KNIHA TÝŽDŇA / KRVAVÉ ÚZEMIE
Snyder prichádza s knihou, ktorá znepokojí intelektuálov, prekvapí bežného čitateľa a všetkých pozve k novému pohľadu na dejiny regiónu
Historik a profesor dejín na Yalovej univerzite Timothy Snyder na rozdiel od Američanov, ktorí sa stávajú terčom posmechu pre neznalosť zvyšku sveta, bezpochyby zakreslí strednú a východnú Európu do detailov aj uprostred noci. A pracovne ju vyfarbí dočervena – taká farba je pre tento kus sveta, žiaľ, najpríznačnejšia.
Krvavé územie je priestor od stredného Poľska po západné Rusko cez Ukrajinu, Bielorusko a pobaltské štáty. V rokoch stalinizmu, spoločnej nemecko-sovietskej okupácie Poľska a neskoršej nemecko-sovietskej vojny postihlo toto územie nevídané masové násilie so 14 miliónmi obetí. Toto má byť nejaká novinka? História vraždenia je všeobecne známa. Napriek tomu Snyder napísal bestseller Krvavé územie (preložili Igor Slobodník a Martin Slobodník, Premedia 2013) vo svojom žánri. Prichádza s knihou, ktorá znepokojí intelektuálov, prekvapí bežného čitateľa a všetkých pozve k novému pohľadu na dejiny regiónu, v ktorom je krv nevinných hlboko vsiaknutá do zeme.
Vzťah medzi tyraniami
Nejde o ďalšieho Littela (a rozšírenú verziu Láskavých bohýň). Snyder zostáva vedcom, a hoci disponuje rozprávačským nadaním, Krvavé územie „nedostane“ čitateľa sugestívnymi opismi rozstrieľaných mozgov detí vraždených kdesi v poli za ukrajinskými mestami. Urobil v opise dejín strednej a východnej Európy niečo, čo doteraz iní neriskli. Povyhadzoval záložky medzi desaťročiami a režimami. Vytrhol deliace biele strany medzi vraždením príslušníkmi NKVD a maniakmi zhypnotizovanými hákovým krížom v Einsatzgruppe. Napísal kontinuálny príbeh, v ktorom chýbajú prestávky na oddych.
Hoci sa masové vraždenie v Európe spája najčastejšie s holokaustom, vskutočnosti vyše polovica obetí zahynula, pretože im odopreli potravu. Jednou z najrozsiahlejších vyvražďovacích kampaní bol Stalinom nariadený hladomor začiatkom 30. rokov a Hitlerovo vyhladovanie sovietskych vojnových zajatcov. Ďalšie záznamy v kronike krvavých území súvisia s triednym terorom stalinského režimu proti kulakom a neruským národnostiam. Najabsurdnejším svedectvom situácie, keď alternatívou smrti je len smrť z inej zbrane, je rozprávanie o obyvateľoch Varšavy, ktorí si mali vyberať medzi sovietskou a nemeckou hrôzovládou. Sovieti vo varšavskom lágri v roku 1945 vypočúvali a popravovali vojakov Armie Krajowej takisto ako Nemci v predchádzajúcom roku.
Vzťah medzi tyraniami je fascinujúci. Keby šlo iba o to vybrať horšiu hrôzovládu! Tu nejde o súperenie Stalina s Hitlerom – navzájom sa potrebovali, inšpirovali, jeden druhému ponúkali alibi ako kamarátovi, ktorý sa potrebuje vyhovoriť z nevery. Ideológie sa odlišovali, nacistickí aj sovietski národohospodári sa však zaoberali tými istými problémami. Kým Stalin budoval budúcnosť kolchozmi, Hitler sníval sen o expanzii svojej ríše. V príhodnej chvíli obaja tvrdili, že sú obeťami – jeden sa musel chrániť pred boľševickou hrozbou a ten druhý bol na stráži proti medzinárodnému kapitalizmu.
