovník je veľa z vášho otca?
„Vovka, to naozaj dosť o mojom otcovi. Druhá postava Sašenka to je normálny svet, každodenný život, zamilujeme sa, narodí sa nám dieťa, pochováme rodičov. Potom je tu akási skratka – privilégium mužov byť tak blízko pri smrti. Skúsenosť byť v ponorke a každú minútu mať strach, že ste v truhle, vám pomáha pochopiť, čo je život. Chcete rodinu, deti. V mojej knihe píšem o hrubých vojakoch, ktorí doma bijú ženy. Ale po tej strašnej skúsenosti im píšu, moja milovaná, drahá.“
Využívate pri písaní veľa zo svojej rodinnej histórie?
„Môj problém je, že si neviem vymýšľať, musím písať, čo sa stalo v mojej rodine. Keď som mal šestnásť a snažil som sa niečo písať alebo skrýval sa niekde v škole s knihou a nachytal ma jeden nechutný učiteľ, vždy ma udrel po ušiach. O tieto zlé skúsenosti som sa podelil s Voloďom.“
Váš otec išiel bojovať, aby pomstil smrť svojho brata, vy ste neskôr vypátrali, ako zomrel. Ako sa vám to podarilo?
„Pre každého je dôležité, ako žila jeho rodina. Ako dieťa som si pamätal obrázok môjho otca s jeho starším bratom, keď boli chlapci. Stará mama mi raz ukázala oznámenie, že „bol stratený v boji“. Plakala a pre mňa, bol ďáďa Borja veľký hrdina, ktorý zomrel v boji proti fašistom. V roku 2010, pred tromi rokmi, som bol v Nórsku na prezentácii knihy a s prekladateľom v Tromse sme boli v múzeu, kde boli tri miestnosti venované vojnovým zajatcom. Tak sme sa opýtali na archívy a z Nórska mi poslali kartičku, kde bolo všetko, ako ho zajali Nemci, ako ho zabili. Po roku ho označili za Žida, hoci ním nebol, niekto sa ho chcel zbaviť a popravili ho. Moja prvá myšlienka bola, škoda, že moji starí rodičia sú mŕtvi, pretože by boli šťastní, že vieme, čo sa stalo. Lenže potom som si uvedomil, že by to bolo druhýkrát, že zomrel.
Sklamalo vás, že ste sa o tom dozvedeli z Nórska, a nie doma?
„Veľmi. Rusko pritom malo všetky nacistické archívy fyzicky pri Moskve a moji starí rodičia nedostali žiadne informácie o synovi od štátu, pre ktorý zomrel. Až po perestrojke niektorí vedci skopírovali tie karty, za 40 rokov neboli žiadne informácie a zrazu ich dostanete z Nórska. To je ponižujúce. Ukazuje to, ako štát miluje svojich ľudí.“
V jednom z rozhovorov ste povedali, ako sa váš otec celý život bál, že mu prídu na to, že jeho otec zomrel ako nepriateľ ľudu. Prečo?
„Mama prišla do Moskvy z malej dediny. V 30. rokoch tam žila s mojím dedom, ktorý odmietol kolektivizáciu. Nechcel sa vzdať svojej jedinej kravy, pretože mal dve malé deti. Tak ho vzali na nútené práce na Bajkalsko amurskú magistrálu. Tam zmizol a už sa nikdy nevrátil. Môj otec vždy v dotazníkoch len uviedol, že zomrel. Mal tam napísať, že bol popravený ako nepriateľ ľudu. Klamal režimu a bál sa, že ho ľahko odhalia. Po perestrojke otvorili archívy, povedali otcovi, ako zabili deda, kde ho pochovali. Od KGB dostal odpoveď, že nebol vinný, že to bola chyba. Otec mi to ukazoval, plakal, pil voku a kričal: bastardi, bastardi!“
Vaša mama učila na základnej škole, kde chodil aj budúci disident Vladimir Bukovskij. Už vtedy bol „problémista“. Rozprávali ste sa o ňom doma?
„Na začiatku o tom nechcela hovoriť, takže som sa to dozvedel od rodinných známych. Bukovskij bol veľký pojem už ako 16-ročný a mama mi raz povedala príbeh, ako v 60. rokoch urobil školský časopis, veľmi antisovietsky literárny magazín. Rodičia jeho spolužiakov sa veľmi zľakli a pýtali sa, čo sa v škole deje. Boli to Chruščovove časy, keď bola slobodnejšia spoločnosť, a rozhodli sa preto v škole zogranizovať otvorenú debatu. Pozvali dve triedy desiatakov. Na jednej strane bol Bukovskij, ktorý bránil časopis, a na druhej učiteľ histórie, moja mama ako učiteľka literatúry a stranícka sekretárka na škole a riaditeľka školy. Mama im hovorila, že my dospelí to nemôžeme vyhrať, pretože Bukovskij hovoril pravdu a oni museli klamať. Mama ako straníčka mala potom veľké problémy, priatelia jej povedali, že musí načas zmiznúť, napríklad otehotnieť a zmiznúť na rok a tak aj urobila. Potom sa vrátila a asi o desať rokov si ju v škole zvolili za riaditeľku, pretože ju mali veľmi radi...“
Lenže potom za Andropova ju zosadili, prečo?
