V Bielom dome bol Ronald Regan, Margaret Thatcherová bývala na Downing street a Gorbačov v Kremli. Čínska kinematografia ostala, žiaľ, na chvíľu ochromená po masakre na Námestí nebeského pokoja, ale inde to vrelo. Dokonca aj vtedajšie západné demokracie vibrovali nervozitou.
So svojím pohľadom na toto pozoruhodné desaťročie plné politiky sa nám zoči-voči v rozhovore plnom rôznych dokumentárnych či archívnych ukážok zdôveruje známy americký nezávislý filmár John Sayles.
Ožilo pomalé rozprávanie
Ale podstatné veci sa diali na východ od železnej opony. Umelci ako Abuladze, Klimov, Kira Muratova a mnohí ďalší „sovietski“ filmári začali o sebe dávať razantne vedieť. Svet filmových festivalov bol ohúrený tým, čo sa to v tej východnej Európe deje. Film chápaný ako umenie plné symbolov, neurčitosti a pomalého rozprávania akoby znovu ožil. Film ako nástojčivý, často zúfalý výkrik. Film, ktorý jednoznačne a vždy prináša výpoveď o stave sveta, v ktorom vznikol. Temná a desivá minulosť viedla v Rusku k vzniku úžasných filmov. A, pochopiteľne, nielen v Rusku.
Bolo to práve v týchto rokoch, keď si svet podmaňuje charizmatický a vynikajúci režisér Krzysztof Kieslowski. Na druhej strane zemegule to bol Jim Jarmusch, ktorý sa pomaly, ale neodvratne začínal stávať legendou.
Kto je Jim Jarmusch?
Kým je tento americký nezávislý režisér dnes? Pre ortodoxných fanúšikov Jarmuschovho prvého obdobia, preferujúcich filmy ako Čudnejší než raj, Mimo zákona alebo prípadne Tajomný vlak, boli jeho práce z prelomu nového tisícročia v istom zmysle sklamaním.
Ghost Dog a hlavne Zlomené kvety sa akosi ťažko, ale predsa len definovateľne začali prikláňať k strednému prúdu. Cítiť tu oveľa menší dôraz na niekdajšiu špecificky výtvarnú kompozíciu veľkých záberov, vyšší dôraz na využívanie tradičnej naratívnej štruktúry a na prácu so známymi hereckými tvárami. Zároveň je evidentné zrýchlenie tempa, sústredenie smerom k lineárnemu príbehu na úkor zobrazovania vedľajších motívov a formálnych inovácií.
Jim Jarmusch teda trochu zmenil režijný rukopis. Zužoval interpretačné pole svojich filmov, stavil na konkrétne príbehy a povestná až filozofujúca metaforickosť jeho raného obdobia sa vytrácala.
Skrátka, zatiaľ čo jeho prvé filmy je možné pozerať znova a znova a divák tam vždy niečo nové objaví alebo ho inšpirujú k ešte ďalšej možnosti uvažovania (Jim Jarmusch je jeden z tých autorov, ktorí dokážu vidieť a ukázať aspekt vecí, ktorý si ani nevšimneme), Zlomené kvety stačí vidieť raz.
Tom Waits, John Lurie a Roberto Benigni vo filme Mimo zákon.
Zlomené kvety.
Hranice ovládania
Jarmuschov zatiaľ posledný film The Limits of Control (Hranice ovládania) sa však vracia k poetike vytvorenej práve v osemdesiatych rokoch, o ktorých rozpráva táto epizóda Príbehu filmu, dokonca akoby priamo nadviazal na úspešný debut Permanent Vacation z roku 1980.
Deje sa tak, pravdaže, na inej úrovni. Kvalita sa časom pretavila do inej kvality, i keď základné rámce sú takmer totožné. Osamelou hlavnou postavou už nie je mladý chuligán filozofujúci o živote, ale štylizovaný a atraktívny elegán, ktorý nehovorí takmer nič. Postavy prosto dospievajú. Opäť však ide o vizuálnu meditáciu nad plynutím času.
Novým Jarmuschovým kameramanom, presláveným autorom obrazovej stránky mnohých ázijských filmov (a aj pozoruhodný režisér experimentálnych filmov) je Christopher Doyle. V Hraniciach ovládania vytvára často až mučivo znepokojujúcu, o to však fascinujúcejšiu štúdiu pohybu a času, dvoch základných javov reality existujúcich v priestore. Tentoraz v priestore Španielska.
Hranice ovládania.
Hra plná tajomstva
Bezmenný protagonista priletí z New Yorku do Madridu, odtiaľ putuje do Sevilly a potom do malej španielskej dedinky. Nevie ani slovo po španielsky. Vďaka tomu si film vystačí takmer bez dialógov. Neustála prítomnosť akejsi hrozivej, mysterióznej záhadnosti je podporená niekoľkými tajomnými stretnutiami cestovateľa s vedľajšími postavami, ktoré mu dávajú pre nás nezrozumiteľné, kódované inštrukcie.
V závere sa komplikované, vždy prítomné tajomstvo (sledovanie, špionáž, spravodajská hra, protivládna či vládna konšpirácia, naháňačka či schovávačka?) vysvetlí. Jarmusch veľmi nonšalantne zobrazí jednu z možných interpretácií. To však neznamená, že zatvára dvere pred akoukoľvek inou.
Celá táto pozoruhodná hra je plná rôznych indícií a symbolov. A je hraná v dôsledne úspornom, minimalistickom štýle. Vyhýba sa atraktivite či dramatickosti. Len pomocou dialógov či rôznych nápisov neustále odkazuje na ďalšie a ďalšie filmy. A vieme, že Jarmusch myslel pri nakrúcaní na európske filmy 70. a 80. rokov.
Bonusom je humor
Názov môže byť aj kľúčom k celému filmu. Dôsledne a precízne sú tu kontrolované všetky zložky, všetky výrazové prostriedky a postupy, akýkoľvek pohyb postáv. Nič nie je nechané na náhodu ani na improvizáciu. Pocit vysoko štylizovanej hry je často prítomný – keďže sa dej odohráva vo vyprázdnených priestoroch, vyľudnených mestách a prázdnych uliciach len s absolútne nevyhnutným minimom komparzu. Vyprázdnenosť priestoru a dôraz na plynutie času vytvárajú zvláštnu štylizáciu.
Jim Jarmusch tak neustále osciluje na hranici, na jednej strane vymedzenej intelektuálnym odstupom diváka a na strane druhej jeho emocionálnou identifikáciou s predvádzaným dejom. Bonusom je pocta osemdesiatym rokom. O to väčšiu zábavu film Hranice ovládania prináša. Pravdaže, záleží aj na hranici zmyslu pre humor. I keď na scéne geniálneho prekonania mnohopočetnej ozbrojenej ochrany v závere sa zasmeje určite každý.
