SME

Robert Roth: V hlavách nám vyrástli múry, sloboda je na nás

Diváka sa dá vychovať, a oplatí sa to aj za cenu nižšej návštevnosti, hovorí herec ROBERT ROTH.

Robert Roth.Robert Roth. (Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Začalo sa to zhruba mesiac pred nežnou revolúciou vo východonemeckom Lipsku. Práve tam udalo 70-tisíc pokojne demonštrujúcich ľudí smer pre zásadné zmeny v Európe. Odvtedy majú Nemci vždy 9. októbra Slávnosť svetla. Tentoraz ju venovali Československu. A pozvali si ROBERTA ROTHA. Chceli sme sa stretnúť pri rozhovore už dávno. Veď som už všetko povedal - tvrdil zakaždým, keď na to prišla reč. Príležitosť prišla, keď sám nemecký prezident potvrdil, že Robert je divadelným rockerom telom aj dušou. Robo Rock.

V Lipsku sa pád železnej opony veľkolepo oslavuje každý rok. Česko a Slovensko boli minulý mesiac hosťujúcimi krajinami tohto podujatia. Prečo padol výber na vás?

Zavolal mi slovenský veľvyslanec v Berlíne, či by som mal záujem vystúpiť na takomto type podujatia. Povedal mi anabázu tamojších udalostí. V podstate som bol dosť zaskočený, že nechceli politického reprezentanta, ale človeka – jednoducho povedané – z ľudu.

Museli vás presviedčať?

Presvedčili ma. Veľvyslanec prízvukoval, že v Československu v tom mali prsty študenti a herci, čím by po takmer 25 rokoch mohol vo mne skĺbiť vtedajšieho konzervatoristu a dnešného ‚Schauspielera‘. Lákalo ma to, hoci som v tej chvíli nemal žiadnu predstavu o tom, čo by som tam asi povedal. Rozležalo sa mi to v hlave až tak dva týždne pred akciou.

Čo ste vymysleli?

Napísal som reč. Cez vlastné javiskové a životné skúsenosti, cez zážitky z revolučných dní v roku 1989, cez Fausta, ktorého som mal tú česť hrať. Faust je navyše nemecký opus magnum. Rozhodne som sa nechcel nasilu prispôsobovať, ale jednoducho to zrazu sadlo.

Ako to nakoniec dopadlo?

Po príhovore primátora mesta som zostal na javisku úplne sám. Išiel som teda na to. Myslím, že reč mala hlavu aj pätu a zarezonovala, prekladal mi ju Róbert Bayer, Slovák žijúci v Mníchove a veľmi dobre vystihol moje slovenské myslenie. Je pravda, že som použil veľa holých viet, ale spojil som v nich Fausta, Godota, Pink Floyd a vlastný pohľad na život do jedného kompaktného celku, dokopy päťminútového. Zaznel na námestí v jazyku, ktorý neovládam a bol to pre mňa silný okamih. O to viac, aká nasledovala reakcia. Tých tridsaťtisíc ľudí na námestí zrazu vnímalo toho svojho ‚Hviezdoslava‘ inak. Úryvky z diel, ktoré poznajú, z ktorých musia maturovať alebo robiť štátnice a možno ich to už ani nebaví, počuli zrazu v inom kontexte od človeka z cudziny.

Vraj ste sa stretli aj s nemeckým prezidentom. Aký dojem na vás zanechal?

