Vojtecha Tuku podozrievali zo špionáže pre Maďarsko. Jozef Tiso v spolitizovanom procese robil zo seba mučeníka. A presvedčením Gustáva Husáka neotriaslo ani doživotie a spochybnenie jeho úlohy v Povstaní.
„Vybrali sme si tie, ktoré kedysi hýbali spoločnosťou a verejnou mienkou. A práve z nich môžeme vyčítať niečo aj o vývoji spoločnosti a režimoch, ktorými naša krajina prešla,“ hovorí historik Valerián Bystrický. Na pôde Historického ústavu Slovenskej akadémie vied s Jaroslavou Roguľovou najskôr zostavili publikáciu Storočie propagandy, neskôr Storočie škandálov a na konci novembra do tretice aj Storočie procesov.
„Na dejinách je zaujímavý predovšetkým ľudský rozmer. Pohľad na malé dejiny, teda príbehy a osudy jednotlivcov, z ktorých sú tie veľké dejiny zložené,“ hovorí historička Jaroslava Roguľová. Preto tu nenájdete siahodlhé opisy historických období ani dobového súdnictva. Sú tu príbehy osemnástich konkrétnych súdnych procesov už z konca 19. naprieč 20. storočím. Každý z nich napísal iný slovenský historik. Toto sú tri krátke úryvky z nich.
Bol to maďarský špión?
S Vojtechom Tukom, známym predstaviteľom radikálneho krídla HSĽS a neskorším predsedom vlády vojnového slovenského štátu prebehol jeden z najväčších politických procesov už v medzivojnovom Československu.
Tuku v roku 1929 súdili za vlastizradu, špionáž, prípravu úkladov proti republike a za to, že sa snažil o jej rozvracanie organizovaním Rodobrany. „Od začiatku 20. rokov jeho aktivity vyvolávali podozrenia z iredentistickej činnosti v prospech Maďarska s cieľom obnovenia územnej integrity bývalého Uhorska. Už po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov začal pôsobiť v zákulisí maďarských opozičných strán,“ píše historik Maroš Hertel s tým, že išlo len o zastieranie. Tuka totiž od začiatku sledoval snahy o autonómiu a neskôr aj samostatnosť Slovenska, uchádzal sa teda aj o podporu opozičných nemeckých a maďarských strán a pomoc zo zahraničia. Uvažoval dokonca o povstaní na Slovensku za pomoci Rodobrany, pri ktorom by pomohli aj maďarské a poľské vojenské oddiely.
Proces vyvolal veľký záujem doma aj v zahraničí, svedčili v ňom aj zahraniční svedkovia. Hertel píše, že Tuka sa priznal k svojmu autonomistickému zmýšľaniu, ale celú obžalobu popieral a obžalobný spis prirovnával k historickému románu.
„Na záver svojho prejavu vyslovil priam prorocké slová: Politický proces rozsudkom nebýva ukončený. Vývin pomerov a história zväčša ospravedlňuje „vlastizradcov“ a rehabilituje ich,“ píše Hertel.
Tuku vtedy odsúdili na pätnásť rokov.
Vojtech Tuka prirovnal obžalobný spis k historickému románu. FOTO - ARCHÍV ČTK
Zradca, hrdina a martýr Tiso
Procesom, ktorý sa vlastne dodnes neskončil, nazýva povojnový súd s Jozefom Tisom historik Ivan Kamenec. Chybou podľa neho je, že sa k nemu spoločnosť vracia často najmä rétorikou jeho dobových žalobcov a obhajcov, čo však nepomáha objektívnemu pohľadu na históriu.
V procese malo ísť o vyrovnanie sa s minulosťou a jej vinníkmi, ovplyvnený bol viacerými podtextmi. „Tisov proces mal nepochybne jednoznačné politické kontúry. Treba však konštatovať, že o jeho spolitizovanie sa nezaslúžili iba vtedy vládnuce elity na Slovensku a v ČSR, ale aj domáci, a najmä zahraniční prívrženci a sympatizanti vojnového slovenského štátu,“ píše Kamenec.
