Kto nepozná strýca Pepina, nevie, čo je pábenie. Jedinečný literárny štýl jedného z najvýznamnejších českých spisovateľov 20. storočia zásadne ovplyvnil novú vlnu kinematografie.
Píše sa rok 1914. V Sarajeve sa chystá atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu, aby následne došlo k dovtedy najväčšiemu vojnovému konfliktu v dejinách ľudstva. Franz Kafka začína pracovať na svojom Procese.
A v Brne na Balbínovej ulici sa práve narodil Bohumil. Pôvodne sa volal Kylián po matke. Počala ho s dôstojníkom rakúskej armády, ten sa však k otcovstvu nehlásil. Priezvisko Hrabal dostal až po nevlastnom otcovi Františkovi Hrabalovi, správcovi pivovaru z Polnej.
Obaja rodičia sa aktívne venovali divadlu. Neskôr sa presťahovali s rodinou do Nymburku, kde Bogan, ako chlapca volali rovesníci, prežil svoje detstvo.
Pivovarský život
Nikdy nebol maminým synáčikom. Naopak, skôr ho to ťahalo od jej sukne preč – jeho domovom bol areál miestneho pivovaru, v ktorom rodina žila, ovocný sad, ulica. Pestrý pivovarský život ho očaril hlavne vo chvíli, keď k nim na krátku návštevu prišiel Josef Hrabal, otčimov brat, a zostal u nich až do konca života.
Malého chlapca si úplne získal nekonečným rozprávaním svojich príbehov. Práve tie sa neskôr stali nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie budúceho spisovateľa. Spolu so strýcom Pepinom, jednou z najväčších postáv, ktoré Bohumil Hrabal venoval literatúre, vkĺzlo do literatúry zázračné slovo pábenie, voľakedajší nechtiac vyslovovaný novotvar spisovateľa Jaroslava Vrchlického. Narodil sa literárny „pábiteľ“ - tak trochu bláznivý človek nadšený nezlomnou vierou.
Perličky na dne - vo sfilmovanej poviedke Velká cena si zahral aj jej autor (uprostred).
Vtedy sa začala dlhoročná spolupráca medzi Bohumilom Hrabalom
a režisérom Jiřím Menzelom
V nemanželskom bruchu
Hoci od otčima dostával Bohumil rovnako veľa lásky ako jeho mladší brat Slávek, kdesi vo vnútri sa stále vyrovnával so skutočnosťou, že nepozná vlastného otca.
„Môj svet a život v nemanželskom bruchu som chcel prekonať písaním. A láskou ku kocúrom,“ hovoril o sebe po mnohých rokoch. V škole nebol dobrým žiakom, viackrát prepadol, napokon v roku 1935 zmaturoval a začal študovať na právnickej fakulte v Prahe. Zároveň navštevoval prednášky z dejín literatúry, umenia a filozofie.
Začal písať básne a postupne čoraz viac podliehal čaru literárnej tvorby. Keď okupanti zavreli vysoké školy, šiel pracovať. Vystriedal rôzne zamestnania, bol úradníkom, traťovým robotníkom, výpravcom. Po druhej svetovej vojne dokončil právo, tejto profesie sa však vzdal. Pracoval ako obchodný cestujúci, neskôr ako robotník v oceliarňach, kde utrpel ťažký úraz, potom bol baličom papiera v zberných surovinách a napokon kulisárom v pražskom divadle.
V tom čase už aktívne písal, no jeho prvá básnická zbierka bola po komunistickom prevrate v roku 1948 rozmetaná. O desať rokov neskôr postihol rovnaký osud aj zbierku poviedok Skřivánek na niti. Svoju prvú knihu, poviedkový súbor Perlička na dně, vydal až v roku 1963 ako 49-ročný. To už si kúpil domček v Kersku neďaleko Nymburku a žil striedavo v Prahe-Libni s manželkou Eliškou Plevovou, prezývanou Pipsi, a hromadou mačiek.