Keď som dorečnil, schádzal som dolu schodmi, kde mi primátor podal ruku, aby mi zagratuloval a hlavne, aby mi, oslepenému z reflektorov, pomohol po schodoch. Potom som sa mal dostaviť na VIP tribúnu, kde bolo asi štyridsať miest pre nemeckých politikov a ich hostí, veľvyslancov, diplomatov. Za Česko tam bol Milan Uhde. Keďže toto už nebol celkom môj svet, oprel som sa radšej obďaleč o bezpečnostnú mrežu a moje sedadlo ostalo prázdne. Postávajúc som sa chystal sledovať nasledujúci program, keď ma zrazu ktosi zozadu objal, predo mnou sa stálo niekoľko policajtov so zbraňami a vzápätí aj niekoľko fotografov tiež so svojimi zbraňami. Cítil som, že som dostal na líce pusu. Keď som sa otočil, s úžasom som zistil, že to bol samotný bundesprezident! Nečakal som, že príde, keď bol v tom čase v Berlíne Bill Clinton.

roth-a-prezident_r3863.jpg
"Keby som aj na javisku vypustil dušu, tak čo?" - hovorí Robert Roth o herectve. Na Slávnosti svetla ho osobne a priateľsky prijal nemecký prezident Joachim Gauck.
Foto - archív R.R.

Až takto familiárne sa to odohralo?

Prevalcovala ho emócia, dovolil si naštrbiť protokol a spraviť túto vec. Potom to malo ešte pokračovanie, keď sa celý program presunul do Štátnej opery. Tu sme sa ako hostia s prezidentom porozprávali, každému poďakoval, prihovoril sa. Keď ma zbadal, zvolal: ‚Herr Roth!‘ a prišiel ku mne. Dlho mi niečo rozprával. Vďaka spotenej prekladateľke, ktorá len-len že dobehla, aby mi stihla jeho slová preložiť, som zistil, že ho môj prednes zrejme naozaj oslovil. Je to predsa len kňaz, i keď už teraz trochu v inej funkcii. Povedal, že je šťastný, že sa hlásim k nemeckej kultúre a vyžiadal si moju reč. Chcel, aby som mu ju poslal. Napokon sme ho odprevadili.

To ste sa už správali podľa protokolu?

Opäť som sa zašil bokom, nechcel som byť priamo v dianí tohto hogo-fogo sveta. Navyše som mal už zapálenú cigaretu. Prezident si pri aute s vtipnou ešpézetkou D1 ešte raz potriasol ruku s okolostojacimi, nasadol a chystal sa odísť, ale opäť si ma všimol. Znova zavolal: ‚Herr Roth!‘, vystúpil z auta a prišiel mi podať ruku. A povedal: ‚Čau.‘ Cigaretu som rýchlo schoval ako taký školák za chrbát a reku – čau. No a potom som sa už dostal do rúk protokolistov, ktorí mi prízvukovali, že nemám zabudnúť, o čo ma prezident požiadal. K zaslanému prejavu vraj odporúčajú napísať aj sprievodku. A najlepšie rukou, tak by to pán prezident viac ocenil, pretože je to veľmi osobné. Vážim si to.

Čo bolo posolstvom vašej reči?

V skratke asi to, že sedieť, čakať a nekonať je ubíjajúce. Pád železnej opony umožnil človeku postaviť sa a ísť.

Stále to takto cítite?

Je úžasné, že dnes mi stačí občiansky preukaz a môžem ísť za hranice. Zároveň cítim, že jeden múr síce padol, no druhý vyrástol – ten v hlavách. Je na každom z nás, ako si tie tehly z neho dokážeme odstraňovať. Aké príznačné, že tento rozhovor robíme na Tehelnom poli. Aj do listu prezidentovi som napísal: ‚Sloboda nie je len slovo, sloboda je čin.‘ A ako hovorí Faust: ‚Len ten zaslúži si slobodu a bytie, kto vydobyť ju musí deň čo deň.‘ Človek každý deň vstáva a dokazuje opodstatnenosť toho, že tu nie je zbytočne a nežije len pre seba.

Čo sa v Lipsku v rámci Slávnosti svetla odohráva?

