Nie je to bežný koncertný záznam ani hraný príbeh. Unikátne kombinuje oboje. Legendárna skupina nechala 3D film Through The Never nakrútiť mladému režisérovi Nimrodovi Antalovi.
Ste fanúšikom Metallicy?
„Už od strednej školy. Počúval som Metallicu, Panteru, Anthrax aj Slayer.“
Ako sa k vám dostali?
„Netuším. Ako fanúšik som rozumel ich názorom, no nie som si istý, či to bola pre kapelu podmienka na spoluprácu. Možno sa im páčilo, ako som nakrútil Predátorov. Alebo na nich urobila dojem moja zbierka nahých fotiek kapely (smiech).“
Dokument o metalovej legende tu už bol. Some Kind of Monster z roku 2004 ukazoval vyhorený rozhádaný kolektív, ktorý musí angažovať psychoterapeuta. Teraz už sú v poriadku?
„Ten dokument zachytáva temnú éru skupiny. Nestačilo, že James Hetfield bojoval so závislosťou a musel ísť na liečenie, muzikanti bojovali medzi sebou a ešte aj s firmou Napster zodpovednou za pirátske sťahovanie hudby z netu. To znechutilo množstvo verných fanúšikov.
Veľa z toho súviselo s tým, že kapela po dvadsiatich rokoch odrazu nevedela, kadiaľ ísť, tak sa vracala ku koreňom. Dnes sú, chvalabohu, inde a na spoluprácu sa nemôžem sťažovať. Boli milí, ústretoví, do filmu šli s nadšením.“
Neprišli ste o ilúzie?
„Vôbec nie, stále som ich fanúšikom.“
Komu vôbec napadlo skombinovať koncertný film s príbehom?
„Aj na mňa to pôsobilo čudesne. Prišla s tým kapela, od začiatku vedeli, že chcú niečo nezvyčajné. Vlastne neviem o tom, že by túto kombináciu skúšal niekto pred nami.“
Čo od toho čakáte?
„Metallicu odjakživa zaujímali netypické spôsoby, ako hudbu sprostredkovať publiku. Toto je len ďalší krok. Spojením hraného a koncertného filmu sme chceli docieliť, aby sa poslucháči ešte viac vcítili do vystúpenia, otestovať, kam môžeme zájsť. A spraviť to bez klišé. Nechceli sme žiadne zábery hviezd vystupujúcich z limuzín ani nič podobné.“
Príbeh podľa basgitaristu Roberta Trujilla pôsobí surrealisticky. V akom zmysle?
„Príbeh chlapíka, ktorý má doručiť tajomný balíček na koncert Metallicy, má akčný spád, zároveň však obsahuje mnoho rovín interpretácie, ak ich teda chcete hľadať. V tomto asi bude surrealizmus. Je to ako s každým umením. Postavte sto ľudí pred sochu a dostanete sto názorov, čo podľa nich vyjadruje.“
Čo bolo prvé, príbeh alebo setlist?
„Pesničky aj zápletka sa vyvíjali v zvláštnej symbióze. Môžete to prirovnať k pravej a ľavej ruke. Každá robí lepšie niečo iné, ja používam obe.“
Ako sa vám po prvýkrát pracovalo s tretím rozmerom?
„3D je úžasný nástroj, dokáže diváka viac ponoriť do príbehu, vystupňovať emócie. Ale takisto sme si boli vedomí rizika, že ak to urobíme zle, bude ľudí bolieť hlava. Tretí rozmer však až tak neovplyvnil to, ako premýšľam o obraze. Dôležitá je skôr vízia v hlave, ktorú potom kreslíte do storyboardov.“
Čo bolo najťažšie?
„Ak ide o koncert, musíte byť s kamerou v správnom čase na správnom mieste. Musíte predvídať, kde sa budú hudobníci pohybovať, zachytiť ich energiu. Ešte ťažšie potom je zobrať materiál z tridsiatich kamier a vedieť to zostrihať. Zároveň neprestávate myslieť na to, aby sa pri takomto technickom kolose nik zo štábu nezranil. A dbáte, aby sa s výsledkom dokázala stotožnila aj kapela, ktorá si vás najala.“
Väčšina filmárov sníva o Hollywoode, vy ste sa tam dostali okľukou. Prečo sa losangeleský rodák rozhodol študovať v Európe?
„Opýtam sa radšej ja, odkiaľ presne pochádzate? Slovensko či Slovinsko?“
Slovensko.
„Tak potom viete, koľko talentovaných filmárskych osobností pochádza práve z nášho regiónu. Filmová škola v Budapešti bola pre mňa darom. Tam, a nie inde som sa naučil všetko, čo viem o filme.
Filmárčina je na jednej strane univerzálny umelecký jazyk, no zároveň platí, že miesto vášho pôvodu ovplyvňuje spôsob, akým rozprávate. Je to ako dialekt – pochádzam z USA, ale mojím filmovým nárečím je maďarčina.“
Sledujete, čo sa s filmom deje v Maďarsku?
„Sledujem a je to smutné.“
Donedávna úspešná a fungujúca kinematografia zažíva prepad po tom, čo vládna strana rozvrátila zabehaný systém podpory filmov.
„Nemám rád politiku, nechcem o nej hovoriť. Ale od kamarátov a kolegov viem ako sa v Maďarsku skomplikovala produkcia filmov. Vždy je tragické, keď ľudia nemôžu rozvíjať svoj talent.
Pred desiatimi rokmi som v Budapešti nakrútil Revízorov a dostal sa do Cannes. Neviem, či by takýto film mohol vzniknúť v súčasných maďarských podmienkach.“
Prečo dnes ešte stále toľko ľudí počúva metalovú hudbu?
„Metal stelesňuje silu potrebnú na zápas so životom. Viem to dobre podľa seba. Pochádzam z rozvrátenej rodiny, veľa z mojej frustrácie, úzkostí a rebélie sa pretavilo do fascinácie tvrdou hudbou. Metal svetu odkazuje: Poj** sa! Prepáčte za vulgarizmy, ale o to práve ide.
Zápas je pradávnou súčasťou ľudského života. Metal proti tomu rebeluje, zároveň je v tomto boji pomocníkom, sprievodcom. Trochu som sa zamotal – dáva vám to zmysel?“
Dáva.
„Potom hádam oceníte aj náš film.“
