Knižný piatok
Vyšiel Slovník slangu a hovorovej slovenčiny, čo je aj znakom nášho národného sebavedomia. Autor nie je profesionálny jazykovedec, čo okrem predností má i svoje limity, no určite prináša cenné impulzy aj pre oficiálnu lexikografiu.
Vyspelosť národa môžeme posudzovať podľa toho, akú pozornosť venuje svojmu jazyku. Emancipačné obdobia národov či diktatúry sa prejavujú úzkostlivosťou a úzkoprsosťou, strážením spisovnosti. Sebavedomé národy sa, naopak, vyznačujú jazykovou veľkorysosťou až benevolenciou.
Keby sme sa mali posudzovať podľa našej lexikografie, vydávame sa úspešne na cestu národnej emancipácie. Čechov ešte dlho nedobehneme, ale priepastný rozdiel medzi nami sa už skracuje.
Slang sa rozvrstvuje
Svedectvom toho je aj Slovník slangu a hovorovej slovenčiny (Maxdorf, 2014). Jeho autor Peter Oravec nie je členom jazykovednej obce. Napriek tomu má za sebou monumentálne dielo Obrátený slovník cudzích slov, ktoré s rešpektom prijala aj profesionálna komunita. Vo svojom najnovšom opuse vychádza zo Slovníka slovenského slangu Braňa Hochela, ktorý vyšiel pred vyše dvadsiatimi rokmi a obsahoval vyše 4000 jednotiek.
Prítomný slovník ich zahŕňa až 12tisíc. Z toho vidno, ako sa slang rozvrstvuje, ako sa mu darí, ale aj ako sa uvoľňuje náš prístup k jazyku. V Oravcovom slovníku sa napríklad vyskytuje slovo „absolútne“, ktoré vnímame neutrálne, no v určitom kontexte môže pôsobiť príznakovo.
Prvým laickým indikátorom podobných slovníkov je prítomnosť či absencia slov, ktoré bežne pokladáme za vulgárne, neslušné, „sprosté“. Áno, aj v tomto slovníku sú inkriminované slová na K a P. (Ako hovorí anekdota: Vo vašom slovníku sú nemravné slová, reklamovala istá dáma u Samuela Johnsona, autora anglického slovníka. Madam, vy ste ich tam hľadali, odhalil ju jazykovedec.)
Peter Oravec čerpal okrem slovenských prameňov, aj z českých, anglických, nemeckých, amerických slovníkov. Škoda, že si viac nevšimol poľštinu alebo francúzštinu, kde môžeme nájsť inšpiratívne podnety.
Škoda absencie literatúry šesťdesiatych rokov
Hoci autor uvádza skromný súpis beletrie (pričom absentuje literatúra šesťdesiatych rokov, v ktorých bol slang mimoriadne živý), uvádzané príklady sú bez zdroja prameňa. Ukazuje sa, že nadšenecká práca jednotlivca má okrem svojich predností aj svoje limity.
Dôležité však je, že podobný slovník vyšiel. Hochelov aj Oravcov slovník sú autorské, individuálne, a ich autori nie sú profesionálni jazykovedci. Neznamená to konflikt s akademickou jazykovedou, skôr trend, že sa jazyk stáva predmetom záujmu aj wiki-nadšencov, ktorí môžu priniesť cenné impulzy aj pre oficiálnu lexikografiu.
Túto tendenciu potvrdzujú aj miestne slovníky (pezinský, banskoštiavnický, račiansky), ktoré sú tiež dielom nadšencov.
Pred našimi očami sa však formuje bohatý jazyk internetu, blogov, diskusií, facebooku a sociálnych sietí, a tak sa deficit medzi lexikalizovaným jazykom a jeho vrstvami opäť prehlbuje. Lexikografi sa nemusia báť, že nebudú mať dosť práce.
