Bol jedným z najvplyvnejších hudobníkov na svete.
BRATISLAVA. Hudobná scéna prišla o ďalšiu legendu. Vo veku 71 rokov zomrel americký rocker Lou Reed.
Ako prvý o tom v nedeľu informoval magazín Rolling Stone. Správu neskôr potvrdil aj britský denník The Guardian s odvolaním sa na Reedovho agenta.
Príčina smrti bývalého frontmana skupiny The Velvet Underground zatiaľ nie je známa. V máji podstúpil náročnú transplantáciu pečene.
"Bolo to mimoriadne vážne. Nemyslím si, že sa z toho niekedy úplne zotaví, ale pracuje a cvičí tai-či," povedala vtedy jeho manželka Laurie Andersonová.
Začiatkom leta ho museli hospitalizovať pre dehydratáciu.
Priateľ Václava HavlaReed vystúpil minulý rok aj na slovenskom festivale Pohoda. Bol to jeho prvý koncert na Slovensku.
"Vlani nezabudnuteľný koncert aj na našom festivale. Vtedy to bol Perfect Day, dnes je nám smutno, R.I.P. Lou," zareagovali narážkou na jednu z jeho najslávnejších piesní organizátori Pohody, keď sa dozvedeli o jeho úmrtí.
Vtedy nešlo o obyčajný koncert, ale o symbolický večer - bol venovaný spomienke na Václava Havla. Reed a Havel boli priatelia, prvýkrát sa stretli začiatkom 90. rokov, keď ho Reed spovedal ako prezidenta pre americkú tlač.
Rozhovor pre Rolling Stone, v ktorom Havel hovorí o disidentskom živote a spomína aj skupinu The Velvet Underground, vyšiel v knihe Reedových piesňových textov.
Aj to dokazuje, že bol výraznou osobnosťou, ktorej vplyv siaha od avantgardnej scény až do politiky. Termín Zamatová revolúcia sa u nás v roku 1989 neobjavil náhodou, Reed patril medzi najobľúbenejších muzikantov Václava Havla.
Zjavenie v čiernomLou nemá žiadne plány, ale bude brať život tak, ako príde. Takto ho v roku 1959 charakterizovalo stredoškolské tablo.
Pôsobí to ako opis obyčajného chlapca, ale Lou Reed sa stal jedným z najvplyvnejších hudobníkov v histórii.
Mal rád drsné verše beatnika Ginsberga aj Williama S. Burroughsa, bol dobrým pozorovateľom sveta ľudí na hrane a cítil, že rocková hudba bude najlepším soundtrackom k tejto poetike.
Preslávil sa vďaka kapele The Velvet Underground, ktorá bola koncom 60. rokov veľkým zjavením. Namiesto pestrofarebných hipisákov a ich veselých popevkov sa zrazu vynorili tmavo odetí mladíci s čiernymi okuliarmi, ktorí spievali o drsnom mestskom živote (na popud veľkého fanúšika a spolupracovníka Andyho Warhola občas dostala mikrofón aj charizmatická modelka Nico).
Hoci išlo o viacčlennú skupinu, jej zosobnením bol hlavne Reed. Brčkavý mladík s hlasom, ktorý sa nedá ignorovať, a schopnosťou napísať pesničku, ktorá prežije niekoľko generácií.
Vidieť to aj vo videoklipe Perfect Day, kde sa pri speve striedajú Bono, Elton John, David Bowie a ďalšie slávne mená.
Elektrizujúcu melódiu spravil nesmrteľnou aj film režiséra Dannyho Boylea Trainspotting, jedno z kľúčových diel generácie, ktorá dospievala v prvej polovici 90. rokov.
Skúšal nové veciZo všetkých členov The Velvet Underground zvládol Reed sólovú kariéru najlepšie. Mal toľko nápadov, že v rokoch 1972 – 1975 vychrlil až osem platní.
Za najvýraznejšiu sa považuje Transformer, ktorý obsahuje aj hit Walk on the Wild Side. Ten možno najlepšie vystihuje jeho autorský štýl: hypnotická jednoduchá, nie však banálna melódia má text o pouličnom živote, pár akordov a uhrančivý hlas.
Už vtedy okrem pesničiek dokázal prekvapiť aj experimentálnym albumom Metal Machine Music (1975). Bol to tvrdý šok aj pre mnohých jeho najvernejších fanúšikov.
Brutálne gitarové zvuky a spätné väzby sa im vtedy zdali nepočúvateľné, no časom sa ukázalo, že išlo o vizionárske dielo, ktoré pripravilo cestu industriálnej hudbe a noise rocku. Sám Reed sa k nemu s odstupom času vrátil tiež a začal ho hrávať naživo.
Poslednou sólovou nahrávkou sa neplánovane stala ambientná gitarovo-klávesová Hudson River Wind Meditations (2007), kde sa odrážajú aj vplyvy cvičenia tai-či.
Hoci ho často kritici strhávali, zaslúži si kompliment minimálne za odvahu skúšať robiť nové veci aj v sedemdesiatke.
So skupinou Metallica nahral dvojalbum Lulu (2011), nájdete ho aj na nahrávkach Gorillaz, The Killers či v duete s Antonym Hegartym alebo v spolupráci s Johnom Zornom.