Košické sídlisko Furča už nie je obyčajným sídliskom.
Sú neprehliadnuteľné. Vidno ich už z vlaku, keď vchádza do mesta. Dvanásťposchodový košický činžiak je od piatka podstavcom pre Pamätník ľudovej architektúry – troch mohutných dreveníc dovezených z Liptovskej Tepličky a Párnice.
Ten moment, keď ich človek zbadá po prvý raz naživo, je úžasný. Po prvé preto, lebo je to omnoho silnejší a pôsobivejší zážitok ako zdanlivo verná vizualizácia a po druhé preto, lebo fakt, že sa podarilo zrealizovať také veľkorysé, finančne a technicky náročné dielo vo verejnom priestore, je viac zázrak než rutina. Tomáš Džadoň a jeho tím to dokázali.
Kus domova
„Najprv som bol proti, aj sme si s pánom Džadoňom vymenili zopár mailov, lebo sa mi to zdalo také na hlavu. Ale potom som sa s projektom začal viac zoznamovať a dnes som veľmi rád, že je to práve tu,“ hovorí pán, ktorý sa v sobotu popoludní pridáva k hlúčiku ľudí, čo sa prišli pozrieť na otvorenie pamätníka.
Hneď aj dodáva, prečo napokon zmenil názor: „Pochádzam od Terchovej a drevenice sú mi veľmi blízke. Sedím v obývačke, pijem kávu a pozerám sa na kus rodného kraja. Je to super! Držím Tomášovi palce!“ vraví úprimne.
Postupne sa plní parkovisko, kde je ešte pozostatok pilín, kde tri zrubové stodoly v posledných týždňoch skladali tesári, aby ich následne dva žeriavy vytiahli na strechu.
Prichádzajú ľudia z opačného konca sídliska aj „hrdinovia“ – ako Tomáš Džadoň nazval obyvateľov paneláka, ktorý ako jediný z piatich vytypovaných súhlasil s umiestnením stodôl.
„Dali sme súhlas hneď na začiatku, hoci sme celkom neverili, že sa to dá urobiť. Báli sme sa, či to nebude priťažké, ale hádam to statik dobre vypočítal,“ hovorí s úsmevom pán Viktor. Spolu so susedom konštatujú, že sa už správa rýchlo šíri aj do okolia a teraz, keď sa ich niekto opýta, kde bývajú, budú môcť hrdo odpovedať: Tam, kde sú drevenice. „No kto to môže v Košiciach ešte povedať? Hádam by sa aj ulica mohla premenovať na Stodolovú,“ hútajú.
Pochyboval až do konca
O dve hodiny neskôr už stojíme hore pri dreveniciach, ale zo strechy nebude pamätník prístupný. Dôležité je, že ho obyvatelia Košíc a Furče vidia z okien.
Tomáš Džadoň ešte pohrúžene debatuje s inžiniermi, ktorí robili statiku. Hovorí v termínoch, ktoré umelci zväčša nepoužívajú. Netají sa, že posledné dva roky to už vôbec nebolo o umení, ale o peniazoch, technickom zabezpečení, organizácii a ľuďoch, ktorí sa postupne pripájali.
„Boli to konkrétni ľudia a firmy, vďaka ktorým sa to podarilo,“ hovorí Džadoň. „Ak by sa každý zachoval ekonomicky, tak by sme sa nevošli do rozpočtu. Pre každého to však bolo niečo netypické, nové a projekt ich presvedčil, že sa ho oplatí podporiť.“
Pred šiestimi týždňami, keď v Liptove rozoberali drevenice, sa mu to ešte stále zdalo neuskutočniteľné, všetko sa mohlo pokaziť hoci aj v piatok. „Stále som pochyboval. Vydýchol som si, až keď sa podarilo dať hore polovicu najväčšej stodoly. Vtedy som začal naozaj veriť, že to vyjde, no boli to strašné nervy.“
Zbohom ostávajte...
Idea pamätníka vznikla dávno, ešte v čase, keď sa intenzívnejšie venoval téme sídliska. Teraz počas otvorenia zaspieval v sprievode huslistu vlastnú verziu pesničky, ktorá sa spieva pri odobierke – Zbohom ostávajte, hej, totalitné prahy. V sobotňajšom tichu bol jeho hlas prenikavý, až sa na panelákoch otvárali okná a vykúkali z nich ľudia. Zrejme nielen pre autora to bol veľmi silný, nesmierne dojímavý moment.
Zatiaľ Tomáš Džadoň nevie, čo bude robiť ďalej, pred sebou má akurát „príjemné prázdno“, ako hovorí. Po náročných týždňoch má však pocit, že si Pamätník postupne získal aj tých, čo boli najprv proti a verí, že si ho tu ľudia raz naozaj obľúbia a nájdu jeho zmysel.
„K výtvarníkom panuje veľká nedôvera, mnohí majú pocit, že sme blázni, čo robia veci na kolene. Tu však postupne videli, že sme pripravení a nie je to žiadna fušerina,“ hovorí. Myslí, že možno ľudí presvedčil aj osobný kontakt a neustále vysvetľovanie. „Vždy staviam na úprimnosť a totálnu otvorenosť. Snažím sa nemanipulovať a zatiaľ sa mi to vždy vyplatilo,“ dodáva.
Stodoly, ktoré s oceľovou konštrukciou vážia 40 ton, by mali ostať na streche minimálne dva roky. Potom sa uvidí, či spojenie minulej a súčasnej tradície dokáže spolu fungovať.
