Jestvuje niekoľko spôsobov, ako napísať knihu o nás - knihu o spoločnosti a svete, v ktorom žijeme.
Jestvuje trochu menej spôsobov, ako ju napísať tak, aby to nebola analytická štúdia. Potom existuje ešte menej spôsobov, ako z toho neurobiť hrubočiznú a nudnú bichlu. No len pár je takých, aby vám zostal svojský, svieži text plný živých zábleskov miestneho koloritu, ktorý v duchu pars pro toto naozaj čosi hovorí o našom okolí.
Alebo inak. Čo by sa asi tak stalo, keby ste skombinovali českého Cimrmana s našimi Radošincami a trochu to celé pretrepali aj spolu s magickými až surreálnymi epizódami?
Ako výsledok by vám pravdepodobne zostalo čosi ako Záhada Považského bula. Kniha, ktorú je radosť čítať.
Svieže knihy
Keď sa v roku 2010 objavil debut akéhosi Lukáša Luka, skončilo sa to nomináciou na cenu Anasoft litera. Svojské písanie plné milo-absurdného humoru potácajúceho sa na hrane reálna, množstvo fantázie a mikrosvet rázovitého Považského Sokolca vytvorili kulisy k textu, aký v posledných rokoch v domácej literatúre chýbal.
Z prostredia internetového webzinu Amnezia.sk, akéhosi poloamatérskeho literárneho protorodiska totiž vyšla kniha, ktorá patrila k tomu najzaujímavejšiemu v miestnom literárnom folklóre.
Dôvodov bolo niekoľko, hlavným však nadhľad a vtip, svojský jazyk aj rytmika textu a dobrá schopnosť pozorovať, a tieto pozorovania potom posunúť až za hranicu reálna.
Nebol to žiaden veľký román, skôr zbierka príbehových zábleskov, ktorých hlavnými hrdinami sa nestali ľudia, ale nejestvujúca obec kdesi na Považí. Napriek tomu to celé držalo pokope.
Bol však Považský Sokolec iba náhodný, aj keď veľmi vydarený výstrel akéhosi tajomného debutanta? Našťastie, nie – Záhada Považského bula je podobne podarená kniha, aj keď jej literárna hra už nie je taká originálna, ako to bolo po prvý raz.
Napriek všetkému však zábavná je, veď si to skúste predstaviť: hovoríme o mieste, kde sa černosi bielia (a belosi čiernia), ženičky vstávajú z hrobu a lietajú balónom, britskí lordi si kupujú slovenské stromové domčeky, lebo milujú veveričky, a plemenné býky vracajú starčekom ich mužnosť. A všetci miestni neustále spomínajú na pranie kobercov.
Literárna groteska
Pri písaní o Lukovom debute v SME zaznelo, že kniha bola karikatúrou, akú si zvyčajne o vidieku kreslia obyvatelia väčších miest. A že podobne ako v podaní hudobného malomestečka Vp84 Peťa Tázoka hovorí najmä o nás z mesta, nie o vidieku.
To, aj keď čiastočne v menšej miere, platí stále. Akurát akoby Záhada už nemala skrytú ambíciu „vyriešiť“ a „opísať“ všetky tie veľké dejiny.
Možno je to tak dobre. A možno sa neubránite pocitu, že pod všetkou tou groteskou sa tentoraz vlastne už nič ďalšie neukrýva. Dobrá otázka pre mudrlantov o literatúre potom zostáva takáto: a musí sa?
Recenzia / kniha
Lukáš Luk: Záhada Považského bula
Petrus 2013
