Penzista Miro a jeho dievčatá

O čo menej hrdinstva, o to viac irónie – ako sa na správnych starnúcich Slovákov patrí. Novinka divadla L+S ukazuje, že stĺpčeky Milana Lasicu v divadelnej verzii fungujú.

O čo menej hrdinstva, o to viac irónie – ako sa na správnych starnúcich Slovákov patrí. To je v skratke novinka divadla L+S.

V krátkom časovom odstupe sa v repertoári bratislavského Štúdia L+S objavili dve pesničkové inscenácie s podobnou štruktúrou. Obe sú zostavené s citom a divadelnou inteligenciou. Ich autorom/dramatizátorom je Jakub Nvota.

Kým v prvej z nich – Spomínam na Paríž – je hlavným hrdinom rozorvaný mladý intelektuál, v Listoch Emilovi je rozprávačom osemdesiatnik Miro, ktorého dobre poznali čitatelia .týždňa z rovnomenných stĺpčekov. Starého mládenca trápila samota. Keďže sa od čias budovania Trate mládeže rád pohyboval v kolektíve, rozhodol sa presťahovať do starobinca premenovaného časom na hospic. Na novom mieste musí čeliť záujmu dôchodkýň, ktoré mu pred dverami izby nechávajú drobné pozornosti aj viaczmyselné odkazy. Miro má však svoju hrdosť, a tak sa rozhodne vkladať energiu radšej do skúšok miestneho voicebandu.

S nadhľadom jemu vlastným však tuší, že s amatérmi to ďaleko nedotiahne. Miro je totiž – v štýle svojho majstra – pozorovateľským typom, ktorý si od všetkého udržiava intelektuálny odstup. Nikomu nie je dlžný, ale ani nikto mu nie je za nič vďačný. Ani jeho kamarát Emil nie je žiadny hrdina, skôr bežný konformista. Priatelia sú na to, aby sme ich mali radi, akí sú.

Seniordráma

Hry zo starobincov sú obľúbeným artiklom v repertoároch divadiel, skoro sa dá hovoriť o samostatnom čiernohumornom žánri. Slovenské národné divadlo ponúklo v tejto kategórii inscenáciu Kvarteto, v ktorej sa na svoj comeback pripravujú penzionovaní operní speváci.

Na rozdiel od tohto titulu, v Štúdiu L+S hrajú čiperné dôchodkyne mladé herečky. Na prvý pohľad je teda jasné, že veľká tragédia to nebude. Identitu osobnosti si zachováva predovšetkým Milan Lasica, ukázalo sa, že jeho Miro z esejí je celkom plnokrvná postava. Ostatní účastníci hry sú viac-menej figúrkami v jeho rozprávaní.

Na komický efekt sú vypočítané aj kostýmy Simony Vachálkovej, pod starými županmi sa dievčatám skrývajú slušivé šaty z 50. rokov. Všetky tri herečky – Dominika Kavaschová, Zuzana Šebová i Lujza Schrameková (v alternácii Barbora Švidraňová) preukázali dávku nevnucujúceho sa humoru, dokonca aj speváckeho talentu.

Kamil Mikulčík sa postaral nielen o mužský element medzi osadenstvom ústavu, ale aj o hudobný plán. Použité piesne sú však často silnejšie Lasicovými textami ako melódiami, ktoré pôsobia priveľmi prefabrikovane. Spomienka na Gabrielu Hermélyovú poteší. Neumelosť choreografií môže byť v tomto prípade vyhlásená za štýl.

Niekoľko koncov

Nevýhodou hry, ktorá vzniká na báze novinárskych stĺpčekov, je to, že každý výstup má svoju malú pointu. Divák má teda pocit, že hra sa môže prakticky kedykoľvek skončiť. Po prvej časti sa zdalo, že už tvorcovia nebudú mať čo viac ponúknuť, našťastie sa však v druhej časti prepracovali do spoločensky angažovanejšej polohy.

Za normálnych okolností by sa možno zdali narážky na vodcu, ktorý by mohol mať tendenciu tento náš vykĺbený svet nešťastne naprávať, za veľmi prvoplánové. Ale zrejme je opäť čas bojovať proti všade hroziacim totalitným tendenciám. Režisér Juraj Nvota sa navyše dokázal postaviť k nastoleným politických a ľudským otázkam s jemu vlastnou decentnosťou.

Povedomé príbehy

Listy Emilovi sú domáckou inscenáciou, pri ktorej je divákovi veľmi mnohé povedomé, prinajmenšom zo života starých rodičov. Ani po formálnej stránke nehrozí prekvapenie. Táto inscenácia skutočne nevystraší inovatívnymi postupmi, všetko je v nej také, ako sa dá čakať. Má to však aj výhody.

Keby sa nejaký mimozemšťan spýtal, ako žila generácia, ktorá začala hovoriť charašo a skončila pri okej, dal by sa mu odporúčať práve tento kus. S obyvateľmi seniorského internátu si totiž divák prejde vzorkovník životných postojov a najbežnejších názorov, navštívi základnú ponuku udalostí od volieb až po jehovistickú prednášku o konci sveta.

Ako sa mení demografia našej populácie, tento typ inscenácii bude zrejme postupne prechádzať do mainstreamu. Milan Lasica má našťastie dosť vtipu pre všetky vekové kategórie.