MAROŠ HEČKO bol známou postavou dávno predtým, ako začal šéfovať verejnoprávnemu Rádiu_FM. Teraz ide do kín triler Kandidát podľa knihy, ktorú spolu napísali s Michalom Havranom.
Prečo by sme mali vidieť Kandidáta?
"Myslím, že tu dlho nebol film, ktorý by bol žánrový a zároveň sa nejako dotýkal toho, čo sa v krajine aktuálne deje. Celkom sme sa trafili do blížiacich sa prezidentských volieb, ľudí tieto veci zaujímajú. V príbehu, kde do volieb zostávajú dva mesiace, sa reklamný magnát staví s konkurenciou, že vyrobí prezidenta z neznámeho kandidáta vybraného z ľudu. Je to chytľavý, aktuálny a dúfam, že zábavný film, ktorý vie odľahčene hovoriť o vážnej téme."
Ovplyvnila knihu kauza Gorila?
"Aj keď si to mnohí myslia, nebolo to tak. Podobnosť je v motíve dvoch odpočúvačov, čo náhodou natrafia na človeka zapleteného do prezidentských volieb. Lenže román sme začali s Michalom Havranom písať už v septembri 2011. Gorila sa prevalila v decembri."
Ako ste to vnímali?
"Veľmi sme sa na tom smiali. Niekedy sa človeku zadarí."
Čo ste si mysleli o protigorilích protestoch?
"Bol som si pozrieť niektoré mítingy, ale mňa takéto veci nepriťahujú. Jednoducho sme napísali denník fagana, ktorý odpočúva iných ľudí a zarába si tým. Lenže tá podobnosť s Gorilou spôsobila, že hneď prvá otázka bola, či sme sa chceli zviezť na politickej kauze."
Načo sú nám politici?
Prečo našu politiku najlepšie vystihuje paranoidný triler a ešte aj tento žáner musí na Slovensku vyznieť ako paródia?
"Vážnych pokusov vystihnúť to bolo veľa. My sme si povedali, že pôjdeme inou cestou. Vlastne sme si to nemuseli hovoriť, ono to tak prirodzene vyvstalo. Vedeli sme, že chceme urobiť vtipný, komediálne ladený film, na ktorom sa ľudia konečne zasmejú a prestanú brať politiku až tak vážne. Osobne sa mi páči slogan, čo sa pýta: Načo sú nám politici?"
Ako sa vám písalo?
"Písanie pre mňa to bola skvelá jazda. Tak som si to predstavoval od začiatku, keď som Michalovi navrhol, nech spolu napíšeme politickú frašku. Ja mám informácie z reklamy, on má zase skúsenosti politického komentátora. Z týchto dvoch svetov sme poskladali príbeh."
Videli ste českú snímku Hranaři?
"Videl."
Potom asi viete, ako nešťastne môže dopadnúť pokus o príbeh zo zákulisia vysokej korupcie.
"Práve tomu sme sa chceli vyhnúť ladením do žánru trpkej komédie. Sú tam prvky čierneho humoru, myslím, že sme zaujímavo postavili dvojicu hrdinov – odpočúvačov. Čech a Slovák sa stále doberajú a dávajú tomu rozmer akéhosi bratského česko-slovenského prekárania."
Finančná skupina, ktorú v knihe menujete, sa volá Plenta. Chceli ste byť opatrní?
"Opatrní až tak nie, je to hlavne hra. Na druhej strane, čitateľ sa ľahko dovtípi, ktorá je tá najsilnejšia finančná skupina v štáte spomínaná v príbehu. Teda tá, ktorej zakladateľa nikto poriadne dvadsať rokov nevidel a jeho predĺžená ruka – synáčik – so všetkými v tomto štáte dokonale vybabral. Možno nie o reklame, politike, ale práve o tomto hovorí náš Kandidát."
V akom zmysle?