„Keď prišiel Andropov, bývalý šéf KGB, k moci, atmosféra sa zmenila. V posledných Brežnevových rokoch to bolo viac uvoľnenejšie. Dali sa pozerať filmy, nebolo také ťažké zohnať si zakázané knihy. A vtedy sa ľudia začali znovu báť, hlavne seba samých. Viacerí ľudia ju požiadali, či by nezorganizovala spomienku na Vysockého, ktorý zomrel v roku letnej moskovskej olympiády 1980. Všetci sa ju snažili z toho odhovoriť. Hovorila, že to bude v poriadku, že za to prevezme zodpovednosť. Zobrala ju a rodičia detí ju odsúdili. Pamätám si, ako veľmi plakala. Bola na straníckej porade a ľudia na ňu kričali a ona nedokázala povedať ani slovo. Pritom bola veľmi silná osobnosť, takže som ju prvýkrát videl naozaj plakať.“
Boli ste na ňu hrdý?
„Áno. Ale musím dodať, že každý v mladom veku má problém so svojimi mamami či otcami.Keď som mal 15 - 16, čítal som Solženicyna, pre mňa bol ako školská učebnica. Prihováral sa mi – začni od seba, od svojej rodiny, neklam. Tak som začal od svojej rodiny s mojou mamou, ktorá bola komunistka, stranícka riaditeľka v škole. Učila všetky tie komunistické klamstvá a ja som sa s ňou nechcel rozprávať. Žili sme spolu, ale nerozprávali sme sa možno aj pol roka. Myslel som si, že som bojovník proti komunizmu alebo som veľmi hlúpy. Bola to moja chyba.“
Verila v komunizmus?
„To je problém komunizmu, že má svojich najlepších ľudí, ktorí mu veria, a potom cynických kriminálnikov, ktorí zneužívajú týchto krásnych ľudí, ktorí verili tým ideám. To je problém utópie, že najlepší sú zneužití ľuďmi ako Stalin. To bola jej tragédia.“
Mali ste sa ako tínedžer s podeliť o svoj antikomunizmus na moskovskom Arbate, kde ste chodili do školy?
„Uviedol ma do nej o šesť rokov starší brat, ktorý si domov vodil kamarátov. Čítali zakázané knihy, debatovali o problémoch, citovali zakázaných básnikov ako Mandelštama či Brodského, o ktorých som vtedy prvýkrát počul. Mal som štrnásť, oni mal tak osemnásť, dvadsať. Sedel som v kúte, len som ich počúval a nikto si ma nevšímal. To bola moja univerzita.“
Čo robí váš brat?
„Založil vydavateľstvo, ktoré vydávalo pekné knihy, najmä poéziu, ktorú teraz nikto nechce vydávať. Platil to zo svojho, keďže celý systém funguje tak, že ak si nezávislý vydavateľ, nikto mimo Moskvy ťa nechce predávať. Je to ako knižná mafia. Vlani s tým prestal.“
Komunizmus ste zvládli, ale v polovici 90. rokov ste sa rozhodli žiť v zahraničí, vo Švajčiarsku.
„Počas perestrojky som bol veľmi šťastný. Za komunizmu som sa cítil ako špión, v štáte som videl skupinu nepriateľov, ktorá nás nenechá žiť. Keď padol, cítil som sa zrazu zodpovedný za krajinu. To bol najlepší pocit, že už nie sme otroci, lenže to chce zodpovednosť. Chcel som zmeniť krajinu, začal som od detí, išiel som učiť. To bol rok 1987, úvod perestrojky, keď bolo všetko možné. V škole boli skvelé roky, mal som veľa energie a pocit, že mením krajinu. Bol to čas nádejí.
A potom prišiel rok 1991...
„Počas puču v auguste 1991 som išiel na barikády k Bielemu domu (sídlo ruskej vlády), a keď som zbadal mojich študentov – bol som šťastný, že možno ani nie som taký zlý učiteľ, keď prišli. Lenže potom opäť prišla realita. Najlepší z najlepších prišli o život a zomreli na barikádach. Cynickí kriminálnici sa ujali moci a vytvorili si vlastný svet so svojimi kriminálnymi pravidlami. Bolo to obdobie veľkého sklamania, keď som si uvedomil, že ideme zlým smerom a že to nebude dobré. To sa práve začala vojna v Čečensku.“
Chceli ste odísť z krajiny?
