Dirigenti, ktorí majú za sebou koncerty s Berlínskou aj Newyorskou filharmóniou a vedú v zahraničí vlastný orchester, väčšinou nie sú tridsiatnici. Šanca, že niektorý z nich pochádza zo Slovenska, je ešte viac teoretická. Zmenil to JURAJ VALČUHA. Povesť talentovaného univerzálneho dirigenta potvrdil aj pred pár dňami na festivale Bratislavské hudobné slávnosti.
Krátko za sebou ste viedli dva orchestre, s ktorými ste predstavili úplne odlišné skladby. Ako sa dá za tri dni prejsť od baletnej hudby Ravela k Verdiho Rekviem?
„Je fakt, že to nie je úplne to isté, ale som na to zvyknutý. Veď takmer každý týždeň dirigujem niekde inde. Sú také skladby, ktoré potrebujú hlbšiu úvahu a viac času, ale toto nebol ten prípad. Ravel a špeciálne Respighi, ktorého hudba tvorila druhú časť prvého večera, sú autori, ktorí pre taliansky orchester Santa Cecilia nemajú žiadne tajomstvo, Slovenská filharmónia má zase dlho v repertoári Verdiho Rekviem.“
Do akej miery je program záležitosťou dirigenta a orchestra a do akej miery objednávkou festivalu?
„Stane sa, že od orchestra alebo festivalu príde návrh programu, a ja k tej hudbe nemám žiadny vzťah. Vtedy sa snažíme nájsť spoločnú cestu. Samozrejme, zasa nemôžem ponúknuť niečo, čo pre nich nebude nejakým spôsobom lákavé. Repertoár treba obmieňať. Sú geniálne diela, ktoré sa, pochopiteľne, hrávajú často, ale snažím sa zaraďovať do programu aj tie, ktoré nie sú až také známe.“
Keď má dirigent tridsať, považuje sa za začínajúceho. Vy už ste viedli renomované orchestre. Mali ste pocit, že vás hráči špeciálne pozorujú alebo skúšajú?
„Vždy sa pozorujeme. Je to o výmene hudobných názorov, o vzájomnej inšpirácii. Samozrejme, keď som prvýkrát dirigoval Beethovenovu Symfóniu č. 9 v Mníchove alebo Webera v Berlíne, bolo to náročné. Najmä vtedy, keď si človek uvedomí, kto všetko už pred tými orchestrami stál a ako dirigoval. Ale je to podobné, ako keď ide nejaký spevák spievať taliansku operu do La Scaly. Nemôže sa zničiť takýmito myšlienkami. Keby to prekročilo istý rámec, na pódium by ani nevyšiel.“
Orchester má niekoľko desiatok hráčov a symfónie trvajú niekoľko desiatok minút. Riziko, že sa niekto pomýli, je dosť veľké. Ako riešite chyby?
„V hudbe sa stáva všeličo. Aj vynikajúci sólisti zahrajú zlú notu, aj dirigent sa pomýli. Nie je to taká tragédia, aká by sa mohla stať, keby niekto prešiel križovatku na červenú. Hudobník to určite neurobil naschvál. Jednou z najnepríjemnejších vecí je strach urobiť chybu, lebo ten zabíja inšpiráciu. Vtedy sa hudobník nedostane nad takzvanú administratívnu úroveň. Z chýb sa dá poučiť. Keď vzniknú pri hraní, treba ísť jednoducho ďalej. A živá hudba má svoje čaro aj pre tie občasné chybičky.“
Kedy si poviete, že toto bol dobrý koncert?
„Niekedy, keď nie som spokojný ja, všetci okolo sú spokojní, a naopak, môj dobrý pocit sa niekedy nedostane do publika. Vám sa môže všetko páčiť, no prídete s niekým na koncert a on má úplne iný názor. Je to ešte zložitejšie ako pri víne. Kto vínu rozumie, vníma ho úplne inak ako človek, ktorý ho ochutná prvýkrát. Pritom ani dobré víno nemusí chutiť každému.“
Čo je teda hlavnou úlohou dirigenta?
„Najdôležitejšie je, aby sa snažil istú myšlienku z partitúry jasne preniesť do živej podoby. Z možností, ktoré má pred sebou, sa musí snažiť dostať to najlepšie, čo sa dá. Niekedy sa to podarí, niekedy nie. Symfónia je o vzťahoch. Je o vzťahu prvej časti k druhej, druhej k tretej, tretej k prvej, o tempách, o motívoch. Je to celý komplex, ktorý sa snažím skĺbiť. Nedá sa to robiť tak, že sa človek koncentruje iba na Adagio, aj keď existujú skladby, ktorých jadrom je len jedna časť. Väčšinou treba brať do úvahy celkový obraz. “
Uplynulo 200 rokov od narodenia Verdiho. Vy žijete v Taliansku, tam sa to asi skloňuje ešte intenzívnejšie než kdekoľvek inde.
„Žijem vo Francúzsku, ale v Taliansku pôsobím často. Pokiaľ ide o Verdiho, samo〜zrejme, patrí nielen k najvýznamnejším skladateľom, ale bol to aj politicky angažovaný človek, ktorý sa výrazne podieľal na založení Talianskej republiky. Takže nielen hudobný génius, ale stelesnenie talianskeho génia. Nie som odborník na Verdiho, ale sú napríklad opery, ktoré by som si rád zadirigoval. Mám rád jeho neskorú tvorbu, to znamená Otello, Falstaff, a sem spadá aj Rekviem. Vzťah k hlasu a spevnosti v Taliansku je mi blízky, lebo sa premieta aj do symfonickej hudby. To je rozdiel, ktorý počujeme pri porovnaní talianskych orchestrov s inými.“
Čo vás ešte láka ako výzva okrem Verdiho?
„Stále je čo objavovať. Sústreďujem sa na začiatok 20. storočia, ale rád robím aj súčasnú hudbu. Mojím cieľom nie je zadirigovať všetko, napríklad urobiť kompletne Mahlerove symfónie. Dôležité je naberať postupne a naberať správne. Niekedy chvíľu počkať znamená viac ako hneď sa do niečoho bezhlavo vrhnúť.“
Tento rozhovor robíme v Slovenskej filharmónii, teraz máte veľa ponúk zo zahraničia. Viete si predstaviť, že sa raz stanete šéfdirigentom tu?
„Viem si predstaviť všeličo. Ale nikde nie je napísané, že šéfdirigent Berlínskej filharmónie musí byť Nemec, La Scaly Talian a Slovenskej filharmónie Slovák. Niekedy je možno aj lepšie, keď to je takto.“