"Chceli sme opísať kastu ľudí, na ktorú sedí formulka: povolanie – syn. Reklamný magnát Lambert je postava, ktorá má za sebou silného svokra. Okolie to síce nevie, no on na tom práve stavia. To sú presne ľudia, ktorí majú za svojím chrbtom mocné rodiny a podľa toho budovali kariéru. Poznáme tieto prípady z úradov a ministerstiev. Vznikli tu rodinné gangy, ktoré svojich príslušníkov posúvajú na rozličné pozície. Zvonku môžete nadobudnúť pocit, že to celé riadi silná ruka v pozadí – a pritom za tým môžu byť jeden-dvaja svokrovia."
Zároveň píšete, že Kandidát je manifestom proti tajomstvu. Ako tomu rozumieť?
"Pri kauzách Wikileaks alebo aj našej Gorile som sa začal pýtať, aký zmysel môžu mať odhalené tajomstvá pre naše životy. Ľudia ako Julian Assange tvrdia, že to zmysel má. Zverejňujú správy amerických tajných služieb, rozkrývajú súvislosti, ukazujú svetu, aké kvantum vecí o vás môžu zistiť z odpočutých telefónov, účtov v banke a tak ďalej. Fajn, teraz to už vieme. Aký to má inak efekt? Voľačo sa vyriešilo? A čo nám to prinieslo? Viac pravdy, slobody? Vieme vôbec čosi také vstrebať, nejako to zmysluplne spracovať?"
Podľa vás nevieme?
"Myslím si, že nie, je to celé veľký omyl. Samotné rozkrývanie archívov nič nerieši."
Čo archívy minulosti? Nepomôžu spoločnosti vyrovnať sa s minulosťou?
"To netvrdím, hovorím o súčasnosti. Jednoducho nesúhlasím s presvedčením, že absolútne zverejnené informácie v globálnom meradle sú niečo, čo nás samo spasí a prinesie slobodu."
Chceli ste si uťahovať z konšpiračných teórií?
"To určite tiež. Je to vlastne na smiech. Konšpiračné teórie pôsobia smiešne, no zároveň nemôžeme byť naivní, isté väzby jednoducho existujú. Keď sa nejaká finančná skupina rozhodne zainvestovať do istého odvetvia, napríklad do automobiliek, a rozhodne o tom za pomoci politických elít, tak je to stanovený trend celej našej ekonomike na veľmi dlhý čas. Lenže to sa musím opäť vrátiť k odhaleným tajomstvám. Čo také napríklad zmenila Gorila? O kauze vyšla jedna kniha, ukázala pozadie, ale čo sa tým zmenilo na fungovaní štátu?"
Teraz máme o korupcii primeranú predstavu, môžeme jej lepšie čeliť.
"Nepochybujem, že to zmysel má, inak by som o tom sám nehovoril v knihe a vo filme. Len sa pýtam na dôsledky. Načo do niečoho stále rýpať, ak na konci celej cesty zistíte, že ste aj tak odhalili iba zlomok z celého rozsahu? Že je to také široké, komplikované, rozvetvené? A že v tom nie je žiadna čiernobiela krása, ktorú ľudia potrebujú – žiadne tu je dobro a tu zlo?"
Mladý režisér Jonáš Karásek má skúsenosti z reklamy zo Slovenska, z Austrálie aj Rakúska.
Politika aj reklama prišli do slepej uličky
Vyrobiť hlavu štátu v reklamnej kampani podobne ako prací prášok je pekné literárne zveličenie, ale čo realita? Nepreceňujeme silu marketingu v politike?
"Podľa vás reklama takú silu nemá?"
Zoberme si bilbordy – politické strany tradične veria, že percentá závisia najmä od toho, ako nimi oblepia Slovensko. Bez ohľadu na názory odborníkov, podľa ktorých také množstvo bilbordov nemá veľký efekt. Minulé voľby sme tu zase mali stranu 99 percent, ktorá bola čistý produkt marketingu. A predsa neuspela, ľudia triku neverili.
"Politika aj reklama dnes možno prišli do slepej uličky. Jedno ani druhé už nemá čo verejnosti ponúknuť, ale z môjho pôsobenia v reklame v deväťdesiatych rokoch si pamätám, aký veľký vplyv na politiku mala. Keď prišiel do agentúry Široký, aby sme mu urobili kampaň, ktorá ľuďom sľubovala desaťnásobok ich vkladov, kupóny mu odovzdali dve tretiny národa. Odrazu sa nazbierala suma, ktorá umožnila disponovať jedinej osobe nepredstaviteľným majetkom. A teraz sa znovu pýtam, myslíte, že reklama nemá takú silu?"