Súdny proces s Jozefom Tisom trval aj s prestávkami od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947. Obžalovali ho z viacerých bodov – zločinov proti ľudskosti za židovské deportácie, z rozbitia Československa a nastolenia totalitného režimu na Slovensku, za vstup do vojny, z nepriateľského postoja k SNP a odboju.
„Treba objektívne konštatovať, že niektoré body obžaloby – hlavne obvinenie z rozbíjania ČSR a povolania nemeckých vojsk na Slovensko - neboli podložené pravdivými faktmi, ale zakladali sa na príležitostných propagandistických Tisových vyjadreniach. To však neznamená, že aj za tieto udalosti nenesie Tiso primeraný podiel svojej politickej a morálnej zodpovednosti,“ píše Kamenec.
Upozorňuje aj na obhajobu, ktorá mala s vystupovaním obžalovaného značné problémy. Tiso na rozdiel od ministra vnútra Alexandra Macha neprejavil vo svojej výpovedi na súde ľútosť, bol presvedčený, že chybu nespravil a cítil sa mučeníkom. „Osoba Tisa sa pred súdom stávala nástrojom, štítom a symbolom – na jednej strane kolaborácie, zrady, na druhej strane národného hrdinstva a martýria, ktoré používali s rôznymi cieľmi všetky domáce i exilové politické sily,“ píše Kamenec.
Kamenec na porovnanie s Tisom spomínala aj francúzskeho maršála Philippa Pétaina, ktorého za kolaboráciu s okupačnou mocnosťou odsúdili na trest smrti. Dostal milosť a zomrel vo väzení. „Nestal sa však martýrom, legendou a navyše francúzska spoločnosť si pre budúcnosť ušetrila niekoľko politicko-morálnych problémov,“ píše Kamenec.
Husáka neodradilo ani vlastné doživotie
V roku 1954 stáli po početných monsterprocesoch pred súdom aj nedávne opory komunistického režimu a ľudia, ktorí bezvýhradne verili jeho ideálom. Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského, Daniela Okáliho, Ladislava Holdoša a Ivana Horvátha označili za takzvaných buržoáznych nacionalistov.
„K obetiam perzekúcii a politických procesov sa pripájala aj ďalšia kategória ´nepriateľov´, a to ´nepriatelia so straníckou legitimáciou´, teda členovia a funkcionári samotnej komunistickej strany. Bol to následok uplatňovania stalinskej teórie o zostrovaní triedneho boja. Podľa nej vraj svetový imperializmus mobilizuje poslednú, a pritom najnebezpečnejšiu garnitúru svojich stúpencov, a to priamo v radoch komunistickej strany,“ píše vo svojej štúdii o buržoáznych nacionalistoch historik Ján Pešek.
Hlavné slovo pri obvinení buržoáznych nacionalistov mal Viliam Široký, dôkazy proti vytypovaným buržoáznym nacionalistom zhromažďovala už v rokoch 1948 a 1949 Štátna bezpečnosť. Prvým dôsledkom bola justičná vražda Vladimíra Clementisa v roku 1952.
Husáka vinili vo vykonštruovanom procese nielen zo snahy o zvrat kapitalizmu, ale spochybňovali aj jeho úlohu v Povstaní. Husák sa ani napriek tvrdým vyšetrovacím metódam nenechal zlomiť, odmietol s vyšetrovateľmi spolupracovať a ako jeden z mála nepriznal žiadnu vinu, preto sa proces na rozdiel od iných nekonal verejne.
Odmietol prideleného právnika a na súde, kde sa obhajoval sám, navrhoval nové dôkazy a svedkov. Hoci štátny žalobca žiadal trest smrti, Husák dostal nakoniec doživotie, Horváth dvadsaťdva rokov väzenia. Okáli osemnásť, Holdoš trinásť a Novomeský desať.
Proces podľa Peška vyvolal odmietavé reakcie slovenskej verejnosti, no rehabilitácie sa dočkali odsúdení až na konci roka 1963.
Gustáv Husák sa potom zapojil do proreformného Dubčekovho krídla. Už o dva roky neskôr sa však stal oporou komunistickej normalizácie.
Proces s Gustávom Husákom bol neverejný. FOTO - ARCHÍV TASR
