V úvodných rokoch svojho vzťahu Július Satinský a Oľga Lajdová takmer vôbec neboli spolu. Odlúčení komunikovali hlavne prostredníctvom listov, ktoré sa dnes dajú čítať nielen ako ľúbostný príbeh, ale aj ako originálny obraz tých čias.
„Bozkáva ťa jeden z najväčších lajdákov na svete,“ písal v jednom liste Július Satinský svojej milovanej Oľge. Je v ňom vyznanie i priznanie, láska i sebakritika, ale aj riadna dávka vtipu, veď adresátka toho listu sa volala Lajdová. A Satinský, hoci sa jej občas priznával k svojim neduhom či vylomeninám, bol predovšetkým oddaným a milujúcim „Lajdákom“, patril jej a hrdo sa k tomu hlásil.
Satinský spoznal svoju prvú manželku v roku 1962 počas nakrúcania filmu Výlet po Dunaji.
Ona bola tanečnica a krátko po ich zoznámení dostala angažmán v Košiciach, po návrate do Bratislavy zasa jej milý narukoval a do tretice sa míňali, keď Julo prišiel z vojenčiny a Oľga odcestovala na pol roka do Ameriky.
Preháňanie poštára
Pár rokov sa teda veľmi často nevideli, zato zostala po nich z tých čias skvelá korešpondencia, ktorú Satinského dcéra Lucia zostavila pre vydavateľstvo Slovart do knihy so slávnym titulom Listy Oľge.
„Nie je to len parafráza názvu kníh Václava Havla či Karla Čapka, ale je to svojím spôsobom aj rozvíjanie tradície ľúbostnej korešpondencie československých intelektuálov,“ povedala pre SME pri príprave knihy.
Sú v nej všetky dochované listy z rokov 1962 až 1965, teda od zoznámenia sa až do svadby. Už aj z názvu knihy je zrejmé, že ide predovšetkým o Satinského listy, napísal ich trikrát viac než jeho partnerka.
„Najradšej by som ti písal od rána do večera, každý deň. Dlhé listy o ničom, len aby som bol čo najviac s tebou.“
Samozrejme, nemožno povedať, že by on bol zamilovanejší než ona, rozdielne písanie skôr vyplývalo z ich pováh.
Jej listy sa vyznačujú striedmosťou, humor i láska nie sú také manifestované, ale nepochybne rovnako citeľne prítomné. A neraz aj plné obáv o životosprávu slobodného osamelého mládenca.
Jedenásť vecí, ktoré mi ťa pripomínajú
Julo sa vyžíval v písaní („Je to vlastne preháňanie poštára. Preháňam od detstva poštárov. Jeden čas som dokonca posielal listy sám sebe.“), bol extrovert, ktorý sa potreboval zveriť so všetkým, najmä so svojimi citmi: „Som na teba naštvaný ako otrok na svoju dobrú paniu, kvôli ktorej nespáva, neje a bije sa o ňu.“
V jednom liste vymenúva jedenásť vecí, ktoré mu ju pripomínajú, inokedy píše, že jeho prsty majú asi centrum v srdci a nie v mozgu.
Zjavne si vychutnáva rolu ctiteľa, neraz sa púšťa do vážnych filozofických úvah o vzťahoch muža a ženy, svoje túžobné očakávania si ironicky lieči výkrikom „Nech žije písomný styk! Preč s ostatnými!“ a dnes si môžeme len domýšľať, ako Oľga zareagovala, keď jej Julo v liste odcitoval Kafkov výrok, že súlož je trest za šťastie byť spolu.
Hoci ide o knihu ľúbostnej korešpondencie, čitateľom prináša aj obraz čias, v ktorých vznikala. Satinský napríklad píše o debute Jána Johanidesa Súkromie, vyzdvihuje formálnu dokonalosť poviedok. „Okrem Tatarku som nečítal po vojne na Slovensku lepšiu vec.“
Recesia na letisku
Pri zmienkach o spolupráci s Milanom Lasicom nadšene opisuje recesiu na letisku pri privítaní Agneše Kalinovej po jej návšteve v USA.
„Milan predniesol slávnostný prejav, kde zhodnotil medzinárodnú situáciu, ja som spieval proti vetru áriu Lenského, orchester Tatra revue hral Yankee doodle a kolegovia z Kultúrneho života zaspievali Hej, vlasť moja. Agika sa stále smiala svojím armstrongovským smiechom a tu a tam sa rozplakala.“
Desivé proroctvo
Na druhej strane cenným dobovým svedectvom je Oľgin pohľad Východoeurópanky na Ameriku šesťdesiatych rokov, plný prekvapení a objavov, ale hlavne bohatých zážitkov z divadiel, kín, výtvarného umenia, literatúry či hudby.
Informuje Jula, že v móde sú tam „folk-songs“, piesne nie ľudové, ale umelé, obľúbené najmä zásluhou trojice Peter, Paul a Mary. Satinský si v reakcii na jej dojmy veľmi pochvaľuje informáciu o Chaplinovi a jeho výroku o tom, že „siahol po humore, lebo predchádza zdrvujúcu vážnosť života“.
V knihe sa pomerne nečakane objavuje aj Satinského poviedka Angelika, ktorú napísal asi po ročnej známosti. Pochmúrny koniec poviedky pôsobí v kontexte tragickej smrti Oľgy, ktorá sa utopila v mori v roku 1985, ako desivé proroctvo.
„Príležitostný“ denník
Grafickú úpravu vyše tristostranovej publikácie si rovnako ako pri predchádzajúcej knihe zo Satinského pozostalosti Expedície vzalo na starosť trnavské štúdio Pergamen a výsledkom je opäť výnimočný artefakt.
Je v ňom použitých veľmi veľa autentických prvkov z korešpondencie, známky, pohľadnice, pečiatky, lemovaná trikolóra obálok leteckej pošty, ako aj faksimile kompletných čísiel časopisu L’Ange, ktorý Julo pre Oľgu vlastnoručne v jednom exemplári vydával.
Periodikum, ktoré podľa tiráže „vychádza každý deň príležitostne“, malo pravidelné rubriky (príznačný bol Kalendár dvojsamoty), fiktívne inzeráty a reklamy, na ktorých sa autor i vydavateľ v jednej osobe doslova vybláznil. To všetko zostalo v knihe zachované.
Tak ako v listoch, aj v časopise sa často vyskytovala sučka Ďufka, Julova verná spoločníčka, ktorá mala aj vlastnú rubriku. Satinský ju chcel dokonca poveriť aj vážnejšou úlohou, no nakoniec to vzdal: „Požiadal som Ďufku, aby vydávala časopis v dňoch, v ktorých som odcestovaný, ale je to nad jej sily. Písmo má pekné, ale ten sloh...“
