Je farebná a iná, no pritom je to typický Viliam Malík, hovorí o fotografii kurátor Aurel Hrabušický.
Vybrať jednu konkrétnu fotografiu sa zdalo nemožné.
Výstava Zaujatí krásou, venovaná fotografii na Slovensku 50. rokov, nie je výstava, na ktorej by vás ohromili jednotlivé snímky. Jej sila je v príbehu, ktorý rozpráva celok. V Národnej galérii ju otváral kurátor Aurel Hrabušický.
Tak prečo práve Viliam Malík a prečo práve tento?
„Tak ako si pamätáme z jeho retrospektívy, Malík mal v tom čase už svoje najlepšie obdobie za sebou. Presťahoval sa pod Tatry a stal sa referentom pre záujmovú činnosť. Stratil motiváciu, ktorá ho viedla k dlhodobo rozvíjaným dokumentaristickým projektom,“ rozpráva Hrabušický.
Mal rád prírodu, ale bol v prvom rade fotografom mesta. „V období po odchode z Bratislavy pod Tatry sa Malíkova fotografia stala viac príležitostnou a vytratili sa pravidelne navštevované témy. Skôr sú to čriepky a jedným z nich je aj táto fotografia.“
Viliam Malík. Brigádnici na družstve pod Tatrami. 1950 - 1955. Digitálna tlač (2013). Súkromný majetok
Zabudnutý negatív
Príbeh tejto fotografie ukazuje, ako často aj náhoda rozhoduje o tom, čo zostane navždy zabudnuté.
„Keď sa pripravovala Malíkova výstava, dal som našim skeneristom veľa negatívov a na tento som úplne zabudol. Vynorila sa až teraz, pri príprave 50. rokov,“ ukazuje na fotografiu, ktorá je jednou z mála farebných na výstave, Hrabušický.
„Farebná dokumentárna fotografia bola v tom období veľmi zriedkavá a nie som si istý, či existuje v slovenskej fotografii tej doby iná podobnej kvality,“ upresňuje.
„Malík vždy precízne a dôkladne komponoval, ale tu bol menej presný, čo možno súviselo s tým, že už nepoužíval štvorcový formát. Na fotografii sú tri rovnocenné pásma. Zoschnutá tráva vpredu ukazuje na jeseň. Presvietený obraz ikonických Tatier v pozadí vytvára ďalší plán, ktorý má však k tomu, čo sa deje v popredí, iba veľmi neurčitý vzťah.
A potom je tu pás brigádnikov rôzneho veku a podľa všetkého rôzneho sociálneho postavenia, vo viac či menej improvizovanom oblečení. Práve zliezli z otvorenej korby nákladného auta. Vyfasovali nové kovové vedrá, asi na zber zemiakov. Niektorí sa usmievajú, lebo cítia objektív, niektorí sa neisto obzerajú, obliekajú, vyzliekajú, vyzerá to, ako keď sa formuje kŕdeľ vrabcov, ktorý ste vyrušili a on sa začne znovu usádzať.
Napriek tomu, že pásma snímky sú pravidelné, ľudia na nej sú neusporiadaní. Nákladné auto pevne rámcuje pravý okraj snímky, akoby tých ľudí zo seba práve vychrlilo.
A čo je ešte zaujímavé, je čierna limuzína, ktorá stojí za nimi. Autá boli vtedy vzácne a takéto vozidlá používali skôr inštitúcie. Mohli doviezť zodpovedného funkcionára alebo dohľad. Celý záber je typický Malík. Ničím na seba neupozorňuje, nie je v tom žiadna otvorená vzbura. Iba zaznamenal takú tú zvláštnu rozpačitosť situácie z čias, keď bolo veľa ľudí násilne vyháňaných do práce na poli či vo fabrike. Nie je to odstup, ktorý by zľahčoval. Malík situáciu demonumentalizuje, robí pravý opak toho, čo sa vtedy žiadalo,“ opisuje Hrabušický.
[content type="avizo-clanok" id="6998003" url-type="sme-article" title="Článok o výstave Zaujatí krásou:"][/content]
Ako ovládať ľudí
Boli to skutočne iba 50. roky, keď to bolo zvlášť vypuklé, alebo každá doba vrátane dneška tlačí fotografov do toho, aby deformovali obraz sveta okolo seba do oficiálne uznanej podoby?
„V každej ére existuje fotografia zvádzania. Vždy je tu potreba prostredníctvom vizuálneho obrazu manipulovať podľa možnosti čo najširšiu časť verejnosti. A nemusí to byť iba propagačná, reklamná fotografia. Môže to byť trebárs aj paparazzi fotografia. Prostriedky a účely sa postupne menia, ale základný princíp zostáva. V každej spoločnosti je veľký tlak vizuálnych obrazov, ktoré nie sú bezúhonné a nepredpojaté. Sú zištné. Fotografia je aj dnes zdrojom ovládania ľudí a manipulovania. Niekto by mohol namietať, že to sa nedá porovnávať s 50. rokmi. Ale tá sila, ten tlak sú takmer rovnaké. A konečný efekt toho je potláčaním nezávislosti ľudského myslenia,“ myslí si kurátor.
Pripomína, že tak ako dnes, aj vtedy platilo, že fotografia nie je zárukou reality.
„Ale v slovenskej fotografii 50. rokov bolo minimum inscenovanej historickej fotografie, niečo, čo by pôsobilo vyslovene ako teatrálna scéna. Vďaka tomu vyznieva dôveryhodne. A to aj v tom najhoršom období,“ hovorí o výstave a dodáva, že „tu uvidíte iné 50. roky, ako sú tie, ktoré si predstavujete“.
Autor je editor portálu hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