Ľudia vnímajú udalosti z roku 1989 stále euforicky, veď pád železnej opony sa začal práve u nich. Na Augustovom námestí sa každý rok schádzajú tisíce ľudí. Veľmi cítiť, že ľudia tam vedia byť hrdí. Nie v tom, ako vykrikujú, ťapkajú rukami, ale hlavne v tom, že sa usmievajú a že sú tam, na námestí. Neviem, čo by sa muselo na Slovensku stať, aby ľudia húfne vyšli na námestia okrem toho, že príde Rolling Stones. V rámci tohtoročného programu tamojší študenti herectva pracovali s témou udalostí v Československu, spomenuli Pražskú jar a obsadenie západonemeckého veľvyslanectva v Prahe utečencami z východného Nemecka. Bolo to na môj vkus až priveľmi zjednodušene podané. Celkovo to však akciu nepokazilo. Veľmi dojemné bolo zapaľovanie sviečok a rozsvietená budova tamojšej televízie do podoby 89.

pohoda-krst-knihy.jpg
Meno Roth sa spája s mnohými nezávislými projektami. Na tohtoročnom festivale Pohoda účinkoval hneď v niekoľkých. Okrem iného čítal z Hlbokomorských rozprávok autorky Moniky Kompaníkovej.
FOTO - Michal Gorny

V novembri 1989 ste boli študentom konzervatória v Bratislave, vlastne stredoškolákom a ešte tak trochu dieťaťom. Do akej miery ste si uvedomovali udalosti?

Mal som úplne nezakontaminovanú myseľ, čo bolo vďaka rodičom aj vďaka škole, ktorá bola istým spôsobom ostrovčekom slobody. Veď umenie presahuje hranice. Druhá vec je, že keď to tu začalo vyzerať na veľký ‚prúser‘, direktor Peter Osvald zamkol školu a nedalo sa odtiaľ vyjsť. Vyliezať oknami, to zaváňalo minimálne jednou fraktúrou, lebo prízemné okná boli zamrežované. K informáciám sa nedalo len tak ľahko dostať. V tom čase som však bol už dosť veľkým kamarátom s budúcim českým hercom Sašom Rašilovom. Volal mi, že príde k nám do školy a donesie VHS z Národnej triedy. Prišiel aj so spolužiakom a púšťali nám, čo sa deje v Prahe, s komentárom primeraným ich veku.

Pochopili ste, čo sa deje?

Nemali sme to prečo nepochopiť. Cítili sme závan obrovskej eufórie, ale dostali sme aj veľa konkrétnych informácií. Napriek tomu, že sme mali len sedemnásť, sme zrazu vedeli, čo je správne. Postupne sme sa potom dostali aj na námestie, kde to viedli starší kolegovia z VŠMU a herci z divadiel. Za všetkých spomeniem len Tóna Popoviča, ktorého si výrazne pamätám. Som rád, že som ho tam videl a počul. Musím povedať, že to, čo hovoril, bolo pre mňa oveľa zrozumiteľnejšie a vierohodnejšie než výstupy Milana Kňažka alebo Alexandra Dubčeka. A štrngal som.

Ako sa k tomu stavali vaši rodičia?

Boli trochu opatrnejší. Zábery z Národnej triedy obehli vtedy krajinu aj svet a oni, samozrejme, nechceli, aby ich dieťa dostalo po papuli. Inak jasné, že to vnímali pozitívne. Veď tatko sedel dokonca týždeň v prvej ponovembrovej vláde. Vymenoval ju ešte Ladislav Adamec a bolo v nej päť nekomunistov. Medzi nimi môj tatko Viliam Roth, dokonca aj teológ pán Hromádka. Pamätám sa, že som v tom čase, začiatkom decembra, cestoval do Prahy na Lennonovu Kampu. Bol som dohodnutý so Sašom, že sa pôjdeme potom porozprávať do nejakej ‚hospody‘. Zároveň som išiel s hrdým pocitom, že aj otec je v Prahe, lebo veď má nový džob. A Saša ma už na stanici vítal so slovami: ‚Tak tatínek už není ministrem!‘ Kým som cestoval vo vlaku, vláda padla. Vydržala týždeň. Ktovie, či sa na to Saša pamätá.

A čo sa dialo potom?

