Nástup a rozmach zvukového filmu, teda priameho kopírovania zvukovej stopy na filmový pás, priniesol zmenu a rad žánrov nových: bláznivé komédie, gangsterky, horory, westerny a muzikály.
Marc Couisins zároveň predstavuje niekoľko veľkých osobností tohto obdobia a precízne definuje ich autorský štýl, ktorý inšpiruje kinematografiu dodnes. Z USA si vybral Howarda Hawksa a jeho filmy, z Británie je v tejto epizóde dôsledne zaznamenaná tvorba Alfreda Hitchcocka. Ale nezabúda ani na francúzskych režisérov ako Jean Vigo či Jean Cocteau, veľkolepých majstrov budovania poetickej atmosféry a špecifických nálad vyžarujúcich z filmového plátna.
Fenomén filmového diváka
Táto epizóda je špeciálna tým, že sa jej autor venuje v pomerne rozsiahlej miere trom vybraným filmom, ktoré sú pre skúmané obdobie príznačné: Čarodejník z krajiny Oz, Juh proti Severu a Ninočka. Všetky tri sú z roku 1939 a diváci spolu s Markom Cousinsom zistia, čo majú spoločné.
Dôležité však je, že v 30. rokoch sa zrodil aj fenomén filmového diváka. Diváci si na kino zvykli, začali chápať jeho špecifiká a zvláštnosti. Kinematografia ich začala ovplyvňovať a oni začali už v tomto období výrazne ovplyvňovať kinematografiu.
Film je totiž zo všetkých umeleckých druhov najviac závislý od inštitúcií. Existuje tu obrovská koncentrácia výrobných a finančných zdrojov a prostriedkov. Film je vďaka svojej náročnej technickej podmienenosti najdrahší. To je príčina, prečo je tu vo všeobecnosti miera zreteľov uplatňovaných voči divákovým potrebám a požiadavkám najvyššia.
Postihnutie záujmov, potrieb a psychológie masy divákov, v tomto prípade cieľovej skupiny, je podmienkou komerčného úspechu a v neposlednom rade aj jeho kultúrneho či ideologického pôsobenia.
Spoločne sa báť alebo smiať
Diváci, samozrejme, neovplyvňujú filmové dielo priamo, tak ako sa to deje povedzme v divadle pri predstavení. Konkrétny film na rozdiel od divadelného predstavenia je raz a navždy fixovaným tvarom.
Ale filmoví diváci akceptáciou či neakceptovaním filmového diela vytvárajú a ovplyvňujú budúcnosť kinematografie, rôznych pokračovaní a sérií, jednotlivých žánrov. Ak akceptujú model a určitú dramatickú štruktúru, kinematografická inštitúcia má tendenciu používať ju až do úplného vyčerpania.
Takže síce existuje silná nepriama, ale neexistuje priama väzba medzi divákom a filmovým dielom pri jeho prezentácii. Na druhej strane však existuje väzba medzi divákmi chápanými ako čiastočky publika sediaceho v kine.
Táto vnútorná väzba môže výrazne ovplyvniť proces vnímania, buď povedzme samotným zložením publika – napríklad pri komédii sedí vedľa vás človek so záchvatmi nákazlivého smiechu alebo inými faktormi a okolnosťami – verbálny úvod k filmu, premiéra, festivalová projekcia. To všetko dokáže ovplyvniť i zdanlivo neovplyvniteľného jednotlivca. Koniec koncov, do kina chodíme aj pre to, pre kolektívny zážitok vnímania, pre potrebu spoločne sa báť alebo smiať.
Hra, ktorá má pravidlá
Treba ešte spomenúť, že tak ako kinematografia, aj filmový divák sa vyvíja. Film si od svojho vzniku vytváral svojho diváka, učil ho vnímať a provokoval rôznymi vynálezmi, ako napríklad strih, zmena plánu a podobne. Dnes už nie je pravdepodobné, že by diváci z prvých radov utekali preľaknutí z kina pred vlakom rútiacim sa na nich z plátna.
Súvisí to s poznaním konvencií a stereotypov. Súvisí to s obrovskou encyklopédiou filmových významov a postupov, ktorú si nosíme v hlavách. A súvisí to s fenoménom hry. Nikto nepovažuje za idiota chlapca, ktorý sa hrá s malými plastikovými indiánmi prestierajúc, že útočia na skriňu. Tak isto nikto nepovažuje za idiota režiséra, vytvárajúceho ilúziu nejakého hraného filmu a ani filmových divákov, ktorí na ten film prídu do kina a spolu s jeho postavami „prežívajú“ príbeh. Je to hra, ktorá má svoje pravidlá determinované našimi psychickými danosťami a tie pravidlá fungujú. A táto hra si začala vymedzovať pravidlá v oblasti žánrovej kinematografie práve v 30. rokoch. A Mark Cousins divákom v tejto epizóde práve o žánroch rozpráva, pravdaže, ako vždy rozpráva obrazom.
Takmer dokonalé žánre
Žáner je relatívne stála forma zoskupenia nejakých konkrétnych postupov. Filmový žáner závisí od témy, kompozície, formy, technického, estetického, politického a spoločenského kontextu, teda od stavu filmového umenia a spoločenského vedomia doby svojho vzniku. A v neposlednom rade závisí od autorského postoja. Od „rukopisu“. Od štýlu, ktorý si vyberá určitý žáner – tak ako si konkrétny žáner vyžaduje (často až vynucuje) určitý štýl.
Žáner je pevnou formou, v ktorej sa odlieva umelecká skúsenosť. Je jedným z pohľadov na skutočnosť, jednou z mnohých možností jej interpretácie. Film (a nielen film) túto skutočnosť interpretuje neustále. Neustále ju reflektuje, interpretuje a následne analyzuje aj spoločenské vedomie, intelektuálny súbor predstáv o svete, ktorý je otvoreným a neustále sa vyvíjajúcim systémom.
Preto ani žáner nemôže byť nikdy uzavretý, nikdy nemôže byť dokonalý. Môže sa však takým zdať.
Práve koncom 30. rokov bola v kinematografii situácia, keď sa žánrové postupy vybrúsili do zdanlivej dokonalosti a zdalo sa, že už netreba nič vymýšľať. Samozrejme, nebola to pravda. V nasledujúcich epizódach dokumentárneho Príbehu filmu sa diváci dozvedia prečo.
