Dunaj je dlhý takmer tritisíc kilometrov. Dvojica JANA ČAVOJSKÁ a Vladimír Kampf prešla túto trasu niekoľkokrát, kým nakrútila dokument danubeStory. Pre Čavojskú je to jej prvý filmový dokument. Jeho téma je pritom oveľa mierumilovnejšia než to, čo fotografovala v Južnom Sudáne, Afganistane, na Haiti či v najväčšom africkom slume Kibera v Nairobi.
Prekvapil vás Dunaj niečím?
Vladimíra nie, on predtým, než sa stal novinárom a fotografom, pracoval ako lodník a plavil sa po Dunaji na osobných i nákladných lodiach. Pre mňa je to stále tá najfascinujúcejšia téma, na akej som kedy robila.
Povodie Dunaja je pútavejšie než reportáže z exotických alebo rozvojových krajín?
Niekedy je Rumunsko väčšou exotikou ako Afrika alebo India, kam ľudia chodia na dovolenky. Nikomu nenapadne navštíviť Lipovanov v delte Dunaja napriek tomu, že vyzerajú a žijú exoticky. Sú potomkami starovercov, ktorí v 18. storočí odišli z Ruska pred prenasledovaním cára Ivana Hrozného. Rozvojové krajiny, napríklad v Afrike, vyzerajú inak, než si myslíme. Aj tam už je McDonald, asfaltky. Hoci stále sa nájdu oblasti, napríklad Južný Sudán, kde bola vojna príliš dlho a život tam je výrazne odlišný od nášho.
Prečo práve dokument o rieke?
Pracovne sme často cestovali okolo Dunaja. Zdalo sa nám, že rieka, ktorá spája príbehy, je atraktívna téma. Mali sme jasnú koncepciu. Bude to o ľuďoch, pretože naše reportáže sú vždy o ľuďoch a spájať ich bude rieka.
Rybár Niku Chitai, delta Dunaja. FOTO: danubeStory.
To bol pre vás ten fascinujúci prvok?
Možno áno. Množstvo osudov a rozličných miest spojených jednou riekou. Najväčším prekvapením boli pre mňa práve tí ľudia. Vrátite sa niekde po roku a je to, akoby ste prišli domov. Alebo ako keby ste odtiaľ ani nikdy neodišli. Dvakrát sme bývali u chlapíka, ktorý sa volá Niku Chitai, zaoberá sa rybolovom v dunajskej delte v dedinke Mila 23. Tá sa nachádza na starom ramene, kedysi bola vzdialená 23 míľ od ústia, breh sa síce pre naplaveniny stále posúva, ale názov jej ostal. Keď sme od Nika odchádzali druhýkrát, zabudli sme si uňho objektív. Pred pár dňami mi prišiel poštou. Z dedinky, kde nie sú cesty a premiestňujete sa iba loďkami.
Ako vyzerá príprava na nakrúcanie dokumentu?
Presný scenár neprichádza do úvahy, pretože vždy sa niečo zomelie a vy musíte meniť plány. Predvlani v lete sme vyše mesiaca cestovali okolo Dunaja a hľadali zaujímavé tipy. Pýtali sme sa všade, v krčmách, u starostov, v regionálnych televíziách a novinách. Takto sme našli veľa potenciálnych korešpondentov, s každým sme spravili rozhovor, aby sme vedeli, o čom by hovoril, keby sme nakrúcali naostro. Aby sa neprekrýval s inými príbehmi.
Aké ste mali kritériá pri výbere príbehov?
Chceli sme rôznorodú skladbu ľudí - mladí, starí, rôzne sociálne vrstvy, aby by charakterizovali život v danom regióne. Ich profesie nemuseli byť nutne spojené s riekou. Mysleli sme, že budeme mať viac žien, nielen starších skúsených mužov, ako to v dokumentoch býva zvykom, ale nevyšlo nám to.
V akých jazykoch ste sa dorozumievali?
Oprášili sme nemčinu, balkánskym jazykom v podstate rozumiete, na mnohých miestach sme si vystačili s ruštinou. V dunajskej delte žije veľa etnických Rusov – Lipovanov. Tlmočníkov sme potrebovali len v Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku.
Ako reagovali miestni, keď ste ich oslovili?
