Projekt o slovenských partizánoch sa fotografovi Šymonovi Klimanovi stále rozrastá. Kým zaznamenáva ich svedectvá, stretáva ľudí, ktorí stále oslavujú slovenský štát.
Možno si poviete, že partizánov, ktorých fotil Šymon Kliman, ste už predsa videli a aj ste o nich niekde čítali. Viseli na obrovských i menších plagátoch po celom Slovensku a niekde sa ešte stále pevne držia betónových stien mostov a staníc. Prečo by teda mal človek znova čítať a počúvať o tom istom?
Ktovie, možno si čosi podobné povedala aj tretina ľudí, ktorá vlani v prieskume o slovenskom vojnovom štáte a holokauste vyjadrila názor, že 70 rokov po skončení 2. svetovej vojny je už načase prestať s pripomínaním deportácií a vyvražďovania Židov.
A to pritom ešte ani zďaleka nie je to najhoršie, čo sa v prieskume, ktorý je súčasťou výstavy Oni My v trnavskej synagóge, dozviete.
„Je to alarmujúce a skutočne smutné čítanie,“ hovorí fotograf Šymon Kliman, ktorý zažil už veľa bezútešných debát o našej minulosti. Slovenských partizánov fotografuje a spovedá od roku 2008. Jeho archív stále narastá a on verí, že ku koncu roka by tento projekt mohol uzavrieť knihou a filmom.
Do piatka je ešte v Trnave jeho výstava, ktorá v podobe niekoľkých inštalácií obsadila celú synagógu.
O zabúdaní národa
Všetko sa to začalo, keď mu babka pred pár rokmi povedala, že paradoxom staroby je to, že máte odpovede na všetky otázky, ale nikto vás už nepočúva. Preto Šymon Kliman začal počúvať partizánov, mužov, ktorí šli ako mladí chlapci do Povstania, a systematicky oslovovať zväzy protifašistických bojovníkov.
