Rozpráva o dobrodružstvách roztopašnej Lízy a nevidomej Mimi. Jeho režisérkou a producentkou je animátorka Katarína Kerekesová.
„Že je niekto iný, nie je žiadna chyba. Nemusí byť každý len červená ryba,“ veršujú Mimi a Líza, keď plávajú v akváriu. Treba deti učiť tolerancii?
Nemyslím si, že tolerancia je vrodená vlastnosť. V detskom kolektíve dokážu byť deti voči sebe veľmi kruté, to je známy fakt. Najmä teraz, keď sú spoločenské a sociálne rozdiely možno výraznejšie ako v minulosti. Práve pred niekoľkými dňami som sa rozprávala s riaditeľom základnej školy pre slabozrakých a nevidiacich pánom Jozefom Šimkom a opisoval mi, aký problém majú slabozraké deti s integráciou a s prijatím do kolektívu. Niekedy dokonca aj zo strany pedagógov. Preto sa asi lepšie cítia medzi „svojimi“, kde nájdu pochopenie a akceptuje sa ich odlišnosť.
Deti sú však ľahko ovplyvniteľné, ak ich niekto dobre vedie, nemajú so žiadnou odlišnosťou problém.
Presne tak. Deti, ktoré videli Mimi a Lízu, reagovali veľmi dobre. Začali rozmýšľať, aké to je byť nevidomý. Kolegova dcéra dokonca chodila po dome so zavretými očami a hrala sa na Mimi. Deti sú veľmi tvárne a príbehy sú najprirodzenejšou formou, ako ich môžeme ovplyvňovať a formovať. Vnímam to veľmi citlivo, sama mám dve deti. Osvoja si tému, prestanú sa jej báť. Možno ju napokon dokážu používať aj v iných situáciách, v ktorých budú toleranciu potrebovať. Chcem tomu veriť. Bez tohto presvedčenia by som sa nemohla venovať animovanému filmu a tomuto večerníčku už vôbec.
Zobraziť nevidomé dievčatko so zavretými očami je milé a hlavne veľmi zrozumiteľné pre malé deti. Ten nápad ste mali od začiatku?
To bola vlastne prvotná myšlienka. Zvažovali sme, či to nie je povedané príliš „po lopate“, lebo v skutočnosti to tak nemusí byť, ale rozhodli sme sa, že je to akýsi znak. Celý nápad vzišiel z toho, že som svojim dcéram rozprávala pred spaním rozprávky, v ktorých som sa im snažila priblížiť, ako slepý človek vníma svet. Dievčatko so zavretými očami, tak sa volala úplne prvá „posteľná“ rozprávka. Moja vtedy možno päťročná dcéra bola predstavou takého sveta fascinovaná.
Ukážka z večerníčku Mimi & Líza:
Konzultovali ste scenár s odborníkmi?
Nie. Čítala som si dostupné informácie a navštívili sme školu pre slabozraké deti, odkiaľ sme si odniesli zopár námetov. Opisovali nám, ako boli na výlete a zistili, čo je tieň. Slnko svietilo, hrialo ich na koži, keď zrazu vošli pod strom. Z toho sme spravili diel o hľadaní stromu a tieňa. Alebo sme sa rozprávali s dievčatkom, ktoré malo obľúbenú ružovú farbu. Inšpirovalo nás to urobiť príbeh o farbách.
Ako vníma nevidiaci farby?
Ja to vlastne neviem opísať. Inými zmyslami. Možno cez pocity, cez fyzikálne vlastnosti. Pre nás vidiacich je to veľká otázka. Mne najviac pomohlo, keď som sa sama ponorila do pocitu, že nevidím, a snažila som sa predstaviť, čo pre mňa konkrétna farba znamená.
Otázka, ako sa nevidiacim deťom páčili rozprávky, ktoré vznikli aj na základe ich skúseností, asi nie je vhodná, či áno?
Nie je až tak úplne mimo. Pripravili sme totiž so Slovenským rozhlasom aj rozhlasovú dramatizáciu večerníčka. Vydali sme tiež knihu týchto siedmich rozprávok a verím, že nevidiace a slabozraké deti prídu na jej krst. Tam si budú môcť v premiére vypočuť nielen rozhlasovú verziu, ale aj ukážku z knihy.
Príbehy sú také poetické a vizuálne pekné, až sa zdá, že spoznávať svet so zavretými očami je zaujímavejšie než s otvorenými.
A prečo nie? Ťažisko rozprávky je predsa vo fantázii a v dobrodružstve. Zároveň treba povedať, že sme nechceli so súcitom rozprávať o nevidomej znevýhodnenej Mimi a akčnej Líze. Dievčatá reprezentujú len akési symbolické charaktery. Tých možností, ako byť iný, je veľmi veľa. Môžete byť extrémne extrovertný, autistický. Dôležitý je moment, že existuje možnosť hry a spolupráce medzi rozvážnou nevidiacou Mimi a Lízou, ktorá má naopak oči až príliš dokorán otvorené a možno je niekedy priveľmi akčná a robí nepremyslené kroky.
Dva povahové protiklady?