„Nebolo to tak. Vtedy som sa oženil so svojou ženou Švajčiarkou, ktorá bola mojou prekladateľkou. Slavistka, ktorá prišla z Zürichu žiť do Moskvy. Chcela tu zostať. V roku 1995 však otehotnela a už pre ňu nebolo zaujímavé byť s malým dieťaťom v Rusku, dosť bolo exotiky v krajine, kde nefunguje infraštruktúra, kde nemáte peniaze. Tak sme išli do Švajčiarska. Vtedy som si nevedel predstaviť, čo tam budem robiť, o čom budem písať. Pre mňa to nebola emigrácia ani politická, ale čisto rodinná záležitosť.
Čo ste tam robili?
„Začal som tam prekladať, jediné čo som vedel. Pre políciu, imigračný úrad a v tej nudnej krajine som sa zrazu ako ruský spisovateľ ocitol uprostred ruských príbehov. V Rusku ich máte veľa, ale nechcete ich zažívať, nechcete pozerať televíziu, chcete zavrieť okno a uniknúť im. Lenže v Zurichu som zrazu sedel oproti ľuďom, ktorí mi rozprávali také príbehy, ktoré by som si v Rusku nikdy nevypočul. Nedalo sa im uniknúť. Tie príbehy sa do mňa dostali.“
Aký príbeh sa do vás zavŕtal?
„Veľa príbehov. Nezabudnem na jeden, boli to rodičia s deťmi. Rodičia nám rozprávali zjavne vymyslený politický príbeh o tom, ako ich židov mučili bieloruskí fašisti. V skutočnosti sa doma snažili urobiť biznis, ale nevyšiel, tak si narobili veľké dlhy a keď máte veľký dlh, tak zomriete. Takže utiekli, aby si zachránili život. Ako dôkaz, že boli mučení, povedali, že dieťaťu vytrhali nechty. A keď som videl to dieťa s vytrhnutými nechtami, už mi bolo jedno, či to bolo pre politické dôvody, ale pre ich skúsenosť s kriminálnym podsvetím...“
Román píšete zhruba päť rokov, nie je to dlhý čas?
„Nie som profesionálny spisovateľ, moji vydavatelia sú nešťastní, chceli by knihu každý rok či dva roky. Moja posledná kniha vyšla v Rusku v roku 2010 a teraz čakám na ďalší román.“
Čakáte na román?
„Nehovorím, že píšem román, kniha sa rozhodne za mňa. Vždy mám nejakú predstavu o románe, ale keď začnem písať, moje ruky píšu niečo iné a na konci musím priznať, že to bolo lepšie, ako som pôvodne zamýšľal. Väčšinou začínam koncom románu, ale počas románu sa aj ten vždy mení.“ .
Kedy píšete?
„Píšem ráno po šálke kávy, jeden román za päť rokov. (smiech)“
Čo s vaším ruským jazykom urobil taký dlhý exil?
„Musíme rozlíšiť ruštinu, ktorou rozprávate, a ruštinu, ktorou píšete, pretože hovorený jazyk sa stále mení podobne ako život. Hlavne ten ruský, každý mesiac je tam nová situácia, vznikajú nové slová a idiómy, výrazy a keď nečítate blogy na internete každý deň, čo robím, po zopár mesiacoch by ste nerozumeli, o čom sa hovorí. Lenže ako spisovateľ sa musíte rozhodnúť, či sa chcete zviesť na súčasnej vlne. To, čo je dnes čerstvé, môže byť už o rok spráchnivené. Takže sa snažím vytvoriť svoj vlastný jazyk, ktorý bude vždy svieži a čitateľný.“
Nerozmýšľali ste, že by ste písali v cudzom jazyku? Napríklad ako Kundera, ktorý z francúzskej emigrácie odmieta písať v češtine, dokonca je proti prekladom svojich kníh.
„Nechcem hovoriť o Kunderovi, skôr môžem povedať niečo k Nabokovovi, ktorý prešiel z ruštiny na angličtinu. Nebol to úspech, ale najväčšia tragédia jeho života. Urobil to, keď stratil poslednú šancu nájsť ruského čitateľa. Ja som v úplne odlišnej situácii, mám svojich čitateľov. Nemusel som zmeniť jazyk. Navyše, umenie písať je pre mňa deviácia z normy. V cudzom jazyku by som dokázal písať len spisovne. Preto v cudzom jazyku píšem len eseje alebo články, no nie prózu.“
