Volal sa Martin Lacko a narodil sa v roku 1847 v Brezovej.
Garbiar a hospodár mal s manželkou Juditou tri deti. Dve umreli v jediný deň. Bývali chorľavé, a tak pošlo veľa peňazí na doktorov a lieky. Rodina musela predať časť majetku a otec presedlal na obchod.
Cestoval po jarmokoch, kde stretával všelijakých zaujímavých ľudí, obyčajných aj významných.
Jakého ma vidíš, takého ma píš
V tejto podobe sa príbeh asi nezdá veľmi povedomý. V knihe, ktorá o ňom vyšla, však nájdete tie veselšie príhody z jeho života. Martina Lacka totiž prezývali sváko Ragan.
Pre svoju vtipkársku a veselú povahu bol medzi ľuďmi obľúbený a napriek nešťastiu, ktoré ho v živote postretlo, vedel pútavo a zábavne rozprávať o svojich zážitkoch.
So spisovateľom Elom Šándorom z Vrbového sa zoznámil na jarmoku vo Vrbovom. Lackova výrečnosť si spisovateľa tak získala, že ho potom často navštevoval doma v Brezovej, spoznával jeho rodinu, susedov. „Jakého ma vidíš, takého ma píš,“ hovorieval mu Martin Lacko.
Kniha Sváko Ragan z Brezovej sa napokon stala významným dokumentom obdobia a ľudí z malého mestečka, ktorí vtedy žili.
Dnes si už nikto sváka Ragana nepredstaví inak ako Jozefa Kronera. Excelentne si ho zahral v rovnomennom trojdielnom televíznom seriáli, ktorý podľa knihy nakrútil v roku 1976 režisér Martin Ťapák.
Bola to preňho jedna zo životných filmových úloh, postavu sváka Ragana vytvoril so sebe vlastným majstrovským pôvabom.
Dávaj si pozor na reči
Film režiséra Martina Ťapáka sa sústredil nielen na úsmevné momenty zo života sváka Ragana a svojráznych kopaničiarov, ale ako celok ponúkol tri hodiny úprimnej zábavy (možno občas viac estrádnej, ale štýlovej), prekladanej hereckými improvizáciami, myjavskými pesničkami, tancami, zvykmi, a to všetko v originál miestnom nárečí.
Bizarné postavičky vytvorila plejáda známych slovenských hercov, z ktorých mnohí už nie sú medzi nami.
K tomu všetkému patrí dnes notoricky známa a vydarená hudba Svetozára Stračinu, s ktorým režisér často spolupracoval.
Raganove podrážky vyšúchajú aj dlážky! – vykrikovali sváko spolu so svojou strynkou na vrbovskom jarmoku, kam chodili na voze ťahanom šimľom predávať kožky a výrobky z nich.
Hneď úvodná scéna filmu prezrádza i svákov priateľský vzťah s autorom knihy. Keď sa pri voze zjaví „pán Šándor“ (v úlohe vtedy tridsiatnika Michala Dočolomanského), sváko hneď šepne svojej žene: Dávaj si pozor na to, čo vravíš, lebo zajtreky to napíše do novín.
Elo Šándor cítil, že by fígle a huncútstva, čo rozdávajú radosť a smiech, malo poznať čo najviac ľudí. Preto mu stálo za to aj sváčkovo rozčuľovanie, že o ňom rozprávajú až „hen v Malackách“.
Budík do hlavného mesta
Sváko Ragan je osoba vážená, veď je v dedine podrichtárom. Rieši všakovaké starosti svojich blížnych aj všetkých dedinčanov. A robí to po svojom.
Keď príde suseda, že jej dakto sliepky kradne, sváko vezme pištoľ a z moci úradnej snorí po nociach v kurínoch, až kým toho cigánskeho vajdu na lupe nedolapí. Keď sa dozvie, že sused vyhnal ženu s deťmi z domu a vláči sa s cudzou dievkou, dá si oboch predviesť a podá si ich tak, že sa radšej hneď rozídu. Zaprisahá toho „viselca, mamľasa, zbojníka, lachmana a mamelucha“, že ak sa nevráti k svojej žene, pôjde hneď zajtra do Turecka levy pásť.