No potom zaviala sloboda a prišiel niekto, kto ju poriadne zasmradil. Teraz nevedno, kto za koho kope, schovávame sa po všelijakých dozorných radách, pod všelijakými firmami. Mám pocit, že je to tu úplne zafŕkané, pošpinené. Neviem, ako sa dá tomu brániť. Keby človek chcel byť dôsledný, asi by musel odísť na inú planétu.

faust-s-martinkom.jpg

V úlohe Fausta (na snímke s Ivanom Martinkom).
FOTO - SITA

Myslíte, že napríklad v Nemecku by sa vám žilo ľahšie?

Myslím, že nie. Veď aký úžasný kancelár bol Helmut Kohl, a keď skončil v úrade, tak sa zistilo, koľko si toho chaloš ulial. A pritom Nemecko zjednotil, dostal ho tam, kam sa len dalo, polka civilizovaného sveta s ním súcítila aj preto, že mal ťažkú situáciu s chorou manželkou. Je však pravda, že keď to zoberiem z pohľadu divadla a divadelníkov, tak vo veľkých súboroch – vlajkových lodiach nemeckého divadla – sa oplatí poctivo robiť svoju robotu, lebo človek je tam zaplatený tak dobre, že sa nemusí za svoj cech hanbiť a robiť čokoľvek, len aby uživil rodinu alebo si kúpil niečo, čo sa u nás volá nadštandard.

Ako dnes vnímate myšlienku novembra?

November ma lízol v takom dobrom veku, že som si vtedy vedel uvedomiť, čo je sloboda. Že sa niekde postavím a ukážem, čo viem, a keď to viem, tak dostanem šancu a ak ju dobre využijem, tak dostanem druhú. To všetko sa presne udialo a ja som vkĺzol do slobodných čias ako čerstvo dospelý s novými možnosťami. Tak som dostal najprv angažmán v trnavskom divadle vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Mikimu Fehérovi. Dnes jeho dcéra píše na mňa kritiky, to je perfektné! Zakrátko prišla hlavná rola v muzikáli Jozefa Bednárika Pokrvní bratia. Vedel som, že nesmiem sklamať, lebo ďalšiu šancu nemusím dostať. Ľubo Roman mi potom ponúkol angažmán na Novej scéne. Všetko som to považoval za normálne, ale uvedomoval som si, že prednedávnom to ešte normálne nebolo. Predsa len, vyrastal som za socializmu. Dodnes si vážim dostupnosť vecí.

Ponovembrové roky ukázali, že je u nás možné naozaj všetko. Štúdium vtedy akoby prestalo mať váhu pri hľadaní životnej cesty. Dostali ste rýchlo prácu. Riešili ste, či ešte ísť alebo nejsť na vysokú školu?

Riešil som to, ale skôr preto, že mám prirodzenú vnútornú neistotu, ktorá pramení z profesie ako takej. Tak, ako je to aj vo Faustovi, a ako to hovorí aj herec Emil Horváth a to už má po šesťdesiatke: ‚Robo, ja musím každý večer dokazovať opodstatnenosť svojho pobytu na tomto javisku.‘ Myslel tým javisko SND. Je pravda, že vysokú školu herectva som neabsolvoval. Keďže som po konzervatóriu dostal angažmán, považoval som to za logické vyústenie, tým skôr, že si ma predtým otestovali. Samozrejme, to, že nemám vysokú školu, mi občas dávali najavo. Nie na prvú, akože ‚čo ty konzervatorista‘, ale iným, oveľa sofistikovanejším, a tým aj krutejším spôsobom. To je už za mnou. Vtedy ma veľmi podržala mama, keď mi povedala: ‚Eva Urbanová tiež nemá vysokú školu, a spieva v metropolitnej opere. Nepýtali sa jej, či má papier z vysokej školy, chceli ju počuť spievať.‘

jurgovcivajdova-t.jpg

Ako Tomáš Jurga, mladík s nespútanou umeleckou dušou v dramatizácii magicko-realistických poviedok Ivana Horvátha Bratia Jurgovci. Na snímke s Petrou Vajdovou.
FOTO - TASR

Vnímate herecké prostredie ako silne konkurenčné?

