Nová Litvákova kniha je aj návratom k jeho úspešnému debutu Samoreč.
Ján Litvák (1965) debutoval v roku 1992 knihou Samoreč, ktorá sa po vyjdení rozpredala za niekoľko dní a pozitívne ju prijala aj kritika. Jej texty preložili do nemčiny a maďarčiny, v Poľsku bola aj inscenovaná. Autor od čias debutu vydal vyše desiatky zbierok rôznych textov, bol spoluautorom, editorom, redaktorom, je prekladateľom.
Zatiaľ jeho posledná kniha List v perzštine (F. R. & G. 2013) má dve časti. Prvá je zmesou rôznorodých žánrov (básne, eseje, reportáže, minipoviedky a iné beletristické útvary), druhá obsahuje „texty z pôvodného vydania Samoreči, ktoré sú dnes prakticky nezohnateľné“.
Podľa nich možno potvrdiť, že názov literárnej skupiny, ktorej bol Litvák spoluzakladateľom (Barbarská generácia), je priliehavý. Samoreč je plná paradoxov; lyrickému subjektu sa napríklad „bridí nevysoký štýl“, ale texty často predstavujú opak, je v nich neúctivosť, vulgárnosť, nespokojnosť... Na druhej strane je hra s tvarmi slov, so štylizáciou, sémantikou. („Ak by tu bola ešte jedna, každý by mal svoju. Ešte svoju jednu by mal každý, keby tu bola.“)
Nadčasovosť a nadpriestorovosť sú istým predobrazom i jeho súčasnej tvorby. Aj v nej Litvákov hrdina „hovorí“ o čistote reči, ale v slovných vyjadreniach provokuje aj rečou nečistou (najmä v lexike).
V Liste v perzštine, s bohatými bratislavskými reáliami, sa lyrickému subjektu prihovoril hátif – „záhadný nočný hlas, ktorý je zavše prorocký“. Rozpráva arabizovanou perzštinou a „dobre zrozumiteľnou človečinou“. Krátke texty sú aforistické, anekdotické, obsahujú sentencie, iróniu i sarkazmus a za tým všetkým je kritika súčasného vývinu. Sú to momentky, impresie i expresie s takmer nezbadateľným vtipom („Lakomosť aj dobrosrdečnosť sa bijú v každom, ale súčasník nemá pre tento povahový odtienok slov.“). Vznešené sa kríži s každodenným, existenčným.
Nápaditá je kapitola Vrabčia reportáž s podtitulom Poznámky k pohľadnici z Indie pre Dušana Dušeka. Má podobu denníkov a cestopisných čŕt s precíznymi opismi prostredia a vtipnými postrehmi, často v protiklade s obrazom pomerov u nás. Tu sa nachádza vari najkrajší text knihy – Slávnosť hodvábu („Niečo si vravíme/ no inak je to v jazykoch/ a inak s nami vraví Boh/ A inak, s nami vraví Boh“). Spomienky sa s presnosťou reťazia, drobné asociácie nepretrhávajú ich niť. Prozaické texty sa v knihe prelínajú s veršami a zaujímavá obraznosť (plachá zlomyseľnosť, idem si naproti, zrútila sa mi reč), osobitne v kapitole Stratená reč, je často skrytá za nezvyčajne stvárnenou realitou.
Záver prvej časti knihy – to sú autorove hry s epikou a najmä jazykom („Človek z krajín, ktoré nenavštívil, môže prísť v ktorúkoľvek hodinu a akýmkoľvek spôsobom“).
„A to je všetko.“ Tak sa končí druhá časť (Samoreč) a nasledujú ešte „pohľady“ na ňu od štyroch autorov z roku 1992.
