Filmová technika sa v priebehu rokov dramaticky vyvíjala a zároveň sa stala pomerne lacnou a dostupnou. Nízkorozpočtové produkcie v Afrike, Ázii a Južnej Amerike sa rozbehli v rýchlom kvantitatívnom rozmere, v ktorom takmer okamžite vznikla kvalita.
Najskôr sa o tom presvedčíme v Iráne a porozpráva nám o tom sám Abbas Kiarostami, legenda iránskej filmovej vlny, ktorá prevalcovala takmer všetky medzinárodné filmové festivaly na svete.
Ďalším rozhovorom zo skvelej koláže archívnych, inscenovaných materiálov a komentárov, ktoré tvoria túto epizódu, je zábavný rozhovor so Šinjim Tsukamotom, tvorcom tzv. nového japonského filmového hororu.
Ale zastavíme sa na chvíľu predsa len aj v Európe. Claire Denis, jedna z jednoznačne najzaujímavejších režisérok dnešných dní, porozpráva o technike svojej práce a o svojich afrických produkciách. Ale zásadnou ostáva Ázia.
Poetika Ďalekého východu
Úspech ázijských kinematografií posledných rokov zabezpečili relatívne mladí režiséri. Študovali často na zahraničných, „západných“ filmových školách (pokiaľ pod pojem „západ“ zahrnieme i Austráliu). Zároveň pri debutoch nesmierne pomohla možnosť, a vďaka popularizácii Dogmy 95 i legitímnosť využívania ľahkej, jednoduchej a lacnej technológie pri nakrúcaní, pričom bol materiál na záver kopírovaný na 35mm.
Ak bol debut úspešný, ďalší film sa už zväčša robil priamo tridsaťpäťkou. Dnes je to, samozrejme, už DCP nosič. Táto generácia ovplyvnila i starých majstrov a ovplyvnila ich výrazne, takže aj staršia generácia začala používať v mnohom inovatívne a inšpiratívne postupy.
Vo svojej špičke ázijské kinematografie ponúkajú zvláštny štýl, akýsi poetický neorealizmus alebo presnejšie neo-neorealizmus. Dôsledne zachovávajú až dokumentárnu autenticitu prezentovaného prostredia a zároveň svoje filmy v obraze ozvláštňujú rôznymi poetickými štylistickými figúrami. Ale nie je to vždy tak. Často ide aj o filmy nedodržiavajúce žiadne žánrové pravidlá a občas s prehľadom ignorujúce akýkoľvek realizmus.
Socialistická minulosť
Zachytenie rôznorodosti súčasnej kinematografickej tvorby, povedzme len východnej Ázie, nie je jednoduché. Aj keď ide iba o oblasť hraného filmu.
V poslednom čase práve táto oblasť priťahuje najviac pozornosti. Až do takej miery, že sa stalo vyslovene módou o nej hovoriť a analyzovať ju.
Často pri tom pochopiteľne vznikajú komické situácie. V baroch a kuloároch veľkých medzinárodných filmových festivalov môžete stretnúť napríklad amerických filmových kritikov fascinovane špekulujúcich nad symbolikou nejakej plechovej červenej hviezdy na železničnej stanici v novom čínskom filme a vy sa im snažíte vysvetliť, že tá hviezda je tam neustále a patrí k vybaveniu, že staničná reštaurácia s opadanou omietkou bola za socializmu pomerne bežnou realitou i v Československu a nie je to inštrukcia vnímať film ako postkatastrofické sci-fi. Pri čínskych filmoch budete s vašou minulosťou jednoducho vo výhode.
Koprodukcie s Čínou
Mimochodom, samotný strešný termín „ázijský film“ je trochu smiešny, podobne ako „európsky film“. Každá národná kinematografia tu má isté špecifiká, vyplývajúce z rôznych politických systémov, tradícií a podobne. Nehľadiac na špecifiká a rukopisy jednotlivých režisérov.
Ale termín „ázijský film“ sa pre svoju operatívnosť bežne používa a iste aj používať bude, pretože zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa boom kinematografií z východnej Ázie končil. Naopak.
Veľkí a silní európski producenti a distribútori sa o túto oblasť čoraz viac zaujímajú. Aj v konkrétnom prípade komunistickej Číny dnes už prekvapujúco badať uvoľnenie a možnosti koprodukcií so západnými bielymi diablami, t. j. ich finančné vstupy a následnú distribúciu filmu vo svete za múrom – napríklad Zhang Yangov v Európe známy film Xiao (Čínske kúpele) z roku 1999, o ktorom jeho nemecký producent tvrdí, že bol prvou koprodukciou tohto druhu. To, samozrejme, neznamená, že sa tieto filmy premietajú verejne v Číne.
Šiesta generácia
Zhang Yuan (1963) je oprávnene rozmaznávaný kritikou viac-menej za všetky svoje filmy. Skutočne výnimočne dobré sú Guangchang (Námestie) z roku 1994 a Dong Gong, Xi Gong (Východný palác, západný palác) z roku 1996, ktorý sa hral aj na MFF Bratislava. Výborné sú pravdaže aj jeho ostatné filmy. Vďaka nim sa stal najrešpektovanejším predstaviteľom novej, tzv. šiestej generácie. Jeho novší film Wo ai ni (Ľúbim ťa) má názov výrazne ironický. Začína sa ako tradičná love story zo súčasnej Číny, ale atmosféra postupne šedivie a prelína sa do melodrámy, aby sa končila takmer ako horor.
Zhang Yuan zobrazuje postupný a v závere úplný rozklad jedného manželstva. Divák je vťahovaný do deja a stáva sa fascinovaným pozorovateľom obyčajného mladého manželského páru, ktorému jednoducho niet pomoci a jediná možnosť ako prežiť je v slzách sa definitívne rozísť. Ale ani to nejde ľahko. Rámcom je dôveryhodne zachytená úzkosť súčasnej reality. Nie je to veselý film, ale koniec koncov čínske filmy zo súčasnosti sú málokedy veselé. Samozrejme, tie filmy, ktoré sú adekvátne skutočnosti.
Podporná injekcia
Kinematografie východnej Ázie (a nielen východnej) sú vo svojich špičkách výsostne moderné, nadčasové a internacionálne. Sú veľmi inšpiratívne, stali sa laboratóriom nových formálnych postupov v oblasti hraného filmu a majú čo povedať. Priťahujú enormnú pozornosť filmovej kritiky a filmových festivalov, postupne aj pozornosť distribútorov. Podarilo sa im pretaviť skúsenosti európskych avantgárd do novej kvality.
Ich efekt je pochopiteľne neveľmi korektné porovnávať s efektom niekdajšej francúzskej novej vlny – ale predsa len, podobne ako ona, by sa mohli stať, a už sa i stávajú, injekciou podporujúcou kinematografie iných častí sveta v ich snahe rozbíjať už prežité a banálne štruktúry výstavby. A vice versa. To sa zdá veľmi dobré. A zaujímavé.
