Severské detektívky sú fenomén. A to dokonca aj u ľudí, ktorí zvyčajne žánrovú literatúru nečítajú – alebo sa minimálne tvária, že ju nečítajú.
Pri takýchto knihách sa totiž nedá veľa predstierať.
Poctivá žánrová kniha, taká, ktorá robí radosť svojmu vymedzeniu, býva ohlodaná až na podstatu. V prípade detektívky je to zvedavosť, dynamika príbehu, napätie. A trošku aj toho hádania.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Karin Fossumová mala za svoju knihu Neobzeraj sa (vyd. Premedia) získať nielen nórsku cenu za detektívku roka. Lenže, otázkou je, prečo vlastne?
Autor tohto textu je (platonickým) milovníkom všetkého, kde je po väčšinu roku zima (a šero). Lenže nič z toho na vás z tohto textu nedýchne – čo je chyba autorky a možno aj čitateľa. Čo na vás však dýchne, je nadbytok pasív a kodrcajúcich slov, až vás to pri čítaní ruší – čo je chyba prekladu a údajnej jazykovej redakcie. Je problém, keď pri detektívke premýšľate nad tým, či to s tým jazykom myslia vážne.
Aby bolo jasné, toto nie je hlúpa kniha, čo je možno dôvod, prečo sa z nej všetci (v žánri) tak tešia. Ale otázka potom je, ako veľmi hlúpe sú všetky tie ostatné. Nie, to nie je nejaké povyšovanie sa. V žánrovej literatúre toho, na rozdiel od umeleckých pseudopóz, našťastie, veľa nenaklamete. Lenže oproti hlavnej postave tejto knihy je ešte aj ten Poirot zábavný.
N'est-ce pas?
