KNIHA TÝŽDŇA / POČÚVAŤ JE ZADARMO
Dušekova kniha a súčasne kniha o Dušekovi (či naopak) má chronológiou textov podobu životopisného románu
„Je šťastie, ak človek stretne ľudí, ktorí vedia hovoriť a sú radi, že ich má kto počúvať,“ tvrdí Dušan Dušek v jednom rozhovore na tému Počúvať je zadarmo. Toto tvrdenie sa objavuje aj na inom mieste knihy, keď hovorí o stretaní sa s ľuďmi, ‚ktorých sa oplatí počúvať‘ kvôli vlastnej budúcej tvorbe.
Editori Oleg Pastier a Ján Púček rozdelili texty knihy do ôsmich „dúškov“ s netradičným prológom a epilógom. Knihy takéhoto typu z vydavateľstva F. R. & G. majú vždy svoju zvláštnu, zaujímavú kompozíciu, bohatý a príťažlivý obsah. V jednotlivých častiach – dúškoch – sa nepravidelne striedajú Dušekove prózy, eseje, verše a rozhovory s ním. Je ich trinásť, no bibliografické údaje o nich sú len v edičnej poznámke, čo čitateľovi trocha sťažuje rýchlu orientáciu.
Rozhovory sú však dobre vybraté, z nich sa dá poznať nielen Dušekova tvorba, ale aj jeho vlastnosti ako človeka. „O mne si možno zopár ľudí myslí, že som s každým kamarát, ale nie je to pravda. Priatelím sa iba s tými, ktorých mám rád. S tými, ktorých rád nemám, sa jednoducho nestýkam, ale o tomskoro nikto nevie.“
Denník ako prípadný materiál
Dušekove prózy v knihe sú z konca šesťdesiatych rokov, publikoval ich najmä v Mladej tvorbe. Už v nich je autorova typická jemnosť v dotyku so svetom, osobitne s prírodou, ktorú vie zhodnotiť, oceniť, sú v nich vynikajúce opisy, nostalgické prelínanie prítomného s minulým: ‚Len z toho, čo už bolo, z toho, čo je za nami, môže vzniknúť smútok. Spomienka je minulosť.‘ Je tu lyrickosť, reflexívnosť, jemnučký humor: ‚Nezmysel musí byť krytý zlatom a ostatnými aktívami humoru, ináč sú to len inflačné táraniny, ktoré otravujú akúkoľvek komunikáciu‘, ktorý je podľa neho protipólom napätia, zloby a nenávisti, sú tu reminiscencie i reportážne prvky – to je Dušekov autorský rukopis, štýl. Jeden z textov (Ne-reportáž) pre Mladú tvorbu z roku 1969 sa začína: „Toto nie je reportáž. Neviem písať reportáže. Len príbehom sa dá čosi vypovedať. Nestačí, aby ste iba rozprávali.“
Vybrané rozhovory vznikali od osemdesiatych rokov po rok 2010. Majú vysokú výpovednú hodnotu, obsahujú pravdy, názory, sentencie, dozvieme sa napríklad i to, že Dušan Dušek si píše denník ako ‚prípadný materiál‘ na tvorbu, ale denník „sa nikdy, ani po mojej smrti nesmie uverejniť, je to výhradne pre moje služby a potreby.“ Dušek sa vyjadruje o literárnej tvorbe vlastnej i iných: ‚Nebavilo by ma, keby som nemohol vymýšľať. Je v tom kus slobody – napíšeš, čo vládzeš, čo dokážeš.‘ Dozvieme sa, kto sa o jeho obľúbených autoroch, aká je komunikácia medzi autorom a čitateľom (‚čítanie kníh je hlboká a jedinečná slasť, strhujúca a tajomná ľudská činnosť...‘), prečo sa zdanlivo menej číta ako kedysi (‚... materiálna potreba ľudí sa ešte stále tak nenaplnila, aby tu odrazu prevládol hlad po duchovných hodnotách‘). Vyslovuje tiež svoje pravdy o literatúre pre deti: ‚Najlepšie poviedky sú možno také, ... aby si ich mohol prečítať dospelý aj dieťa.‘ Zmieňuje sa aj o ilustráciách v detských knihách.
Najťažšie sa píše dramatický text
Dušek je známy aj ako tvorca scenárov pre úspešné filmy, lebo ako hovorí „z honorárov za knihy sa naozaj vyžiť nedá.“ Porovnáva text pre film, prozaický text a text dramatický, ktorý sa podľa neho píše najťažšie: ‚V próze niekedy hľadám slovíčko pol dňa a neviem ho nájsť. A v scenári na tom slovíčku pri opise situácie až tak veľmi nezáleží.‘ Hovorí o filme a filmoch, spomína desiatky mien autorov z rôznych druhov umenia, osobitne tých, ktorých má rád.
Kniha predstavuje charakteristiku Dušana Dušeka ako človeka, ako spisovateľa, čitateľa, scenáristu a vysokoškolského pedagóga, ako dieťa, chlapca, dospelého a súčasného tvorcu. Všetko vyplýva z rozhovorov, esejí, prózy i poézie, z chronológie autorovho života, z prostredí, kde sa pohyboval a pohybuje. Hoci je to mestský človek, v protiklade veľkomesto a dedina víťazí uňho dedina. Dušek veľa precestoval, môže a vie aj porovnávať: ‚Zdá sa mi, že v Európe ani nejestvuje ďalší taký národ, ktorý by viac ako 40 rokov nevydal aktualizovaný slovník svojho jazyka.‘
Dušekova kniha a súčasne kniha o Dušekovi (či naopak) má chronológiou textov podobu životopisného románu. Je to príbeh o autorovi – nositeľovi Ceny Dominika Tatarku.