Aľa Rachmanovová odpovedala na dobu krutostí životom a dielom, žitým a písaným v mene ľudskosti
Prózy Ali Rachmanovovej (1898 ako Galina Džuraginová – 1991) poznali v západnej Európe medzi dvoma svetovými vojnami, keďže jej v nemčine vyšla mimoriadne úspešná denníková trilógia. Vďaka bratislavskému vydavateľstvu Premedia a prekladom Zuzany Demjánovej majú príležitosť zoznámiť sa s týmto knižným kompletom aj slovenskí čitatelia.
Jeho záverečný diel Mliekarka z Ottakringu nadväzuje na knihy Študenti, láska, Čeka a smrť a Manželstvá v červenej búrke. Časovo je vymedzený rokmi 1925 – 1927 a začína sa vykázaním „nepriateľov ľudu, nepriateľov Ruska“, čiže Rachmanovovej, jej rakúskeho manžela Arnulfa von Hoyera a syna Jurku z krajiny Sovietov. Rodina teda prichádza do Viedne, a to s dvoma kuframi a bez osobných dokladov, ktoré im na hraniciach zabaví úradníčka so slovami „na pamiatku“.
Túžba napriek bolesti
Ona, ktorá má šľachtický pôvod a akademické vzdelanie, si na dlh otvorí mliekareň. Nový začiatok v slobodnej krajine znamená existenčnú neistotu, strach z budúcnosti, únavu po ťažkej práci i výčitky, že manželovi ničí život.
Ten jej sa odvíja v dvoch časoch a na dvoch rozdielnych miestach: cez deň v núdznom viedenskom obchodíku a v noci Rusku, po ktorom neprestáva túžiť, súc k nemu trvalo pripútaná: „Hoci si na mňa i zabudlo, Rusko moje, ľúbim ťa, vlasť moja – napriek veľkej bolesti, ktorú si mi spôsobila.“
V exile jej silu dodávajú pravidelne sa vracajúce sny o domovine, hoci sú mnoho ráz hrozivo skutočné. Ako väznenie bez súdu, procesy, vraždy a deportácie. Ako morálne sa rozkladajúca, bezmocnosťou, strachom, a udavačstvom ochromená spoločnosť, ocitnuvšia sa v tretej fáze revolučného zápasu boľševikov, ktorí po uchopení moci a ovládnutí priemyslu programovo likvidujú intelektuálnu a kultúrnu obec. Rachmanovovej vetu „hrozím sa pri pohľade na desivú temnotu, ukrývajúcu sa v ľuďoch,“ možno vztiahnuť aj či práve na túto dobu.
Našťastie sú aj iné sny. V jednom z nich sa mliekarke zjaví matka Dorofeja, ktorá zbiera pohľady trpiacich, a keď sa všetko utrpenie, čo sa v nich zračí, už nedá uniesť, poberie sa s celou tou ťarchou k Pánovmu hrobu a modlí sa. Aj za zlých ľudí, lebo „zlý človek je najnešťastnejšia bytosť na svete. V duši má hmlu a temnotu a jeho zloba mu je trestom“.
Rachmanovová neprestáva písať ani v ťaživej životnej situácii, akokoľvek sa jej písanie javí zavše zbytočné a nezmyselné. V cudzom prostredí, v ktorom musí prekonávať počiatočnú nedôveru i predsudky miestnych, jej každé slovo v denníku dodáva za hrsť nádeje, a ona z nej ešte rozdáva iným. Obchodík sa totiž stane miestom pamätných stretnutí a galériou originálnych, nezabudnuteľných postáv: ľudí dlhodobo na mizine, ubiedených a ťažko chorých, utrápených a zúfalých. Alebo ľudí, ktorí akoby po celý život iba umierali.
Prichádza sem pani Menzlová, ktorá si po smrti manžela naplánovala úraz vo fabrike, aby sa dostala k peniazom. Spadne do stroja, dokaličí sa, no majiteľ fabriky ju napokon neodškodní, lebo úraz si zjavne spôsobila len a len vlastnou nedbanlivosťou.
Krutosti i ľudskosť
Jedného dňa vojde do mliekarne i pomätená stará dáma, čo sa každodenne a s obradnou slávnostnosťou pripravuje na návrat v cudzine dávno strateného manžela. A svoj priam románový príbeh tu vyrozpráva Serafima Andrejevna. Počas občianskej vojny v Rusku nešťastne ľúbila Nikolaja. Sužujú ju bolestné spomienky, duševne stráda v nevydarenom manželstve s Viedenčanom a vo svojej osamelosti hrdo a mlčky vzdoruje ústrkom i poníženiam v novej rodine, túžiac po domove a láske.
Ďalším z galérie postáv je záhadný Rus. Zahorí láskou k mliekarke a vďaka tejto skúsenosti dospeje k poznaniu, že morálne zlyhal, keď predtým svoju dušu upísal tajnej službe pracujúcej pre diktatúru sovietskeho proletariátu. Na „scéne“ sa objaví i knieža, zúbožený ruský emigrant, znepokojený zistením, že v západnej Európe sa udomácňuje boľševizmus ako móda a koketéria zväčša dobre situovaných ľudí. Práve on cituje Dostojevského: „Ruský ľud nemožno súdiť podľa beštiálností, ktorých sa tak často dopúšťa, ale podľa vznešených a svätých vecí, po ktorých napriek svojej zvrátenosti baží.“ Aj knieža dáva ruskému človeku, čo sa opakovane dopúšťa krutostí a potom hľadá Boha, tento druh „rozhrešenia“.
Mliekarka z Ottakringu i celá trilógia sprostredkúva vzácne posolstvo. Tvorí ho samotná povaha Rachmanovovej života a literárneho diela, žitého a písaného v ideovej jednote a v súlade s vyššími morálnymi a umeleckými kritériami. Autorka pokorne prijímala život taký, ako ho dostala od Boha. „Za nič sa nemodlila, o nič neprosila“. Život bol pre ňu najvyššou hodnotou, božím darom. Lásku k nemu spájala s láskou k človeku, a teda s ľudskosťou preukazovanou i v časoch najväčších krutostí a zvrhlostí, nech by sa odohrávali komukoľvek a kdekoľvek na svete.
Aj záverečný diel Rachmanovovej denníkov prekladateľka sprostredkovala uspokojujúco. Jej niekoľko chybných riešení sa týka predovšetkým vetnej skladby, ba nájdu sa i prípady zúženej lexiky. Dôslednejšia jazyková redakcia však mala zabrániť viacerým nepochopiteľným pochybeniam, napríklad: „Videlo sa mi, akoby som ho nevidela večnosť“, „strýko sa jej spýtal prvú otázku“, „odcitovala som mu Dostojevského slová takmer slova od slova“...
