Samo Marec mohol mať silnú novelu, zostal nezvládnutý román. Azda najočakávanejší literárny debut tohto roka je sklamaním.
Toto nie je dobrá kniha... Nejako takto by sa mohla skončiť najkratšia recenzia na knihu This Is Hardcore a bolo by ňou povedané úplne všetko. Lenže patent na takýto vtip má istý český publicista, a najmä by to bolo nefér. Ani nie tak voči Samovi Marecovi (jeho román totiž nie je ani vyslovene zlý) ako voči čitateľom novín.
Čo sa teda stalo, že možno najočakávanejší literárny debut tohto roka je vlastne poriadne sklamanie?
Čo chce povedať?
Predstavte si situáciu, že ste si po nejakom čase opäť pozreli Transpotting. A napadlo vám, že čosi podobné ste predsa zažili aj vo svojom meste. V meste XY kdesi v nikde, kde sa ľudia potĺkajú svojimi vyprázdnenými životmi bez akýchkoľvek ilúzií či ambícií. Kde sú drogy, alkohol a rôzne párty bežným riešením úteku a kde ľudia už ani neuvažujú nad nejakým zajtrajškom. Jednoducho také obyčajné slovenské mesto, a teraz je jedno, či to je Poprad, Svit, Vysoké Tatry alebo hocaké iné. A v ňom stratená násťročná generácia bez budúcnosti.
Takto to znie dobre. Lenže keď vám do toho vstúpi naozaj otravný rozprávač, ktorý komentuje situácie v knihe a obracia sa na čitateľa so svojimi zbytočnými a nefunkčnými poznámkami, začnete prvý raz krútiť hlavou.
Pokračuje to odbočkami a pasážami, pri ktorých máte jediný pocit: že autor vyťahuje staré útržky textov, pre ktoré konečne našiel miesto. A končí urozprávaným prúdom textu, ktorému sa – až na niekoľko naozaj podarených výnimiek – nedarí vybudovať situácie. Potom sa stane, že silné pasáže (Lenkina mama) striedajú banality o televíznych moderátorkách a hlúposti o českých turistoch v Tatrách. Hlavne, že nadhľad.
No najzásadnejším problémom knihy This Is Hardcore je, že ktosi si pred napísaním tejto knihy nesadol a nepovedal, čím by vlastne mala byť. Či akýmsi generačným výkrikom, psychosondou do rozpadajúceho sa vzťahu, opisom postupujúcej anorexie alebo fungovania drog.
Preto zostal kaleidoskop jednotlivých zábleskov, ktoré príliš nedržia pokope. Ak si do ruky vezmete napríklad Rudišov debut či Konec punku v Helsinkách, či Epsteinovho Ohýbača křížů, Marec sa vám bude zdať, bohužiaľ, slabý.
Chýbajú editori
Jestvuje totiž mnoho dôvodov, prečo chce či potrebuje niekto napísať knihu. Keď už sa teda pohybujeme vo svete nadinterpretácií, medzi tie naozaj zlé patria napríklad tieto dva: pretože knihu už napísali aj niektorí ľudia vo vašom okolí a nedajboh, aby ste vlastnú knihu nemali aj vy. Alebo preto, že musíte sebe či okoliu dokázať, že okrem reklamných (novinových, hocakých) textov či blogov dokážete robiť aj „literatúru“. Ego.
Lenže dobrý dôvod na písanie kníh je ten, keď má človek nielen potrebu čosi povedať, ale má aj čo povedať. Má príbeh a silný spôsob, ako ho vyrozprávať. Má to napremýšľané a pozná spôsob, ako tieto myšlienky komunikovať – inak to dopadne ako televízna debata čerstvých tridsiatnikov o Slovensku.
A to, žiaľ, kniha This Is Hardcore nemá. Naopak, ukazuje, ako veľmi slovenskej literatúre chýbajú editori, ktorí by si sadli nad rukopis a polovicu či až dve tretiny vyškrtali. Možno by tak z románu zostala novela, no bola by to aspoň silná novela bez balastu a pseudovtipných odbočiek, ktorá by potlačila jej povrchnú urozprávanosť a zvýraznila naozaj silné pasáže.
No táto kniha je román a nie novela. A nie je to dobrá kniha, aj keď nie je ani vyslovene zlá.
