Skvelý divadelný a filmový herec je aj uznávaným dramatikom. Počas normalizácie však jeho hry uvádzali len zahraničné divadlá.
„Vono je to v tý bídě vlastné nejlepší vzít si k sobě na noc bubeníka. To si připadáš jako orchestr. Voni bubeníci jsou tak vycepovaný, že se podříděj, a potom už se vo ně nemusíš starat. Sou přesný,“ hovorí krásna a chytrá Erna v hre Supermanka. Excelentnú konverzačku napísal Pavel Landovský v roku 1973, a spolu s ďalšími siedmimi titulmi tvorí knihu Hodinový hoteliér a jiné hry, ktorú práve vydal pražský Akropolis.
Strata občianstva
V čase vzniku Supermanky bol tento legendárny divadelný a filmový herec už nežiaducou osobou pre svoje verejne deklarované odmietnutie augustovej okupácie. Nezabudnuteľný hrdina filmov Každý mladý muž, Svatba jako řemen, Utrpení mladého Boháčka, Svatby pana Voka, Slaměný klobouk či Já, truchlivý Bůh prestal byť obsadzovaný vo filmoch a v televízii, o niečo dlhšie ešte mohol zostať „menej na očiach“ v pražskom Činohernom klube, kde účinkoval v štrnástich inscenáciách.
Spomínanú hru Supermanka, hoci bola ideologicky v podstate neškodná a do istej miery sa dala vnímať aj ako parafráza Shakespearovho Skrotenia zlej ženy, už vtedy žiadne divadlo v Československu nemohlo inscenovať. A keď ju vo svetovej premiére uviedli v roku 1979 v Nemeckej spolkovej republike, tak to pre naše úrady poslúžilo ako dobrá zámienka vziať Landovskému, ktorý bol vtedy na legálnom dvojročnom angažmáne vo viedenskom Burgtheatri, československé občianstvo.
Podobné zbavovanie sa nepohodlných disidentov a signatárov Charty 77 bolo bežnou praxou, rovnako sa proti svojej vôli stal Rakúšanom zhruba v tom istom čase napríklad aj dramatik Pavel Kohout, ktorého pri návrate do vlasti nepustili československí vojaci cez hraničnú závoru a vlastnoručne jeho auto vytlačili späť na rakúske územie. Samozrejme, bol to práve Kohout, ktorý Landovskému výrazne pomáhal v rozbiehaní rakúskej kariéry.
Mladosť verzus sloboda
Kniha je pomenovaná podľa najvýznamnejšej Landovského hry Hodinový hoteliér z roku 1968, ktorú s nevšedným úspechom v Činohernom klube režíroval Evald Schorm. Ako hovorí editorka Lenka Jungmannová, Landovský si obľúbil tému starcov ako svedkov života, ktorých názory majú veľkú výpovednú hodnotu.
Aj v Hodinovom hotelierovi autor konfrontuje dvoch penzistov z rôznych spoločenských vrstiev s postojmi a problémami mladých ľudí, aby nakoniec došli k poznaniu, že „dedkovia môžu milencom závidieť ich mladosť, ale tí nikdy nespoznajú slobodu, ktorú oni zažili v minulosti“.
V roku 1976 napísal Landovský svoju prvú disidentskú hru Sanitární noc, inšpirovanú komunitným životom okolo kapely Plastic People. Samozrejme, táto aj ďalšie hry Objížďka a Arest sa už uvádzali len v zahraničí.
Aj tam však Landovský pocítil silu vládcov svojej bývalej vlasti - keď bol Gustáv Husák na oficiálnej návšteve Rakúska v roku 1982, žiadal, aby Burgtheater počas jeho pobytu Arest, hru z prostredia pankráckej väznice, stiahol. Divadlo mu vyhovelo, no potom ju už do repertoáru nevrátilo.
Inšpirácia Havlom
V Sanitárnej noci a v Areste (napísanom už vo Viedni priamo pre Burgtheater) vystupuje aj postava Ferdinanda Vaněka, známeho alter ega Václava Havla v jeho hrách Audience, Vernisáž a Protest.
Landovského „požičanie si“ kultovej Havlovej postavy nebolo v českej disidentskej dramatike ojedinelé, Ferdinand Vaněk sa stal spoločným hrdinom aj ďalších autorov, keď vystupuje v niektorých hrách Pavla Kohouta i Jiřího Dienstbiera.
Posledným Landovského titulom je Protentokrát zbohatnem, no hra, ktorej premiéra mala byť v Prahe v roku 2006, sa nakoniec neinscenovala. Rovnako na papieri zostalo aj viac filmových scenárov, a tak z prvého uceleného vydania Landovského dramatickej tvorby zisťujeme, že sa z nej podarilo zrealizovať len zlomok (aj z toho časť iba v zahraničí).
O tom, ako by dopadli inscenátori v komunistickom Československu, názorne vypovedá mystifikačný záver hry Sanitární noc - keď diváci vyjdú von z divadla, uvidia zatýkať hercov v kostýmoch, režiséra i ostatný personál a odvážať ich v akoby policajných autách.
