Názov posledného dielu filmovej odysey je Kinematografia dneška a budúcnosti. V závere seriálu je jednoznačne chápaná už ako umelecký druh. Cousins tu dôsledne a podrobne sleduje pomocou svojich špecifických výrazových prostriedkov (komentár, archívne zábery, scény z citovaných filmov, rozhovory a inscenácie) súčasnú fascinujúcu rumunskú filmovú tvorbu, zároveň sa venuje Davidovi Lynchovi, ktorý vytvára svoj nový snový film Mulholland Drive. Podľa Marka Cousinsa je to jeden z najzložitejších interpretačných rébusov dneška.
Žánrovo mainstreamový film Počiatok britského režiséra Christophera Nolana zase akoby menil a premenil túto líniu kinematografie na hru. Divák sa dozvie mnohé nové a pozoruhodné informácie o dnešných hlavných smeroch, štýloch a prúdoch vo filme. Najpodstatnejším je však rozhovor s Alexandrom Sokurovom. Jedným z najvýznamnejších filmových tvorcov súčasnosti.
Výnimočný režisér
Alexander Sokurov je v mnohom výnimočný režisér. Vždy vedel vyviazať filmový obraz z jeho priameho, lexikálneho významu. Udeliť mu nejaký ďalší, zvláštny zmysel.
A na rozdiel od mnohých svojich kolegov má aj svoj špecifický, osobitný štýl. Ten sa dá zjednodušene charakterizovať ako inovatívne využívanie dlhých štylizovaných záberov a veľkých celkov s mimoriadne prepracovanou kompozíciou, choreografickou mizanscénou a nezvyklým dôrazom na auditívnu zložku. Dokáže tak zdôrazniť také významy obrazu, ktoré by si inak divák nevšimol.
Tento štýl uplatňoval s výnimkou (v čase svojho vzniku aktuálnej a konkrétnej) Alexandry vo všetkých svojich dielach. Od Dní zatmenia a Kameňa až po povestnú a svetoznámu jednozáberovú dlhometrážnu Ruskú archu alebo v uchvacujúcej Matke a synovi, tu dokonca vizuálne inšpirovaný flámskou maľbou.
Ale jeho najnovší film Faust je o inom. Na túto filmovú adaptáciu si Sokurov vybral trochu iné formálne riešenia. Faust je vôbec vzhľadom na jeho doterajšiu tvorbu mimoriadne naratívny, tradičný a (pochopiteľne) utáraný film.
Ruská archa. FOTO - PROFIMEDIA
V akom svete sme?
Film nezaznamenáva skutočnosť. Vždy ide o jej výklad. Dobrí ruskí režiséri si to vždy uvedomovali, od Sergeja Ejzenštejna až po Andreja Tarkovského. Na filmovom plátne nie je kópia skutočnosti, je tam kópia jedného z jej potenciálnych prejavov. Jedna z jej mnohých tvárí. Fiktívny svet filmu sa tak stáva realizovaným možným svetom svojho autora, v ktorom sa pohybujú postavy – fiktívne konštrukty.
V prípade postavy Fausta ide o protagonistu, ktorý prestal byť súčasťou dôvernej kauzality vzťahov a vecí. Aké má motivácie, to poznajúc faustovský mýtus približne vieme. Ale v akom svete sa bude pohybovať, to určuje režisér.
Postava Fausta je tu v obraze takmer neustále. Kamera sa jej drží a réžia ju posúva neustále do nových situácií. Tie vznikajú a vyvíjajú sa v naratívnej štruktúre jadra filmu lineárne, bez dramaturgicko-kompozičných ozvláštnení. Nenájdeme tu teda retrospektívy či odbočky. Celkový referenčný rámec by sa zdal realistický, keby sme, pravda, nevedeli, že referentom je aj dramatický text s celým svojím rozsiahlym konotačným potenciálom.
Zložitá psychologická hra
Dramatický príbeh Goetheho mentálneho konštruktu s názvom Faust generuje množstvo asociácií. I keď Sokurov proklamuje, že ide o záver jeho tetralógie, na rozdiel od Molocha o Hitlerovi, Taurusa o Leninovi a Slnka o Hirohitovi sú to v tomto prípade asociácie odlišné, odvolávajúce sa na iný zdroj a Sokurovovu proklamáciu spochybňujúce.
V predchádzajúcich troch filmoch ide o víziu psychického stavu zvolených historických osôb. O zvizuálnenie duševného rozpoloženia, jemných nuáns vnútorného sveta troch vodcov. O interpretáciu historických súvislostí cez drobné gestá, útržky viet, výbuchy nervozity.
Zobrazením vnútorných stavov na pozadí všeobecne známych historických faktov rozohráva Sokurov s pomocou hercov a kamery sofistikovanú psychologickú hru. A zároveň vytvára špekulatívne metafory o servilnosti, moci, narušenej psychike, o neschopnosti sebareflexie.
Toto sa dá v istom zmysle tvrdiť i o Faustovi. Nehľadiac na to však treba brať Fausta ako samostatný, autonómny film. Ktorý môže stáť a aj stojí sám osebe.
Zoznámte sa s Faustom
Začína sa prvým, otváracím záberom. Je to veľký záber. Obrovský. Exteriérový. Takzvane letecký. A dlhý. Z nekonečného modrého priestoru oblohy sa cez sústavy mrakov pohľad čoraz viac upriamuje na hornatú krajinu pri mori. Približuje sa až k mestu chaoticky, ale z takejto diaľky aj idylicky rozloženému na úpätí jedného z vrcholov. Tu sa pohľad zužuje a spresňuje. Strih. Divák je nečakane vrhnutý priamo doprostred pitvy, presnejšie povedané do detailov vnútorností práve pitvanej mŕtvoly. Črevá vytekajú z brušnej dutiny. Sakrálne prechádza do profánneho pomerne dramaticky, radikálne a s využitím emocionálneho šoku.
Takto sa zoznamujeme s doktorom Faustom, ktorý opäť pri pitve nenájde žiadnu dušu. S prototypom racionálneho vedca. Zatiaľ presne podľa predlohy. Stretáva „Mefista“. Zamiluje sa do Margarétky. Zmanipulovanou náhodou a nechtiac zabíja Margarétinho brata. „Mefistovi“ to podpíše. S Margarétkou sa vyspí približne v stodesiatej minúte filmu. Potom sa hodiny zastavia. Čas prestane platiť, už nad Faustom nevládne. Prichádza veľkolepý záver. Trochu dlhší ako úvodný záber, ale takisto odohrávajúci sa v exteriéri.
Alexander Sokurov predstaví svoj nový film, divák pochopí jeho režijnú víziu a nahliadne do budúcnosti kinematografie. Bola to posledná epizóda. Definitívny koniec pätnásťdielneho seriálu Príbeh filmu.