So spoluscenáristkou Katkou Molákovou sme si uvedomili, že sú to síce dve bytosti, ale každý človek má v sebe niečo z hĺbavej introvertnej Mimi a niečo z odvážnej, rýchlo sa rozhodujúcej Lízy. My ich vnímame ako súčasť jednej osobnosti. Niečo ako Laurel a Hardy. Ale nesmieme zabúdať, že v prvom rade je to rozprávka pre deti, ktorá musí strhnúť dobrodružstvom a pritom možno naučiť deti niečo o hodnotách a tolerancii. Nezaoberali sme sa primárne len slepotou.
Mimi & Líza: Svet zvukov
Prečo mi má záležať na tom, aby moje deti pozerali pôvodnú slovenskú, prípadne staršiu československú animovanú tvorbu?
Z dvoch dôvodov. V Československu bola silná tradícia animovanej tvorby vynikajúcej kvality. Platilo to aj pre Maďarsko a Poľsko. Bola by škoda nepokračovať v tom. V súčasnosti vyrástla na Slovensku silná generácia animátorov, režisérov animovaných filmov, ale aj ilustrátorov detských kníh. Mám pocit, že doma nie sú docenení, v zahraničí získavajú ceny, u nás sa o nich málo hovorí. Sú to mená ako Vanda Raýmanová, Ivana Laučíková, Ivana Šebestová, Boris Šíma. Produkovať animovanú tvorbu nie je jednoduché ani vo svete, ale bolo by dobré, keby mali príležitosť tvoriť.
A druhý dôvod?
Myslím, že v našich rozprávkach je niečo, z čoho deti cítia, že sú to naše príbehy. Je to niečo ako kultúrna identita. Robila som doktorandskú prácu na tému, ako vnímajú škôlkari animovanú tvorbu, bola síce zameraná na humor, ale objavili sa v tejto súvislosti aj iné zaujímavosti. Púšťala som deťom rôzne rozprávky, nakrúcala, ako na ne reagujú, a potom som s každým dieťaťom robila individuálny rozhovor.
Ako reagovali?
Na zahraničné animované postavičky podporené reklamou, veľmi intenzívne. Bolo to krátko po vlne Pokémona. Ale pozitívnym zistením bolo, že asi najviac rozumeli humoru československých starších rozprávok, ako napríklad A je to!, Maťko a Kubko. Tu sa najviac zasmiali, nestrácali pozornosť. Určite ich dobre poznali aj preto, že im ich sprostredkovali ich rodičia. Ale myslím, že kvalitne vyrozprávaný príbeh má najväčšiu hodnotu.
A čo klasické akčné naháňačky typu Tom a Jerry?
Tie ich, paradoxne, až tak nezaujali. Ak bola naháňačka príliš dlhá, strácali pozornosť. Fungovali aj mužsko-ženské motívy. Chlapci preferovali akčný dej, dievčatá skôr citové, emočné rozprávanie. Sledovala som aj, s akým hrdinom sa dieťa identifikuje.
S akým?
Aj tu boli rozdiely medzi pohlaviami. Chlapci sa síce často identifikovali s hrdinom bojovníkom, ale aj dievčatá mali silnú tendenciu identifikovať sa s hrdinom ochrancom. Asi ako budúce ženy - matky, mali potrebu veci vyriešiť, dať na poriadok, potrestať nespravodlivosť. Ale vo všeobecnosti platí, že deti sa identifikujú s hrdinom, ktorý je menší, slabší a darí sa mu. Ak myšiak niečo vyvedie kocúrovi, smejú sa. Nevnímajú to ako nespravodlivosť. Ak sa niečo zlé stane hrdinovi, s ktorým sa identifikovali, znamená to pre ne napätie. V tomto momente sa určite nebudú smiať.
Tento princíp využívajú aj klasické rozprávky?
To je klasický rozprávkový archetyp. Identifikujeme sa so sympatickým „nešťastníkom“. Máme preňho pochopenie a držíme mu palce. To je ten najzákladnejší a najbanálnejší princíp rozprávky. Napríklad archetyp Popolušky. Alebo, ak chcete, hlúpeho Jana či tretieho syna. Pretože každý z nás má túto polohu v sebe. Nikto nie je dokonalý, aby nemal problém so sebavedomím. Aj tí najväčší hráči ho majú. Preto sú rozprávky také obľúbené a potrebujú ich aj dospelí.
Objavuje sa princíp dobra a zla aj v Mimi a Líze?
Takmer v každom diele máme jednu negatívnu postavu, aby tento konflikt produkoval uvoľnenie a „dobré“ riešenie. A vždy, keď sa Mimi a Líza dostanú do fantazijného sveta, dialógy sú veršované. To funguje na deti priam zázračne. Sú rytmické, pomáhajú aj animácii, vytvárajú dynamiku vnútorného príbehu. Deti si ich pamätajú, dokonca moja dcéra, odkedy videla diel s akváriom, doma s obľubou rapuje: „Že je niekto iný, nie je žiadna chyba, nemusí byť každý len červená ryba.“ To je dobrá referencia.
Animovaný bábkový muzikál Kamene (2010):