V legendárnej scéne s Ondrejom Jariabkom a mladučkou Zuzanou Kronerovou sváko v rámci svojho moralizovania telefonuje budíkom do Bratislavy, že prípad rieši a áno, môžu sa v hlavnom meste spoľahnúť, on to vybaví, rozídu sa.
Malá rola pýta viac
„S Martinom Ťapákom som natočil najviac filmov,“ spomína herec Dušan Tarageľ.
V pamäti sa mu hneď vynára Stratená dolina so Stelou Zázvorkovou alebo Hodiny s Milanom Kňažkom, Horalov, kde si prvýkrát zahrala Zdena Studenková a Deň, ktorý neumrie, jeho prvý film na Kolibe, kde si zahral s Ivanom Rajniakom a Júliusom Vaškom.
„Mal som viac veľkých úloh, ale väčšinou ma vždy spájajú len so svákom Raganom,“ hovorí herec.
Rodák spod Kriváňa si vo Svákovi Raganovi zahral iba jednu z vedľajších úloh, no tá ho preslávila asi najviac. Stvárnil vojačika-letca, čo havaroval v Tatrách.
Tak ako viacerí protagonisti – Kroner, Dočolomanský, Krajíček, Ďuríček či Milan Mlsna alias ľudový rozprávač strýco Marcin, aj on bol spoluautorom svojich textov. Režisér Ťapák bol veľkým fanúšikom dedinského humoru, a tak bol ich improvizáciám otvorený.
„Pôvodne som mal hrať len o tom, že som havaroval v Tatrách a ako mi bolo ťažko. Na kamerových skúškach som si však povymýšľal všelijaké vtipy, a napokon sa to všetko dostalo aj do filmu,“ hovorí o letcovi, ktorý sa rád stretol v dňoch voľna v dedinskej krčme so štamgastmi.
Brezovské nárečie mu vraj nerobilo najmenší problém, keďže manželku mal zo Záhoria. S úsmevom poznamená, že to boli časy, keď mal pás ako mladica a výraz taký chlapčenský, že si od neho pýtali všade preukaz. Filmy, v ktorých účinkuje a ktoré sa pravidelne počas vianočných sviatkov vysielajú, nepozerá, ale rád na ne spomína.
„Škoda, že som vo Svákovi Raganovi nemohol hrať väčšiu rolu, pôvodne mi takú ponúkali, no točil som vtedy s Jozefom Zacharom Nepokojnú lásku a nedalo sa to stihnúť,“ vraví.
„Sváko Ragan bola dobrá filmovačka, boli peniaze na komparz aj na všetko. Ľudia z dedín, kde sme nakrúcali, boli šťastní, že si môžu v masových scénach zahrať.“
Keď treba založiť cigánsku osadu
Filmovací deň Dušana Tarageľa prebiehal v krčmičke kdesi na moravských hraniciach. Film sa však nakrúcal aj v Trnave, vo Vrbovom, v Jablonici, Modre, dokonca v Jablonovom, kde dodnes stojí dom sváka Ragana.
V samotnej Brezovej síce dnes nechýba Krčma u sváka Ragana, ale z filmu sa v mestečku nenakrúcalo nič. Voľakedajšia miestna krčma U Tvarožkov či časť obce Kováčikové, ktorá v minulosti fungovala ako rómska osada, vtedy už neexistovali a pre film sa použili umelo vytvorené priestory.
Ľudia z Brezovej však vo filme nechýbali. „Zahrali si tam naše brezovské ženy v originálnych evanjelických puritánskych krojoch, aj kapela Janka Petruchu. Tým sa prakticky zakonzervovali brezovské tradície, čo je ohromné,“ hovorí brezovský učiteľ Peter Uhlík.
Dodnes sprevádza záujemcov k hrobu Martina Lacka alias sváka Ragana. Učil v škole jeho vnukov, pozná i jeho žijúcu pravnučku. A vždy s úsmevom spomína, ako z premiéry filmu viezol domov strýca Marcina, ktorý statočne zapil svoje neopísateľné šťastie, že si raz v živote mohol zahrať s neodolateľným Jozefom Kronerom.
