Pred troma rokmi prišiel na náš knižný trh český preklad románovej prvotiny nemeckej autorky Kathariny Hagenovej Chuť jablečných jadýrek. Štýlom magického realizmu, podmanivým prostredím a ženskými tajomstvami očarila nielen nemeckého, ale aj nášho čitateľa, a tešila sa veľkej popularite.
Tento rok bol do češtiny (mimochodom, majstrovsky) preložený jej druhý román O spánku a mizení (Host 2013).
Čitateľovi prináša podobné ženské, pocitové a mäkké opojenie. A ako bonus spánok a straty rôzneho druhu. Spánok prechádza do miznutia, pretože aj o stratách je táto kniha.
Hrozba tragédie
Dej rozprávajú dve ženy. Prvou z nich je Ellen, lekárka, ktorá píše odbornú prácu o spánku, a po rokoch sa vracia do svojho rodného mesta Grundu. Tu sa stretáva s otcom, ale i spomienkami na odchádzanie svojej mamy (čo pripomína hlavný motív z predošlého románu).
Druhou rozprávačkou je Marta – zúfalá žena, ktorá za záhadných okolností prišla o svojho syna. Snaží sa so stratou vyrovnať veľmi drastickým spôsobom. Tu sa príbehy oboch rozprávačiek pretínajú, minulosť ich dobieha. Ku koncu sa napätie vystupňuje, z príjemnej hmly opisov prírody, vtákov i zvukov sa pomaly vynára hrozba tragédie...
Dôležitou témou knihy je materstvo. Vďaka rozdielnosti oboch rozprávačiek je i jeho podoba rôznorodá – je silné, krásne, ale i dusiace a zväzujúce. Odvážne čitateľa vystavuje všetkým jeho možným aspektom – vzťahy v knihe jej ne to ponúkajú veľa možností („Jako by člověk žil se svým dítětem v obrovském plodovém vaku. Vynoření nad hladinu bolí, člověku skoro explodují plíce, slunce oslepuje, zvuky chtějí roztrhat bubínek, chytá vás závrať.“)
Zrozumiteľná psychológia
Okrem veľmi autentického až snového nadnášania čitateľa okolo vtákov, spevov a vodných hlbočín prináša Hagena (podobne ako v prvej knihe) veľmi milé a presvedčivé ľúbostné scény. Sú príjemným oživením i vyvážením magických častí.
V porovnaní s prvou knihou, v Spánku a mizení dokázala ísť autorka u svojich postáv viac do hĺbky. Pri tragických udalostiach neostáva stáť udivene na prahu, nenecháva čitateľa s toľkými otáznikmi v hlave. Psychologicky sú postavy zrozumiteľnejšie a poctivejšie vypracované.
Hagena si však ponecháva privilégium niektorým hrdinom ponechať až rozprávkový rozmer – napríklad Andreas, Ellenin priateľ z detstva, všetko sleduje a nakoniec zásadne zvráti dej...
Aj toto dodáva knihe rozprávkový rozmer, hoci sa v nej riešia aj veľmi reálne a vážne témy, ako napríklad sexuálne zneužívanie či dve veľké nemecké spoločenské jazvy – holokaust a rozdelenie krajiny. V tomto dáva Hagena i zahraničným čitateľom autentickú lekciu. Ako zasiahla druhá svetová vojna ľudí v krajine agresora či aké ťažké je niesť na pleciach takúto minulosť.
Tak ako Ellen pletie ponožky pri smrteľnej posteli svojej matky, aj autorka knihu pletie – „tak jsem si s propletenými myšlenkami a hladkou myslí vplétala nějaký smysl do života a smrti, což bylo jedno a totéž – nakonec pravá očka vypadala obrácená nalevo a levá očka jako ta pravá“ – aj román sa postupne splieta z rozprávania dvoch žien.
Celkový tvar a význam je jasný až na konci. Ale je to veľmi radostné a zmysluplné pletenie, pretože sa v ňom čitateľ dotkne vskutku zázračných vecí - lieta v nebi, topí v bahurinách, korčuľuje vo vzduchu, počúva kŕkanie žiab, a popri tom si s napätím skladá osudy hrdinov.
Autor: Hana Ševčíková