Prečo ste z reklamy odišli?
"Bol som z toho unavený. A už ma to nebavilo."
Odstrihli ste sa?
"Kontaktom sa človek nevyhne, ak zakladal spoločnosť s Jurajom Vaculíkom, v reklame sa pohyboval sedem-osem rokov. Cielene ich nevyhľadávam, ale reklama ma poznačila, to je zase fakt. Je to niečo podobné ako byť vyliečeným alkoholikom. Alebo práveže nevyliečeným."
Kandidáta režíruje mladý, neznámy režisér Jonáš Karásek. Ako ste sa našli?
"Jonáš nám posielal krátke filmy do súťaže Azylu a jednou poviedkou prispel do filmu Strach, ktorý sme produkovali. Je to veľmi všestranný, multimediálny človek. Vyštudoval grafický dizajn, zároveň sa zaoberá fotografiou, vie filmy postrihať, dorobiť vizuálne efekty, typografiu do titulkov. Dá sa s ním celkovo rozoberať vizualita látky, a to je výborné."
Rozpočet bol veľmi malý. Čo sa dá navymýšľať za stotisíc eur?
"Mám veľmi rád francúzske komédie, ktoré vedia silné filmy postaviť na dialógoch. O to sme sa snažili aj my. Nepotrebovali sme veľa kulís, prostredí ani akčných scén. Využili sme reálne prostredia za málo alebo minimum peňazí, pritom tým film netrpí, kostol aj reklamná agentúra sú totiž veľmi vďačné vizuálne prostredia. Okrem toho sme nadviazali spoluprácu s VŠMU, do produkcie sme zobrali jedenásť študentov na rozličné pozície."
Nebolo to riskantné?
"Samozrejme, že bolo. Napríklad vedúci výroby bol iba v štvrtom ročníku. Nakoniec však všetko dobre dopadlo, téma ľudí zaujala, na filme sme robili s veľkou radosťou. Keď sme zorganizovali záverečný žúr, zúčastnil sa takmer celý štáb a výborne sme sa zabávali do štvrtej ráno. To je pre mňa barometer, že to asi ľudí bavilo."
Nastúpený filmový štáb, tretí sprava autor titulnej skladby, rapper Vec.
Nepotrebujem teplé miesto
Už pol roka šéfujete Rádiu_FM. Ako sa v takej funkcii cíti človek, ktorý sa pohyboval v nezávislej kultúre, zvykol si spoliehať sa na seba a nie riadiť iných?
"Nie som typ človeka, čo potrebuje teplé miesto za mesačný plat. Mal som nejaký plán, ten sa pozdával a definitívne som sa rozhodol až v momente, keď som mal garantované, že ho budem môcť aj uskutočniť. A ak mám víziu, čo sa dá s médiom kreatívne urobiť, tak ma to baví, cítim sa na svojom poli. Produkovať film, hudbu či program v rádiu je dosť blízke."
Čo ste najviac zmenili?
"Nešlo o to prekopať programovú štruktúru rádia ani povymieňať ľudí. Nadviazali sme na všetko, čo predo mnou nastavil Dušan Vančo, plus sme štruktúru doplnili o nové formáty, ktoré napĺňajú charakter verejnoprávneho rádia. Postavili sme na nohy reláciu Demovnica, čo pomáha mladým kapelám, pomáhame im s koncertami, sponzorujeme aktivity v kluboch. Pomáhať iným zviditeľniť sa – to sme robili predtým so združením Azyl a robíme to aj teraz."
Máte čas na vlastnú tvorbu?
"Málo. Kandidát aj platňa Home Made Mutant, ktorú chceme vydať tento mesiac s Marcelom Buntajom, ešte dobiehajú z minulosti. Budúci rok si budem musieť stanoviť nanovo hierarchiu aktivít. Ťahať to naplno každý deň do jedenástej večer sa asi dlho nedá."
