Jeden z najzaujímavejších slovenských spisovateľov, literárny vedec a esejista Stanislav Rakús sa najnovšie predstavuje prózou Fáza uvoľnenia (KK Bagala), pozostávajúcou z jednej novelky a dvoch poviedok.
Rakús sa na domácom prozaickom nebi pohybuje už štvrté desaťročie. Nie ako kométa alebo občasný náhodný úkaz; je to skôr podoba diskrétneho, no pritom vytrvale žiariaceho slnka, ktoré cítime aj cez mraky okolitého a tieniaceho balastu bez ohľadu na ročnú, či politickú dobu.
Poetické zjavenie
Zaujal hneď svojím debutom – novelou Žobráci (1976) a neskôr zbierkou poviedok Pieseň o studničnej vode (1979). Obidve záležitosti pôsobili vo vtedajších časoch ťažkej normalizácie ako istý druh poetického zjavenia a boli inšpiratívne nielen pre spriaznených kolegov prozaikov a literárnych akademikov, ale aj pre básnikov či pesničkárov.
Rakús ako majster atmosféry nadviazal na tradíciu lyrizovanej prózy aj naturizmu a pridal ozveny mýtov a folklóru. Už od začiatku ho charakterizovala nevídaná fantazijná uvoľnenosť, „pomalší“ text, jemný ušľachtilý humor a výrazné rozprávačstvo, ktoré ho neopustilo do dnešných dní.
Jeho prvý román Temporálne poznámky (1993) - úvodná časť voľnej trilógie, po ktorom veľmi postupne nasledovali ďalšie diely Nenapísaný román (2004) - Cena Dominika Tatarku a Excentrická univerzita (2008), vyšiel až po dlhšej prestávke. Rakús totiž patrí, ako sám o sebe hovorí, k takzvanému sochárskemu typu autorov, ktorých variabilná a viacvrstvovo detailizovaná práca sa odohráva pri „dotyku“ s písaným slovom, čo pýta naozaj veľa času.
Kým totiž obalí kostru diela príslušným „mäsom“ - svalstvom a šľachami viet, pretečie naozaj dosť vody. Skutočné prestávky však v jeho činnosti vlastne neexistujú, pretože okrem vlastnej pedagogickej práce sa výrazne venuje druhej, rovnocennej tvorivej rovnobežke – teórii literatúry a kontinuálne vydáva viac zásadných prác ako napríklad Próza a skutočnosť, Epické postoje, alebo Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou.
Vášne a pochybnosti
Svojou najnovšou prozaickou záležitosťou Fáza uvoľnenia sa nenásilne vracia do glorifikovaných a zároveň aj občas zatracovaných 60. rokov minulého storočia. S tichým humorom tu viacvrstvovo prezentuje prácu s literatúrou ako – niekedy hravo, inokedy ťažko a prácne - vibrujúcu metaforu istých obmedzene uvoľnených pomerov.
Príbehy hlavných postáv sú „nenáročne – náročné“ a neustále sa „motajú“ okolo vášní a pochybností tvorby. Vety tak plynú ako zvlnená hudba Deža Ursinyho a originálne dokazujú, že Rakúsove slová nestoja v čase, ale pulzujú, hovoriac perom Eliasa Canettiho, ako srdce hodín – to tiché a naliehavé perpetuum mobile. Výsledný dojem umocňujú zaujímavo zakomponované a vrelo korešpondujúce ilustrácie - vzácne obrázky Milana Paštéku.
