Pre mnohých je vysnívaným idolom len preto, že pôsobí ako verejný krásavec. JÁN KOLENÍK však má čo povedať ako skúsený a obsadzovaný herec mladej generácie. V posledných mesiacoch sa jeho domovom stala Praha, kde nakrúca výpravný seriál a skúša v Národnom divadle. Do Bratislavy si odskočil odohrať Bratov Karamazovovcov. Porozprávali sme sa v pauze medzi výstupmi jednej z najdlhších inscenácií SND.
Čo sa práve deje na scéne?
Beží zhruba siedmy obraz. To predstavenie som vcelku videl naposledy počas generálky. Keď sa po hodine a pol vrátim na scénu, prídem do situácie, keď umrel starec Zosima, učiteľ. My ostatní sme v súvislosti s jeho smrťou očakávali zázrak, nejaké znamenie. Ale to sa nestane, mŕtve telo začína veľmi rýchlo podliehať rozkladu, hoci telu svätca to malo trvať oveľa dlhšie. Podaktorí strácame vieru. Ja som pokušiteľ, ktorý príde za hlavným hrdinom Aľošom a nahlodáva ho.
Ako trávi herec bežne dlhú pauzu medzi svojimi výstupmi?
Napríklad, že dá pár rozhovorov (smiech). Ale vážne. Podľa toho, čo akurát hráme. Buď potrebujem ostať v pozornosti, alebo mám viac času pre seba. V novostavbe SND máme maximálny komfort, oddelené šatne a súkromie, niekto sa zatvorí a chce byť sám, iný vyhľadáva spoločnosť. V šatni má každý svoj svet, knihu, scenár, hudbu, dokonca gauč, ktorý láka. Dlhý prestoj nie je výhodný, herec môže vypadnúť z predstavenia.
Ako sa dá nevypadnúť?
Nestratiť niť a hlavne energiu. Aby som neprišiel na javisko po dvoch hodinách tak, že sa musím znova štartovať. Chvalabohu, v Bratoch Karamazovovcoch, ktorí trvajú štyri a pol hodiny, mám prvý výšľap hneď o siedmej, to je pre dobrý štart dôležité. Potom sa na javisko vraciam po hodine, a zase mám hodinu a pol pauzu. V druhej polovici predstavenia je výstupov viac. Horšie je, keď človek príde o šiestej do divadla, pripravuje sa na predstavenie, ale prvýkrát je na javisku až o ôsmej, alebo nedajbože až úplne na konci hry, keď ju príde uzavrieť. Napriek tomu sa musí do hry dostať.
Bratia Karamazovci v réžii Romana Poláka. Foto - Andrej Balco
Čo vás dokáže vyrušiť?
Napríklad nemám rád, keď prídu do zákulisia diváci z hľadiska, aj keď sú to naši známi. Súkromný kontakt ma vtedy rozptyľuje. Herec sa od javiska a od toho, čo sa tam deje, veľmi nevzďaľuje nielen hlavou, ale ani fyzicky. Lepšie je sadnúť si a pozerať do scenára, počúvať zapnutú volavku, aby som vedel, čo sa deje na javisku, či ísť do rekvizitárne pokecať s kolegami. A úplne najlepšie je zostať hneď za javiskom v kruhu ľudí, v atmosfére. Keď som ešte študoval, páčil sa mi presne tento antikomfort. Pri školských predstaveniach sme nemali žiadne zákulisie, za javiskom iba horizont, za ktorým bol nejaký ten meter miesta, kde sme vždy čakali na svoj výstup. Nemohli sme ani muknúť, zostávali sme maximálne sústredení a v hre. Na malej ploche sme sa tam tlačili aj desiati a najťažšie bolo nevybuchnúť do smiechu.
Do akej miery je herectvo mechanická činnosť?
Aj my herci hovoríme „mám robotu, robím, idem do roboty“. Rozdiel je však ten, že jej musíme prispôsobovať svoje súkromné rozpoloženie, a že sa na nás pritom často pozerá aj šesťsto ľudí. Nie je to kancelária, kde môže byť jedno, čo pri úradovaní človek cíti. Veľa vecí je na divadle dokonale naskúšaných a technicky zosynchronizovaných, ale musí to budiť dojem, že sa všetko deje prvýkrát, že to vzniká pred divákmi. Vytvárame ilúziu bezprostrednosti. Herec vždy vie, kedy ide, kam ide, čo bude hovoriť, čo by mal cítiť, je to vo veľkej miere o hereckej technike, ale aj o schopnosti reagovať na zmenu. Môže to byť do istej miery mechanická činnosť, ale ono sa to vždy preklopí do spontánnosti. Na javisku je veľa vecí, ktoré vás vždy dostanú do hry, keď to, pravdaže, vnútorne dovolíte.