Čo nové priniesol tarantinovský dialóg a v čom zmenil žánrovú kinematografiu? A o čo šlo vo vyhrotenom a ostrom humore bratov Coenovov v ich prvých filmoch? Práve v tomto diele seriálu o dejinách filmu dostanete odpoveď.
Edward Neumeier sa v zábavnom puzzle zloženom z archívnych a inscenovaných záberov, rozhovorov a komentárov vyjadrí k irónii Verhoevenových filmov Hviezdna pechota a Robocop, ku ktorým písal scenár. V Austrálii uvedie svoje filmy Rómeo a Júlia a Moulin Rouge osobne Baz Luhrman. A zároveň sa autor tohto seriálu Mark Cousins vrhne do digitálneho sveta nových technológií, ktoré navždy zmenia podobu kinematografie. Ale nehľadiac na digitalizáciu a ironizáciu sú filmové diela, ktoré si idú svojou cestou a stále vymedzujú, kadiaľ sa bude kinematografia posúvať, kinematografia chápaná a reprezentujúca film ako umelecké dielo, ako špecifický umelecký druh.
Tri veľké premiéry
V roku 2011 sa uskutočnili slávnostné premiéry troch veľkých filmov. Zhodou okolností všetky tri rozprávajú o konci. A stále sa o nich veľa rozpráva či píše. Stali sa v istom zmysle „populárnymi“. Sú skrátka súčasťou kinematografického diskurzu.
Turínsky kôň, (Béla Tarr, MFF Berlin 2011), Melanchólia (Lars von Trier, MFF Cannes 2011) a Strom života (Terrence Malick, MFF Cannes 2011). Prvý má 146, druhý 130 a tretí 138 minút.
Terminológiou Vachela Lindsaya, skvelého teoretika začiatku dvadsiateho storočia, možno všetky tieto tri filmy formálne charakterizovať ako „Photoplay of Splendour“, teda filmy, ktoré Lindsay prirovnáva k eposu a z hľadiska výtvarného umenia ich vymedzuje ako „architektúru v pohybe“.
S istou, ale neveľkou mierou zovšeobecnenia je témou všetkých koniec interpretovaný ako koniec sveta, civilizácie, života, reality. Koniec toho, čo sme doteraz poznali. Koniec všetkého. Táto téma dnes pochopiteľne rezonovala. Dôvody sú zrejmé. Evidentná ekonomická kríza. Často proklamovaná, i keď nie až tak evidentná kríza hodnôt, morálna a etická. V neposlednom rade aj debilná fixácia na „predpovede“ o konci sveta v roku 2012, čo je však len jedna z konšpiračných teórií a ako všetky ostatné konšpiračné teórie nemá zmysel. No nehľadiac na to, aj ona ovplyvnila aktuálny súbor predstáv o realite.
Turínsky kôň. FOTO - PROFIMEDIA
Turínsky kôň
Téma konca teda reprezentuje súčasné obavy ľudstva. Ako teda túto tému riešia traja odlišní režiséri? Akými stratégiami vytvárajú mentálnu konštrukciu konca? A aký koniec prognózujú?
Béla Tarr vo svojom fascinujúcom Turínskom koňovi predvádza desivú apokalypsu, i keď sa to možno na prvý pohľad tak nezdá. Ale na druhý áno. Jeho predstava konca je kruh. Opakovanie. Mikroanalýzou drobných opakujúcich sa situácií dospieva k interpretácii zániku sveta ako niečoho, keď prestanú fungovať fyzikálne zákony, časopriestor sa úplne deštruuje a nebude možný únik. Nebude vlastne možná žiadna cesta. Nikam. Otec a dcéra, jediné dve postavy jeho filmu (ak teda nepočítame koňa), sa síce snažia odísť, ale zase sa dostávajú len na to isté miesto. Úplné peklo a zmar bez úniku, bez života a bez smrti.
Tarkovského povestný film Stalker (1979) o ceste nikam je v porovnaní s Turínskym koňom v podstate optimistickým akčným dielom.
Melanchólia
Lars von Trier prichádza v Melanchólii s iným riešením. A je oveľa konkrétnejší. Kým u Tarra sú súvislosti nedourčené a viac-menej voľne interpretovateľné, Trier vytvára naratívnu štruktúru na základe fiktívnej situácie obáv zo zrážky akéhosi vesmírneho telesa so Zemou.
Film rozpráva o strachu z konca sveta. O strachu zo smrti. Predvádza dve možnosti prístupu. Na jednej strane vytrvalé popieranie a keď to už nie je možné, panická samovražda (manžel). Na strane druhej je to postupné zmierenie a odovzdanie sa smrti. Splynutie s ňou (manželka). Toto riešenie je režisérovi bližšie. Snaží sa povedať, že nezvratnosť osudu treba prijať dôstojne a kontemplatívne.
Kirsten Dunst vo filme Melanchólia. FOTO - PROFIMEDIA
Strom života
Tretí prístup ponúka Terrence Malick. Je ním očistec a odpustenie. Zmierenie. Malick je tak z trojice najoptimistickejší. Výrazne si pomáha náboženskou symbolikou a štrukturuje realitu ako navzájom previazané línie pradávnej minulosti, nedávnej minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Budúcnosťou je harmonické splynutie postáv z rôznych línií. Po konci prestáva mať čas význam. Prichádza láska. V zobrazení minulosti protagonistu je Malick režijne najsilnejší, ostatné línie sú štylisticky veľmi problematické. Podobne ako v Melanchólii, kde je Trier skvelý vo výstavbe prvej, „realistickej“ časti venovanej svadbe a potom zobrazenie trochu hysterizuje.
Na rozdiel od nich je Tarrov film štylisticky konzekventný. Ale to teraz nie je dôležité.
Podstatné totiž je, že traja špičkoví intelektuáli, nepochybne pozoruhodní umelci, nám v roku 2011 ukázali tri rôzne možnosti, ako skončíme, keď Zem začne pripomínať kúsok horiaceho igelitu.
Buď sa budeme donekonečna motať v strašidelnom ‚bezčasí‘, alebo jednoducho s úsmevom zhoríme spolu s ostatnými a hotovo. Alebo nás čakajú bezútešné prechádzky po plážach spolu s našimi drahými zosnulými? Peklo, nič alebo raj? Vyberte si. Tak či tak ostáva smutnou iróniu života to, že ho nikto neprežije.
A čo sa stane s kinematografiou? Na to odpovedá v nasledujúcich epizódach Príbeh filmu Mark Cousins.
V Strome života si zahral aj Brad Pitt.