Čo sa týka konkurencie, veľmi sa o nej nedá hovoriť, podobne ako v slovenskej muzike, ale súhlasím s tým, čo povedal Sergej Kopčák, ktorého si veľmi vážim: ‚Keď som na javisku, v portáli stojí dvadsať ľudí a čaká na moje zlyhanie.‘ Je to metafora, ale aj veľká motivácia. Hovorí to veľa o profesionalite, pripravenosti a vôbec o prístupe k práci ako takej – k remeslu. Nesmiem dopustiť, aby čo len jeden divák po predstavení povedal, ‚tak toto nie‘. Keď sa rodí hra a ja tomu procesu uverím, mal by tomu uveriť aj on. Dokonca, čím je návštevnosť v divadle slabšia, tým väčšiu trému mám. Možno je to len moja fixná idea, že diváci sa na seba ešte pred predstavením pozerajú a hovoria si: ‚Je nás tu päť a pol, herci na to budú určite kašľať a odfláknu to.‘ No ja si dopredu hovorím – dokážem vám, že to tak nie je. Nie pre to dokazovanie, ale preto, že si to každý jeden divák zaslúži. Navyše, je to moja práca a oni si za to zaplatili.

Na doskách SND ste už trinásť rokov. Niektorí herci by tam chceli byť čo najskôr, iní sa tam neponáhľajú, ďalší boli a odišli. Čím je táto scéna pre vás?

Otočím to. SND by malo byť pre ľudí niečím, čo sa, obrazne povedané, dá jesť. Samozrejme, dá sa jesť surová ryba ako originálne suši, ale aj vyprážaný filet na kúpalisku. Tým chcem povedať, že národné divadlo by zrejme malo ponúkať jedno aj druhé. Žiaľ, mám pocit, že pomer kúpaliskových rýb oproti suši je vyšší, a to sa mi nepáči.

Myslíte, že sa dá viac riskovať s návštevnosťou?

Myslím si, že diváka sa dá vychovať, a oplatí sa to aj za cenu nižšej návštevnosti. Zhltnem tú živú žabu a nech si zvykajú chodiť na Pribinovu hlavne na kvalitu. Prečo sa podlizovať divákovi len pre čísla? Tento problém nie je v SND ojedinelý. No stále som za to, že možno vygenerovať repertoár, ktorý nemusí latku podliezať.

Môžete si dovoliť odmietnuť úlohu alebo režiséri vedia, čo si môžu dovoliť ponúknuť vám?

Takto to nefunguje. Som zamestnanec divadla, čiže do akej úlohy som obsadený, takú budem robiť. Pred dvoma rokmi som napríklad dostal úlohu malého Charlesa v inscenácii August: Stratení v Oklahome. Režisér Peter Mikulík mi volal, či mi neprekáža, že budem hrať takú malú úlohu. Prekvapilo ma, že sa tým vôbec zaoberá, keď chce, aby som tú postavu hral. Veď sa mi hodí, ten človek má toľko rokov ako ja a nemá vodičský.

hollyrothbachraty.jpg
HollyRoth – monodráma v hlavnej úlohe s Robertom Rothom a jeden z najúspešnejších
titulov SND. Foto - Ctibor Bachratý

Vo svojom herectve sa rozdávate naplno. Niekedy má divák o vás až strach, keď vidí, ako ste po uši v postave. Nie je to priveľmi vyčerpávajúce?

Je to moja práca. Nie každý má to šťastie robiť, čo ho baví. Ja áno, tak prečo by som mal na to kašľať? Prenikám do toho, skúmam to, zaujímam sa o to. Keby som aj vypustil dušu na javisku, tak čo? Veď to je úžasné! Aj Moliérovi sa to stalo.

V poslednom období ste rapídne schudli. Ste v poriadku?

