Prestížne literárne ocenenie, udeľované za výnimočné dielo nadväzujúce na Tatarkov duchovný odkaz, má dvadsať rokov.
BRATISLAVA. Literárnu Cenu Dominika Tatarku v jej jubilejnom dvadsiatom ročníku získali včera poetka Mila Haugová za vlaňajšie knihy Cetonia aurata a Tvrdé drevo detstva a editorský tím publikácie Odkiaľ a Kam. 20 rokov samostatnosti – Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová a Miroslav Kollár.
Nemožno netvoriť
„Človek prichádza na to, že i v tom obyčajnom svojom živote musí byť stvoriteľom, ustavičným, každodenným tvoriteľom, musí chcieť ním byť. Nemožno netvoriť, lebo by to bola jeho smrť,“ citovala Dominika Tatarku vo svojej laureátskej básnickej eseji Mila Haugová.
Nie náhodou si prvá dáma slovenskej poézie vo svojej pocte Tatarkovi vybrala z množstva jeho odkazov či jej spomienok naň aj vyššie citované slová. „Nemožno netvoriť“ znamená tiež niekoľko desaťročí úctyhodnej básnickej tvorby, od knižného debutu Hrdzavá hlina v roku 1980 až po zbierku Cetonia aurata.
„Je o plynutí času, o sile aj krehkosti vzťahov muža a ženy, o mojej záhrade, stromoch, rastlinách. O bolesti aj kráse každého skutočne prežívaného okamihu života. A tiež o miznutí a nachádzaní lásky,“ charakterizuje ju autorka, ktorá vlani ponúkla čitateľom aj dielo Tvrdé drevo detstva, ktoré obsahuje jej rozhovory a úvahy.
Iný básnik (a tiež editor a vydavateľ) Oleg Pastier, vlaňajší laureát, svoju poctu v laudatiu rozdelil na dve „uctievania“. Pri Haugovej mal, samozrejme, prím poetický jazyk, plný tatarkovských odkazov.
„Je let vtáčej ženy pod krídlom pohyblivej hranice únikov a je nehybnosť nedýchateľná na prvý pohľad, na jedno nadýchnutie démona súhlasu: je tu dvadsať básnických zbierok, sú tu knihy záznamov na spomienky, je tu robustná a zároveň zraniteľne krehká správa o živote v poézii a o poézii v živote – tvrdá ako drevo detstva, toto všetko podpísané menom Mila Haugová.“
Mila Haugová, laureátka Ceny Dominika Tatarku.
Akí by sme byť nemali
A keď Pastier ďalej spomínal, ako s ocenenou poetkou kedysi tatarkovsky slovne spoluobcovali v jednom z rozhovorov bez konca, nebadane sme sa ocitli v uctievaní druhom, venovanom knihe Odkiaľ a Kam.
„Povedala mi, ako a kam by sme sa mali nasmerovať pri hľadaní definovania sa: Možno by sme sa mali pokúsiť nájsť niečo nové pre to, aby sa posunula hranica citlivosti a aby sme sa ustrážili od vecí a činov, od ktorých sa môžeme.“
Nie náhodou si vlaňajší laureát spomenul na tento rozhovor pri čítaní ocenenej publikácie.
„Viac ako šesťdesiat spoluautorov knihy Odkiaľ a Kam podalo nám správu o tom, kto a akí sme, a aj o tom, akí by sme – za žiadnu, ani tú najlákavejšiu cenu – byť nemali.“
Magická dvadsiatka
Nevieme, ako by sa v tejto republike cítil Dominik Tatarka, zamýšľal sa Martin Bútora. „O akých démonoch by asi písal dnes, keď tí starí sú späť a navyše k nim pribudli noví? Neviem, ako by si s tým Dominik poradil – iba si pamätám, ako apeloval na svojich vlastných: V myslení spisovateľov nedozrela základná myšlienka, že táto obec musí neustále vyvíjať tlak, a keď nevyvíja tlak, začína všetko zahnívať.“
Svoju esej, venovanú Tatarkovým odkazom, postojom v rôznych obdobiach jeho pohnutého života, rámcoval Bútora magickou dvadsiatkou, ktorá dominovala slávnostnému večeru.
Dvadsať rokov samostatnosti je v titule knihy, zamýšľajúcej sa nad vývojom slovenskej a českej spoločnosti od rozdelenia federácie, dvadsať rokov bol Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru a dvadsať rokov má literárna cena, nesúca jeho meno.
Jej laureáti získavajú okrem odmeny aj výtvarné dielo, tentoraz od Milana Vagača a Roberta Jančoviča.
Tatarka vravieval, že zmyslom literatúry je zhromažďovať sa a cítiť duchovnú príbuznosť. „Dnes tu spolu tieto jeho slová napĺňame,“ povedala Mila Haugová.
