Máme na Slovensku autority, osobnosti, inšpiratívnych ľudí? Zaužívané je odpovedať nie. Emília Mihočová, Ľubo Bechný a Terézia Rončáková sa nás snažia presvedčiť, že je to inak. Vybrali dvanásť ľudí, cez ktorých chcú skeptickej väčšine ukázať, že u nás sú osobnosti, ktoré možno nasledovať.
V knihe s názvom Kristovci sa snažia predstaviť ich detstvo, rodinu aj zlomové momenty ich života. Medzi ľuďmi, s ktorými sa autori rozprávajú, sú známejšie aj menej známe osoby. Lákadlom môžu byť napríklad Róbert Bezák, Štefan Hríb, Daniel Pastirčák, Daniel Hevier či Branislav Škripek.
Forma rozhovorov, ktorú si autori zvolili, je atraktívna, občas sa im dokonca podarí navodiť u čitateľa pocit, že sedí s respondentom na gauči v jeho obývačke.
Výber osôb je veľmi dobrý, za to patrí autorom pochvala. Práve známe mená môžu popularizovať túto knihu a priviesť k nej aj ľudí, ktorých by odradil napríklad názov.
A práve pri ňom sa začínajú problémy, ktoré kniha má.
Pripravovali ju veriaci a je venovaná rovnako veriacim. Náboženský tón a diskusia o viere sú v nej silnejšie ako pozitívne posolstvo osobností, ktoré v knihe hovoria o svojom živote. Kristovci pritom mohli osloviť aj laikov, ktorí sa buď nehlásia ku katolíckej cirkvi, alebo jednoducho neveria. Kniha si ich mohla získať, hoci autori sa rozprávajú s ľuďmi, ktorí sú kresťania. Pritom by stačilo, ak by na niektorých miestach zvolili menej kresťanský, ale prístupnejší jazyk.
Kniha mohla byť platformou pre odpovede na pálčivé otázky. Ak čitateľ vidí, že je tu rozhovor s Róbertom Bezákom, je zvedavý, ako sa autori vyrovnali s problémami, ktoré s katolíckou cirkvou mal. Výsledok ho však sklame. Pro〜blémom sa totiž vyhli.
Pritom práve sila Bezákovej viery, vďaka ktorej ostal v cirkvi a neopustil ju, by mohla dať nádej aj čitateľom. A to aj veriacim. Ukázala by na to, že ani problémy ho od viery a cirkvi neodradili. Ale na túto cestu sa autori nedali. O kritiku sa trochu snaží Štefan Hríb, ale aj tam ostáva autormi nepovšimnutá.
Celkovo tak môžeme autorov pochváliť najmä za výber ľudí, ktorých v knihe predstavili. Aj za ambíciu priniesť vzory – ľudí, ktorých spája viera, hodnoty a mravný život, s ktorými sa ľudia môžu stotožniť. Ide totiž o obyčajných ľudí s problémami, ktoré rovnako ako čitatelia musia prekonať.
Nenaplnili však potenciál, ktorý kniha mala. Nedá sa prehliadnuť snaha o chválu cirkvi, ktorá celkový dojem kazí. Pomohlo by jej tak, keby sa autori odosobnili od vlastnej viery a pozreli sa na knihu aj očami laikov, neveriacich.