Áno, som v poriadku. I keď kolegov, ktorí ma dlhšie nevideli, som trochu vystrašil. Minule som po predstavení Oresteia začul, ako za rohom Jano Koleník vraví Milanovi Ondríkovi: ‚Videl si Roba?‘ A Ondrík na to: ‚Nevidel, ale vraj to odohral!‘ Schudol som vďaka zmene stravy. Začalo sa to makrobiom, prekážalo mi brucho. Teraz je preč a môžem si dokonca kupovať babské gate, medzi ktorými mám oveľa väčší výber. Samozrejme, som schopný pre úlohu aj pribrať.

Účinkujete v mnohých nezávislých projektoch. Čím sú pre vás dôležité?

Je to taký welness, ale o nič jednoduchší ako práca v SND. Pred hodinovým predstavením Stravinského Príbehu vojaka mi lepilo rovnako ako pred štvorhodinovým Faustom alebo Hamletom, a podobne ako aj v Lipsku pred monológom.

roth-zazrak.jpg

V najnovšom filme Juraja Lehotského Zázrak stvárnil pochybného frajera Robyho, do ktorého sa zaľúbila pätnásťročná Ela z polepšovne (Michaela Bendulová).
FOTO - Artileria

Nie ste hercom z televíznych seriálov. Dá sa žiť bez toho?

Mám nejaké reklamné aktivity jedna sa týka vášho denníka a druhá značky auta. A to stačí. Ako hovorí jeden starček vo filme Obrazy starého sveta človek vydrží viac ako hovädo. Štandard si človek nastavuje sám. Nebudem riskovať, že ma pre obkukaný ksicht zo seriálu nebude chcieť režisér v divadle obsadiť do zaujímavej úlohy.

Občas sa objavíte v nejakom filme, naposledy ste boli grázlom v Zázraku. Je vám táto poloha sympatická?

Nemám nič proti nej, ale radšej sa vidím na doskách. Mám pocit, že moje miesto je tam. Je príjemné vedieť, že niekto za mnou cestuje do divadla až z Dúbravky.

Je to nejaký druh egoizmu?

Čo ja viem, trebárs. V každom prípade som si to tak zvolil sám.

Reč Roberta Rotha, ktorá odznela na Slávnosti svetla v Lipsku

Nádherné dieťa, kráska malá!
Tá vo mne všetky žilky rozihrala.
Nevinná je a samá cnosť,
no jazýček má britký dosť.
Má dušu novorodeniatka.
Na tú aj moja moc je krátka.

Duša neviniatka, na námestí v Bratislave, rok 1989 a nepokojný duch Dr. Fausta v sedemnásťročnej hlave. To je Goethe. Áno, aj efeméra slobody, ktorá sa vznáša nad konzervatóriom, ktoré je plné slobodnej hudby, tónov, nástrojov. V tejto budove môže vzniknúť opera, predstavenie... ale je zamknutá. Riaditeľ ju dal zamknúť, aby sa žiadny zo študentov nedostal von. Okolo nás je múr. Mr. Gorbatchew tear down this wall!! Beží mi hlavou.

Preč! Uteč do sveta a hľadaj lúč!
V tom znamení ja veľké zmeny cítim.
Duch zeme, stávaš sa mi bližším,
už vo mne sily stúpajú k tým vyšším.
Hľa, nado mnou sa zmráka.
A mesiac skryl svoj svit. Lampa sa stráca.
Para, dym! Červené lúče mi sršia vôkol hlavy.
Z klenby sem vanie čudný des a po mne siaha
Cítim, že sa tu vznášaš, duch, po ktorom prahne moja hruď.
Zjav sa mi! Uch! Srdce mi ide roztrhnúť!
Pre nové city, čo z neho vzišli,
sa otvárajú všetky moje zmysly.
Akoby srdce sa len tebe oddávalo...
Ty musíš! Hoci by to život stálo.