Jedna nezodpovedaná otázka
Ešte v jednom je toto rozprávanie trýznivé. Snyderskúma prejavy negatívneho oportunizmu, nádeje predísť ešte horšiemu osudu. Tak sa rozhodovali miestni policajti v nemeckých službách na okupovanej Ukrajine, vojnoví zajatci, ktorí prijali ponuku na spoluprácu, alebo sovietski roľníci pracujúci pre nemeckú políciu. V týchto súvislostiach sa kniha stáva pozitívne nebezpečnou pre pamäť strednej a východnej Európy. Boli zabití nevinní, ale popri nich bola ubíjaná i morálna integrita a dôvera utužujúca vzťahy v komunitách. Kolaborácia zrelativizovala morálne rozsudky a časom zdegenerovala na dlhodobú traumu.
Timothy Snyder sa v závere knihy ukazuje ako veľký humanista. Vie sa angažovať, ťarcha dejín ho naučila vnímavosti vyššieho druhu. „Obeťami boli ľudia. Ak ľudskej bytosti odoprieme jej ľudskú prirodzenosť, stane sa morálnosť nemožnou.“ S obeťami sa stále robia politické obchody, sú artiklom na trhu záujmov a cieľov, ešte i po smrti môžu „poslúžiť“ manipulátorom.
Krvavé územie je výnimočné tým, že provokuje myseľ čitateľa novými otázkami. Jedna z nich zostáva nezodpovedaná. Bude v budúcnosti stačiť „obyčajná“ vnímavosť k utrpeniu (a smrti) minulých obetí, alebo si prevencia voči budúcim bláznom, samozvancom a masovým vrahom (v záujme obyčajného prežitia) žiada aj čosi ďalšie? Vymeniť historikov za futuristov nestačí.
Dialóg s Judtom
Timothy Snyder je intelektuálom v tom najlepšom zmysle slova. Vie sa pýtať a dáva priestor odpovediam iných. Snyder asistoval svojmu učiteľovi Tonymu Judtovi, ďalšiemu vychýrenému znalcovi strednej a východnej Európy, pri písaní jeho poslednej knihy v roku 2008. Judt bol už postihnutý laterálnousklerózou. V roku 2010 jej podľahol.
Ešte predtým Snyder každý týždeň prišiel vlakom z New Havenu do New Yorku, aby pracovali na veľkom knižnom rozhovore. Judt mal pod kontrolou iba hlavu, oči a hlasivky. Výsledkom ich harmonického dialógu je kniha Thinking the Twentieth Century (v českom preklade Intelektuál ve dvacátém století, Prostor 2013).
Snyder sa s Judtom rozpráva aj o redukovaní histórie masového vraždenia vo východnej Európe na holokaust. Ako to vidí Tony Judt? Hádam ho nikto nebude obviňovať z antisemitizmu - otec pochádzal zo židovskej komunity v Litve a matkini rodičia utiekli pred pogromom v Kišiňove.
„Väčšine americkej verejnosti v škole vštepovali, že udalosti druhej svetovej vojny, a špeciálne holokaust sú jedinečné, sui generis. Sú naučení vidieť túto minulosť ako unikátnu katastrofálnu éru, historické a etické kritérium, s ktorým sa mlčky porovnáva všetka ostatná ľudskáskúsenosť. Holokaust sa stal morálnym meradlom nášho politického konania – či už ide o zahraničnú politiku na Strednom východe, o postoj ku genocíde a etnickým čistkám alebo o tendenciu ku globálnemu angažmánu či ústupu. Americká politika v kľúčových oblastiach národného záujmu je v zajatí jedného jediného izolovaného úseku dejín.
Schopnosť evokovať Hitlera, Osvienčim alebo Mníchov má svoje prednosti: aspoň sa takto súčasnosť dovoláva minulosti namiesto toho, aby ju úplne ignorovala. Dnes to robíme amatérsky a stále viac spôsobom, ktorým sami sebe škodíme, ale aspoň to robíme. Nemáme sa týchto aktivít vzdať, ale uskutočňovať ich s vyššou mierou historickej informovanosti a vnímavosti.“
