V šiestej epizóde dokumentu o dejinách filmu sa Mark Cousins stále zaoberá 50. rokmi. Názov je tentoraz lákavý: Sex a melodráma. Ale toho sexu veľa nebude
Cousins to ako vždy dôsledne skúma pomocou rozhovorov, inscenovaných záberov, ukážok z archívov či komentárov k scénam z vybraných filmov.
Základ pre 60. roky
Starší diváci si pripomenú a mladší sa zoznámia s dvoma superhviezdami, s veľkými hereckými osobnosťami tohto obdobia: Jamesom Deanom a Marlonom Brandom, symbolmi rebelstva a umeleckého majstrovstva, civilizmu a autenticity. Ich filmy ako Rebel bez príčiny či V prístave sa stali skoro až povinne citovanými v akýchkoľvek učebniciach o dejinách filmu.
Ale ani v tejto epizóde sa v žiadnom prípade autor nesústredí len na USA. Pozrieme sa do Egypta, Indie, Číny, Japonska, Mexika a Veľkej Británie. Aj tam vznikali filmové diela plné vášne a vzdoru. Plné túžby po láske a prvých protestov voči povojnovému establishmentu.
Už v tomto období vzniká totiž veľmi silný základ pre búrlivé 60. roky. Tento základ ešte vzniká akoby opatrne, nezávislí režiséri sú akýmisi prieskumníkmi, ktorí skúšajú, čo spoločnosť dovolí a akceptuje. Či už v obsahu a téme, alebo pri inováciách formálnych štruktúr.
Nesmierne zaujímavá bola v tomto zmysle práve ázijská kinematografia a Mark Cousins to dobre vie. Uvidíme fascinujúce rozhovory s bývalými spolupracovníkmi povestného indického režiséra Satyajita Raya a s legendárnou japonskou herečkou Kyoko Kagawa, ktorú obsadzovali do svojich filmov preslávení režiséri Akira Kurosawa a Jasudžiro Ozu. Ukážky z filmov Sedem samurajov, Krvavý trón a mnohé ďalšie priblížia veľmi konkrétne a inštruktívne spôsob réžie týchto osobností.
V neposlednom rade je tu však už spomenuté Mexiko s Luisom Buňuelom a Veľká Británia, ale aj USA so svojím Hollywoodom a tam nakrútenými filmami Orsona Wellsa Dotyk zla či Stopármi Johna Forda. A Afrika. O svoje skúsenosti a spomienky sa s veľkou chuťou a múdrosťou jemu vlastnou podelí prvý veľký africký režisér, Egypťan Youssef Chahine.
Slzotvorný motív
Mark Cousins skúma tentoraz problematiku daného obdobia na materiáli melodrámy. Je to filmový žáner, ktorý je v mnohom pozoruhodný a v 50. rokoch bol veľmi silný. V žánrovej kinematografii takmer každý z filmov využíval nejaký melodramatický motív alebo postupy pre melodrámu príznačné. Komédia má vytvárať smiech a dobrodružné žánre napätie či strach. Melodráma súcit.
A práve komediálne či dobrodružné žánre mienia rozhodne okrem smiechu či napätia vzbudiť i súcit diváka: oslovovať tak čo najširšie spektrum publika. Deje sa tak rôznym spôsobom, či už je to vo filme o zločinne umierajúca gangsterská milenka (alebo umierajúci gangster a plačúca milenka), v hororoch či sci-fi to bývajú zväčša ohrozené mačky alebo deti, ktoré treba zachrániť, v historickom filme romantizujúci motív lásky medzi rozdielne spoločensky situovanými milencami a tak podobne.
Filmová melodráma vzniká z červenej knižnice a nie zo životaschopnej a funkčnej melodrámy divadelnej. Koniec koncov, aká je už lepšia a známejšia melodráma ako Rómeo a Júlia? Lenže tá sa končí smrťou, čo je základná podmienka tradičnej melodrámy. To kinematografii až tak nevyhovovalo a postupom rokov si vytvorila špecifickú zmenu – namiesto smrti hlavného hrdinu happy end. Pochopiteľne, sú výnimky ako film Love Story, kde Jenny v závere umiera. Ale to je už zase rok 1970.
Melodráma po novom
Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že melodráma je zovšeobecňujúca a uhladzujúca rozpory. V rozprávaní používa modely správania, ktoré hodnotí tak, aby toto hodnotenie vyhovovalo väčšine divákov. Vždy obsahuje nejaký slzotvorný motív. V jej interpretácii sveta neexistujú zlí ľudia. Postavy sa môžu takými javiť, ale nakoniec sa ukáže, že vlastne vždy chceli len dobro. Alebo sa mýlili a uvedomili si svoju chybu ako rodiny Rómea a Júlie nad ich spoločnou rakvou.
Konflikt tu nevzniká zo stretnutia dobra so zlom, ale z nepochopenia. Z nedorozumenia. Hrdinka a hrdina bývajú často spoločensky deklasovaní, ale postupne pochopia svoju situáciu, prijmú pomocnú ruku a vyšvihnú sa do establishmentu. Alebo pochopia situáciu a rozhodnú sa pre správnu vec ako Rick v jednej z najlepších a najkrajších melodrám v dejinách filmu v Casablance. Mimochodom, práve Casablanca je filmom, v ktorom základná zápletka vychádza z nedorozumenia: ona si myslela, že on je mŕtvy a preto konala tak, ako by nikdy nekonala.
Melodrámy 50. rokov však boli trochu špecifické. Happy end ešte nebol podmienkou. Legendárne dielo Billyho Wildera Sunset Boulevard z roku 1950 je peknou ukážkou toho, ako melodráma fungovala vo svojej najväčšej sláve: mladý neúspešný scenárista sa náhodou ocitne v bohatej vile starej, ale kedysi slávnej herečky. Tá sa doňho zamiluje, začne žiarliť a zastrelí ho. Sunset Boulevard je film, pochopiteľne, oveľa zložitejší, používa komplikované vyjadrovacie prostriedky a nie jednoducho interpretovateľnú symboliku. Koniec koncov, ide o jeden z najslávnejších amerických filmov všetkých čias.
Ale vzhľadom na túto epizódu Cousinsových dejín filmu je podstatné vedieť hlavne to, že použitie žánrových postupov melodrámy neznamená automaticky zníženie kvality výsledného diela. Ani jej zvýšenie. Vždy záleží na tom, ako sú tieto postupy použité.