Spiritus libero. Preč. Preč. Je zamknuté. Riaditeľ hovorí: „Neverte tomu, Havel je len skrachovaný dramatik.“ Ak Samuel Beckett venuje hru skrachovanému dramatikovi, asi je niečo zhnité v štáte našom. Aj toto je absurdná hra? Hráme v nej, či máme možnosť ju aj režírovať?

Škola zamknutá. Ako hovorí divadelné pravidlo, niektoré dvere sú len namaľované. Mozgy nám vrú v hlave naprázdno. Ak je to divadelná hra, tak ju začnime skúšať. Obsadiť, upraviť, vyškrtať. Na to nie je čas.

Godot nepríde, to vieme. Ak to vieme, tak len chcime, lebo môžeme. Už som v dave na námestí, dav je vo mne. Kričí to, svieti, buráca. Narodil sa človek. Občan. Hominem. Zatiaľ chodí po štyroch. Ale prirýchlo ho postavili na nohy. Chýba mu detstvo. Postoj chvíľa, si krásna.

Stop, I wanna go home, take off this uniform and leave the show, but I am waiting in this cell, because I have to know. Have I ´ve been guilty all this time?

Noc preniká dnu hlbšie, nič ju nezahatí,
no v svojom vnútri jasné svetlo mám.
Kiež tvar dám rýchle svojim myšlienkam,
dovŕšim dielo... Moje slovo platí!
Rád podrobím sa zmyslu, aké dáva bytie,
posledné slovo kiež má múdrosť preň:
Iba ten zaslúži si slobodu a žitie,
kto vydobyť ich musí deň čo deň.
Teraz je čas na slovo z dávnych rokov:
Chvíľa, si krásna, zotrvaj!
Nemôžu stopy mojich zemských krokov
stratiť sa vo večnosti naozaj. –
V predtuche šťastia, pre aké som žil,
prežívam najvyššiu zo všetkých chvíľ.

Aj Goethe bol skrachovaný dramatik?

Stále je to len hra, alebo už ten život? Ak je to život, budem bojovať až do konca, aby som z neho vytlačil zrnko pravdy. Zrnko zasadím,vyrastie strom. Strom poznania. A som na začiatku. Pritom som na konci. Rozpor protikladov zaniká.

Je tam strom. Pod ním sedia dvaja. Godot nepríde. Tak prečo ho stále čakáme? Lebo ho nemôžeme vidieť. Len žiť.

Chcem žiť pod stromom poznania a jesť jeho plody. Sloboda poznania a poznanie slobody je Godot v nás. Takže nemá prečo prísť. Je tu. Len my už tisíce rokov sedíme pod stromom, a nie a nie sa pohnúť.

Buď svetlo! Fiat Lux!

Preklad veršov: Milan Richter
Anglický vstup: Roger Waters

Robert Roth (42) v číslach

28. október. Narodil sa v deň 54. výročia vzniku Československej republiky.

21-ročný dostal angažmán v trnavskom divadle (neskôr Nová scéna a Bábkové divadlo Žilina).

100 - k tomuto číslu sa blíži počet jeho premiér za trinásť rokov pôsobenia v Činohre SND (Búrka, Hamlet, Faust, Tatko Ubu, Bratia Jurgovci, Oresteia...).

2010 získal cenu Krištáľové krídlo.

9 hodín trvá audiokniha Eskorta Michala Hvoreckého, ktorú nahovoril.

Dvakrát je držiteľom divadelných cien Dosky za najlepší mužský herecký výkon za Hamleta a inscenáciu HollyRoth.

4 roky má jeho dcérka Sara.

11 piesní obsahuje album Klamanie telom, ktorý naspieval a nahral v roku 2008.

9 celovečerných filmov má na konte (Bratislavafilm, Tigre v meste, Oko ve zdi a ďalšie)

portrtet.jpg

SME - GABRIEL KUCHTA

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 569
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 550
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 042
  4. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 10 921
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 799
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 584
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 083
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 176
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 47 142
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 681
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 491
  4. Juraj Kumičák: Kolaborant 10 040
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 413
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 398
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 614
  8. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 7 592
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu