Ondrej Rudavský už od roku 1986 žije v USA, s úspechom nakrúca magické a mystické filmy a videá. Aj jeho však producenti nového poviedkového filmu Slovensko 2.0 oslovili, aby nakrútil jednu časť a zreflektoval v nej dvadsať rokov samostatnosti Slovenska.
Čo to máte?
Diktafón.
Keď som ešte vôbec nevedel po anglicky a dostal som prvú robotu v New York Times, používal som čosi podobné. Do redakcie som prichádzal ráno o siedmej z Washingtonu D. C., a kým mi šéf vravel, čo mám urobiť, mal som zapnutý maličký kazeťáčik. Na všetko som mu vravel ‘yes, no problem, good bye’ a keď som prišiel domov, sestra mi to preložila, aby som vedel, o čom som sa s ním rozprával. Rok som si takto pomáhal.
Šéfredaktor o tom vedel?
Pri každom vstupe do redakcie som prechádzal bezpečnostnou kontrolou, prezerali ma a pýtali sa, či mám s pánom šéfredaktorom dohodnuté stretnutie. O nahrávaní som mu povedal až neskôr, zasmial sa, nemal s tým problém.
Pre NY Times robil aj spisovateľ a ilustrátor Petr Sís, kým sa nepreslávil plagátom k Formanovmu Amadeovi. Stretli ste sa tam niekedy?
Samozrejme, hneď, ako sme sa videli, sme po sebe volali: Peter, ahoj, aký článok máš ilustrovať? Ondrej, na čom robíš dnes, ukáž! Za jednu ilustráciu som dostal osemdesiat dolárov, za lístok z Washingtonu D. C. do NY som zaplatil päťdesiatpäť, takže peňazí som veľa nezarobil. Ale mne sa veľmi páčilo, že som pritom mohol pracovať práve s takými ľuďmi, ako bol Petr alebo Simon Henwood, ktorý sa stal neskôr úspešným umelcom v Londýne. Vždy sme si mohli zobrať kopec výtlačkov s našimi ilustráciami, steny redakcie boli presiaknuté vôňou a veľkou históriou novín a vôbec, New York bol vtedy úžasný.
Už vari nie je?
Stále má veľkú atmosféru, ale bývanie veľmi zdraželo a ľudia žijú hektickejšie. Tá časť Brooklynu, kde som mal istý čas štúdio, vyzerala ako poľsko-mexická dedinka. Žili tam aj Indovia, Taliani, staré poľské babky predávali na uliciach krowky a makovníky, málokto vedel po anglicky. Boli sme len chudobní umelci žijúci vedľa rieky Hudson, odkiaľ bol krásny výhľad na Manhattan. Okolo nás boli síce drogy, prostitúcia, ihly po zemi, ale umelci aj toto miesto dokázali premeniť. Ľudia ho začali vyhľadávať a za desať rokov sa stalo najexkluzívnejšou časťou Brooklynu. Cena loftov stúpla z šesťsto dolárov na tritisíc, štyritisíc.
Boli ste v New Yorku aj 1. januára 1993?
Čo bolo prvého januára? Rozdelili sme sa? Áno, vtedy som žil v New Yorku, ale práve som prišiel domov na návštevu. Nevedel som, čo sa deje, pretože predtým som bol doma len raz a aj to v nemocnici, keďže mi po práci na jednom videoklipe praskol žalúdočný vred. Keď okolo mňa na Námestí SNP všade vybuchoval ohňostroj, nechápavo som sa obzeral. Kamaráti mi vysvetlili, čo sa stalo, tak som to hneď začal točiť na kameru.
Dejiny Slovenska sú v podaní Ondreja Rudavského ako surreálny film.
Čo pre vás znamenalo zadanie producentov nakrútiť film o dvadsiatich rokoch samostatnosti?
Musel som zísť na zem, zaoberať sa realitou. Vždy som sa zaoberal astrálnym, vesmírnym - a zrazu politika. Týždeň som mal aj stiahnutý žalúdok, či to zvládnem. Potom som sa začal celkom tešiť z toho, že si môžem zopakovať slovenské dejiny. Čím viac som sa ponáral do archívov, tým viac ma fascinovali. Takéto pochmúrnejšie filmy nezvyknem robiť, ale aj tak sa mi práca postupne zvrhla surreálnym, fantazijným smerom.
Ako veľmi vám politika zasahuje do života? Ovplyvňuje ho to, či prezidentské voľby vyhrá Obama, alebo Romney?