Knižný piatok
Ólafova dcéra napísala príbeh o ružiach v mužskom rode. Autentická islandská kultúra opäť potvrdila svoju vysokú kvalitu.
Tvrdohlavá islandská kultúra je taká autentická, že adjektívum „islandský“ sa stalo synonymom kvality. Potvrdením tohto tvrdenia je aj román Audur Avy Ólafsdóttirovej Ratolesť (Slovart). Je v ňom namiešaná vecnosť, istá naivita, sentiment, minimalizmus, severský zmysel pre mystériá, humor, absurdno, ignorancia módnych trendov...
Dej tejto dvestostranovej knižky je jednoduchý: ledva vyrastený chlapec Lobbi, niekedy Dabbi či Addi (Arnljótur Thórir), ktorý sa stal náhodne otcom, odchádza do cudzej krajiny, aby v zastrčenom kláštore renovoval záhradu, v ktorej je 200 druhov ruží. So sebou nesie 201. ružu osemlupienkovú, ktorá má stonku bez tŕňov. Doma necháva starého otca, ktorý by „bez kravaty nešiel ani do garáže“, a duševne zaostalého brata. S Islandom sa lúči bez ľútosti: „Táto krajina je nepochybne úžasne krásna, no najlepšie sa predsa len vyníma na poštových známkach.“
Prvých 80 strán je o jeho iniciačnej ceste tam, na ktorej stretáva nových ľudí i staré spomienky. Na diaľku komunikuje s otcom („než príde jar, preženie sa krajinou stodvadsať vĺn tlakovej níže a otec mi asi porozpráva o všetkých“), až sa ocitne v cieli.
Čitateľ, ktorý očakáva mysteriózny príbeh o tajomnom kláštore na konci sveta, bude sklamaný. Autorka tejto možnosti venovala ledva dvadsať strán a ponúkla nám bizarnejšiu látku – za „chlapcom od ruží“, ako ho volajú miestni, prichádza matka jeho dcéry spolu s dieťaťom. A na konci ich opúšťa (dočasne? navždy?), zanechajúc svoju „ratolesť“ na pleciach chlapa.
Obidva motívy sme už čítali – kláštormi sa zaoberá Umberto Eco a matku opúšťajúcu dieťa zobrazil Corman v bestselleri Kramerová verzus Kramer. Ólafsdóttir pohrdla prvoplánovým úspechom. Viac ako efektné kulisy ju zaujíma jemná melódia vzťahov medzi najbližšími, ktorí sú si cudzí, či medzi neznámymi, ktorí sú si blízki.
Ich nemanželstvo glosuje miestny mních takto: „Najprv sa vám narodilo dieťa a teraz sa zoznamujete.“ A obavu zo spoločného súžitia vyjadruje hlavná postava slovami: „Nemôžem sa k nej predsa pripútať ako mierový aktivista k tanku.“
Napokon je tento román aj o magickom svete rastlín, aj o komunikácii medzi cudzími, aj o telesnosti a mystériách, aj o Bohu a človečenstve, aj o láske a strachu z nej, aj o smrti a starnutí, o snoch i príbehoch... Je to úžasná próza, pretože pod nenápadným povrchom vibrujú extatické rytmy. Naozaj ako v piesňach Gudmundovej dcéry, čiže Björk, aby sme sa vrátili k Islandu.
Potešiteľné je, že máme preklad z prvej ruky, priamo z islandčiny, od Zuzany Stankovitsovej. A je to naozaj skvelý prekladateľský a edičný výkon.
