Správa o úmrtí renomovaného talianskeho dirigenta Claudia Abbada zarmútila hudobný svet.
Pred pätnástimi rokmi mu diagnostikovali rakovinu žalúdka, no dokázal sa ešte vrátiť na pódiá a keď ho vlani taliansky prezident vymenoval za senátora, svoj plat venoval na vzdelávanie mládeže.
Celoživotná láska k hudbe a veľká podpora mladých talentov, to sú dve dôležité charakteristiky, ktoré vystihujú osobnosť Claudia Abbada.
Nástupca von Karajana
„Vždy sa snažím naštudovať partitúry, ako by to bolo po prvý raz. Akýkoľvek iný prístup by bol príliš ľahký aj nudný,“ povedal v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine Zeitung v roku 2007.
Aj preto boli jeho koncerty takmer vždy veľkou udalosťou a oslavou hudby. Od začiatkov až do konca jeho impozantnej kariéry. Narodil sa v Miláne, vyštudoval klavír a kompozíciu na tamojšom konzervatóriu, neskôr dirigovanie vo Viedni.
Práve s týmito mestami bol najviac spojený – dlho bol hudobným riaditeľom La Scaly, najslávnejšieho operného domu na svete, šéfdirigentom Viedenských filharmonikov a Štátnej opery, založil tam aj festival Wien Modern. Viedol aj ďalší elitný súbor – Londýnsky symfonický orchester. Nebol špecialistom, dirigoval symfónie aj opery, romantikov aj súčasných autorov.
O jeho postavení vo svete klasickej hudby azda najlepšie hovorí, že keď Berlínska filharmónia hľadala nástupcu Herberta von Karajana, zvolila si práve jeho.
Väčšinu slávnych dirigentov 20. storočia zažil Claudio Abbado osobne. Obdivoval Toscaniniho genialitu, ale zažil aj jeho drsné zaobchádzanie na skúškach, po ktorom si definitívne ujasnil, že mu vyhovuje prístup Bruna Waltera. A rozhodol sa, že sa nesústredí len na svoju kariéru.
V roku 1986 založil unikátny súbor – Mládežnícky orchester Gustava Mahlera. Prešli ním stovky talentov vrátane niekoľkých Slovákov. Huslistka Yvetta Slezáková (na snímke) v ňom zažila osem sezón a precestovala takmer celú Európu.
„Bolo to úžasné, otvoril mi dvere do symfonického sveta. Dostala som sa tam v roku 1992, ako študentka konzervatória som spravila konkurz v Bratislave,“ spomína pre SME dlhoročná členka tohto orchestra.
„Začalo sa to už na prvej skúške. Keď prišiel a oslovili sme ho maestro, povedal: Ale prosím vás, ja sa volám Claudio. Nikdy nám nedal pocítiť, že je svetovou hviezdou, chcel byť jedným z nás, čo sa mu aj podarilo. Bol veľmi láskavý človek a zároveň skvelý dirigent. Mal geniálnu pamäť i sluch,“ dodáva dnešná zástupkyňa koncertného majstra Slovenskej filharmónie, ktorej pomohol získať štipendium na štúdium vo Viedni.
Claudio Abbado s Adriánom a Ľudovítom Rajterom (1997). FOTO - RICHARD BENKA RYBÁR
Mal rád náš zbor i Redutu
Jeho prvé väzby k našej krajine trvajú už od roku 1965. Vtedy prvýkrát v Taliansku dirigoval Slovenský filharmonický zbor aj Slovenskú filharmóniu a spriatelil sa so slovenským kolegom Ľudovítom Rajterom.
S naším filharmonickým zborom v zahraničí často spolupracoval, z množstva projektov treba spomenúť Verdiho Othella na festivale v Salzburgu alebo nahrávky Musorgského a Schönberga pre prestížnu značku Deutsche Grammophone.
V bratislavskej Redute mal premiéru už vo februári 1966, vrátil sa tam aj v roku 1986 so spomínaným mládežníckym orchestrom (a o rok neskôr tam dirigoval až tri večery).
„Na ten koncert si veľmi dobre spomínam. Takú silnú atmosféru som dovtedy ani potom dlho nezažil. Práve vďaka projektu, v ktorom spojil talentovaných hudobníkov zo západnej a východnej Európy, prispel Abbado k pádu železnej opony,“ hovorí muzikológ a organizátor Adrián Rajter.
S Abbadom sa dobre poznal a tiež s ním spolupracoval. Spomína, že mal veľmi rád akustiku starej budovy Reduty, čo bol tiež jeden z dôvodov, vďaka ktorým sa mu v roku 2004 podarilo v Bratislave pripraviť ďalší mimoriadny večer, ktorý sa na Slovensku, žiaľ, neplánovane stal posledným.
„Dnes pôsobí symbolicky, že okrem Mahlerovej Symfónie č. 9 zaznela aj Rozlúčka z jeho Piesne o zemi,“ dodáva Adrián Rajter.
