Obľúbeným dielom teoretičky umenia Silvie L. Čúzyovej je maľba slovenskej autorky Juliany Mrvovej
Najprv videla Lode na plytčine (after Aleš) iba ako malú fotografiu na monitore počítača. Maliarka Juliana Mrvová jej ju poslala e-mailom spolu s ďalšími fotkami malieb a kresieb počas príprav na výstavu v piešťanskej galérii Magna.
„Zaujala ma, hoci bola pre mňa v tej chvíli iba maličkým digitálnym obrázkom a z praxe viem, že pri maľbe treba dielo vidieť jedine naživo. Fotografiaskresľuje, buď maľbe pomôže, alebo naopak, neukáže to, čo vie sprostredkovať iba priamo – jej štruktúru, živosť a detaily,“ hovorí teoretička Silvia L. Čúzyová.
Okrem týchto vecí si však divák pri priamom kontakte s pomerne veľkým obrazom lodí uvedomí aj čosi ďalšie. „Na prvý pohľad je táto maľba jasná, čistá, elegantná a zdanlivo úplne zrozumiteľná. Divák môže v tejto vizuálnej pohode pokojne zostať, no zvedavec začne pozorovať detaily, chápať súvislosti, prípadne si v názve všimne to 'after Aleš' a pochopí, že obraz zrejmeskrýva čosi viac."
Juliana Mrvová: Lode na plytčine (after Aleš), 130 x 170 cm, akryl na plátne, 2012.
Ukradnutý príbeh
K tomu „čosi“ sa už musí každý divák dopracovať sám, hoci, nikdy nemá istotu, či príbeh zašifrovaný v maľbe dokáže odkryť úplne. To však nie je nevýhodou, práve naopak, môže ho to priviesť k hlbším úvahám a aj zážitku, ktorý v ňom zanechajú.
V tomto prípade však urobíme výnimku a vysvetlíme, čo bolo inšpiráciou pre maľbu. „Lode na plytčine vznikli na základe privlastnenej fotografie z Afriky, ktorej autorom bol akýsi Aleš – preto je jeho meno aj v názve. Z vody tu trčia obrovské kovové vraky lodí, ktoré stratili svoju funkciu a na more už nikdy nevyplávajú. Vedľa nich sú maličké bodky predstavujúce hlavy kúpajúcich sa detí.“
„Je to smutný príbeh konca rybolovu v jednej africkej dedine. Skaza, ktorá je tak ako všade v trópoch na prvý pohľad celkom poetická,“ opisuje obraz autorka.
Maľba patrí do línie, ktorú Silvia L. Čúzyová spolu s autorkou nazýva „novinovými obrazmi“ či „ukradnutými príbehmi“, ktoré si Juliana Mrvová privlastňuje z fotografií nájdených v novinách či na internete. „Ich výber je podmienený tým, že celkom špecificky zachytávajú jeden priam poetický moment, ktorý je však súčasťou celku, hovoriacom o nejakej katastrofe. Tieto 'pekné' obrázky fotograficky verne zachytávajú realitu, no neodhaľujú jej tragický rozmer. Svet, ktorý je na nich zobrazený, je len falošným obrazom harmónie a bezpečia.“
Má chuť bádať
Nie je náhodou, že si teoretička a kurátorka vybrala práve dielo domácej autorky. „Samozrejme, mám viac obľúbených autorov, niektorých ľudsky, iných si cením ako tvorcov, no najradšej mám tých, v ktorých sa obe tieto kvality šťastne spájajú,“ objasňuje. Takým prípadom je práve Juliana.
„Je to maliarka cestovateľka, čo má intenzívnu chuť objavovať, poznávať a zažívať svet na vlastnej koži. Ovláda niekoľko svetových jazykov, je doma vo viacerých vedeckých disciplínach, sporadicky hrá vo filmoch a spolupráca s ňou ma veľmi baví. A to vôbec nie je pri práci so súčasným umením samozrejmé,“ hovorí Silvia.
Juliana Mrvová pôsobí na umeleckej scéne približne od roku 2000, keď bola študentkou bratislavskej VŠVU. Na svojich častých cestách neúnavne pracuje – báda, premýšľa, zaznamenáva a zachytáva zlomky faktov, udalostí, zaujímavostí a vkladá ich do príbehov v autentickom obrazovom rozprávaní.
„V tejto chvíli ma jej tvorba veľmi intenzívne zaujíma, a preto bol výber nejakého z jej diel jasná voľba. Je to jedna z jej posledných malieb, no sugestívne sú aj jej staršie, veľkoplošné obrazy exotických kvetov, maľovaných s divoko striekajúcimi farbami, ktoré sú obrovské, no krehké a určite aj trochu nebezpečné.“
