Pesnička Nirvany hovorí o znásilnení z pohľadu páchateľa

Na začiatku bola čierna kronika. Na konci balada s literárnou hodnotou.

Jednej noci v júni 1987 sa štrnásťročná dievčina z americkej Tahomy v štáte Washington vracala domov z rockového koncertu.

Stopárke zastavil muž s karavanom a odbočil do lesa. Vo svojom mobilnom príbytku tínedžerku spútal, zavesil jej telo na hák, surovo ju znásilňoval, mučil voskom a spájkovacou lampou.

Dievčina nestratila duchaprítomnosť – predstierala, že sa jej to páči, aby oslabila ostražitosť násilníka, a podarilo sa jej utiecť, keď zastavil na benzín.

Podľa jej opisu polícia dolapila istého Geralda Arthura Frienda. Recidivistu, ktorý mal na svedomí celú sériu sexuálnych zločinov, po krátkom súde poslali do väzenia, kde sedí dodnes.

Tragický incident by dnes nikto nepripomínal, keby si výstrižok z novín neprečítal jeden chudý mladík s dlhými blond vlasmi a navyše výnimočným skladateľským talentom. Kurt Cobain temný príbeh stopárky zvečnil na kľúčovej nahrávke pop music deväťdesiatych rokov.

Polly chce keks

Z mega-úspešného albumu Nevermind skupiny Nirvana vyčnieva na prvé počutie. Dvojhlasný spev, akustická gitara a to je – s výnimkou nenápadných činelov na začiatku každého refrénu – všetko.

Jednoduchý aranžmán zvýrazňuje jednoduchú melódiu. No ak je Polly výnimočná skladba, nie je to len hudbou odlišnou od vzorca typického pre Nirvanu: tichšie slohy, agresívny refrén so skreslenou gitarou. Väčší kontrast k hudbe tvorí text.

Niektorí citlivejší fanúšikovia pesničku pri počúvaní preskakujú. „Veď ona nehovorí o domácom zvieratku, ale o znásilnení!“ je typická reakcia, keď prvýkrát dešifrujú text.

A zistia, že „Polly wants a cracker (Polly chce keks)“ z prvej slohy nie je papagáj v klietke, ktorého majiteľ učí rozprávať, ale obeť únosu. Dievča, ktoré visí doráňané na háku, zoči-voči vrahovi, a prosí ho o vodu, jedlo, slobodu a holý život.

Tá sila inštinktu

Na pesničke nedráždi len kombinácia krehkej hudby, príšerného zločinu a básnických obrazov. Je to hlavne perspektíva, Cobain dianie opisuje z pohľadu páchateľa.

Spevák, textár a skladateľ odjakživa fascinovaný patologickými javmi sa pokúsil dostať do hlavy sadistu a porozumieť jeho myšlienkam. V texte napísanom v prvej osobe pozoruje obeť, ktorej chce „pristrihnúť špinavé krídelká“, a pritom si povzdychne, že ona sa „nudí takmer ako ja“.

„Kurt skladbu uzatvára veršom, ktorý by mohol poslúžiť ako epitaf násilníka, obete aj samotného speváka: Nechápem to, tú silu inštinktu,“ píše Charles C. Cross v životopise Cobaina Ťažšie než nebo.

Pesnička má podľa neho literárnu hodnotu: „Jej vnútorný dialóg sa dosť podobá na empatiu Trumana Capoteho voči vrahom z jeho románu Chladnokrvne.“

Historka hovorí, že keď koncert Nirvany navštívil Bob Dylan, skladbu Polly vypichol ako najodvážnejšiu z repertoáru a na adresu frontmana uznanlivo zahlásil: „Ten chlapec má srdce.“

Pesnička pôvodne pomenovaná Hitchhiker (stopárka) či Cracker (keks, sušienka) je k dispozícii v albumovej, unplugged, niekoľkých živých, aj v rýchlej verzii.

V skutočnosti nevznikla v roku 1991, keď Nirvana prerazila ako najslávnejšia súdobá rocková kapela, ale dávnejšie. Mala sa ocitnúť na debutovom albume kapely Bleach z júna 1989.

Mladík Spencer Elden bol tým dieťaťom v bazéne na obale Nevermind (1991). Takto "Nirvana baby" zapózoval dvadsať rokov po nahrávke.

Do mesiaca milión

Príbeh Nirvany a albumu Nevermind ukazuje, aké ťažké bolo preraziť. Kým podpísali dohodu s prestížnou nahrávacou spoločnosťou, neboli neznámou skupinou, ale v USA sa pretĺkali ťažko.

Nezávislé vydavateľstvo Sub Pop v Seattli bolo možno kultové, ale trestuhodne zanedbávalo kapely. Svoje prvé európske turné hudobníci prežili natlačení v dodávke. Na domácej šnúre sa stávalo, že keď nepredali po koncertoch dodatočný počet tričiek, nemali peniaze na benzín.

Novinári z Británie boli tiež prekvapení, že kapela, o ktorej sa u nich píše v novinách, si musí v USA sama skladať aparatúru, pretože nemá na bedňákov. Rokovanie s nahrávacími spoločnosťami, ktoré mali záujem a zároveň kapelu podceňovali, sa vliekli až do roku 1991.

Aj keď už bol album nahraný a čakal na vydanie, stalo sa, že Kurt Cobain prišiel domov a našiel svoj majetok vyložený na ulici v škatuliach. Budúca hviezda sa topila v dlhoch a nemala na nájomné - v predvečer vydania ohromne úspešného albumu musela spať v aute.

Manažéri firmy Gold Mountain rátali s predajom päťdesiattisíc kusov, neskôr odhad zmenili na dvojnásobok. Albumu, ktorý vyšiel 24. septembra, sa len do troch týždňov v USA predal milión kusov, na celom svete dodnes 30 miliónov.

Zvyšok je, so samovraždou muzikanta v apríli 1994, už dobre známou etapou rockových dejín.

Urbánne mýty

Vlastný život medzi fanúšikmi viedol príbeh znásilnenej tínedžerky. V rôznych verziách príbehu mohla mať stopárka dvanásť až šestnásť rokov, uniesli ju na stope aj z jej vlastného domu jeden, dvaja či traja únoscovia, a dievčina zločin mohla, no aj nemusela prežiť. V tej najviac vyšperkovanej verzii sa volala Polly a koncert, z ktorého sa vracala v osudný večer, bolo práve vystúpenie Nirvany.

Reálnu udalosť prekryl mestský mýtus (urban legend) s najlepšími predpokladmi na šírenie – obsahoval hrôzostrašnú zápletku, bizarné okolnosti zločinu i kľúčový nechutný detail (znásilnenie spájkovacou lampou).

Zábavné sú nekonečné dohady, čo sa snažia mnohoznačné verše skladby jednoznačne dekódovať. Niektorí hľadajú skrytý zmysel skladby v závislosti autora od heroínu, hoci vtedy túto drogu neužíval. Podľa iných pesnička Rape me z ďalšieho albumu skupiny opisuje to isté znásilnenie z pohľadu obete.

Ďalšie hrôzostrašné dejstvo priniesol rok 1993. Dvaja muži vraj uniesli dievča menom Polly, ktoré znásilnili a pritom si spievali práve túto pesničku.

Fáma? Možno. Faktom je, že znechutený spevák, ktorý sa angažoval v benefičných koncertoch na podporu obetí znásilnenia, na to reagoval v poznámke na ďalšom - poslednom štúdiovom - albume Nirvany In Utero.